Kapitola:
Pridaná: 23.3.2013, 18:52:21
Čítaná: 2215×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Silvia, Tomáš, Julka, Janči
Stručný dej: Niekedy stretneme človeka, ktorý zmení celý náš život a často nám na to stačí len zopár dní. Silvia s Tomášom boli vedení osudom, aby si pomohli a vyriešili otázky svojho života.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Osudové stretnutie 2 » Prekvapenie 3 » Odhalenie

„Nevieš heslo na Wifi?“

„Viem,“ vyletelo zo mňa bez rozmyslu. Hľadela som uchvátene do tých čokoládových očí, hlavu som mala zrazu nádherne ľahkú, nič ma neťažilo.

Postávajúc pri okne so šálkou v ruke spomínam na svojho tajného princa, ktorý ma veľa naučil aj napriek tomu, že som s ním strávila len pár dní. A nie hocijakých. V Paríži.

**

Tá cesta autobusom bola nekonečná. Prvýkrát som išla niekam sama, len s kamarátkou. Patrila som k tým nesamostatnejším, nesmelým, utiahnutým dievčatám, obyčajným sivým myškám. Julka ma nahovorila, nech s ňou idem na výlet, vraj mi to len prospeje a svoje našetrené výplaty by som mala zužitkovať. Spočiatku som sa bránila zubami-nechtami, postupne som však začala pod náporom jej slov povoľovať, až som súhlasila. Rodičia nesúhlasne krútili hlavou, maľovali na stenu tie najhoršie scenáre, ako ma tam znásilnia, okradnú či unesú. Moje slabučké sebavedomie sa otriasalo ako lístok vo vetre. Chcela som tú cestu zrušiť, veď čo ak sa naozaj stanem obeťou nejakého hrozného činu, no už sa nedalo. A Julka ma radšej slovne prefackala, aby som sa prebrala.

A tak som s ňou nastúpila do autobusu spolu s ďalším štyridsiatimi mladými ľuďmi a so zvierajúcim žalúdkom zakývala rodičom. Človek by čakal v dvadsaťštvorke, že budem mať vlastnú rodinu, poprípade aspoň bývať sama, no ja som stále bývala u rodičov, prispievala im na domácnosť a o budúcnosti s manželom a deťmi zatiaľ len tajne snívala.

Cesta bola únavná, nevedela som, ako sa uložiť, túžila som po vodorovnej polohe a chlapík predo mnou si neustále ohýbal sedadlo ku mne.

„Za chvíľu mi bude ležať na kolenách,“ šepkala som Julke nesúhlasne.

„Tak mu niečo povedz.“

„Nie...“ No určite, budem robiť okolo seba rozruch, radšej nech si pohodlne sedí, ako by mi mal v duchu či nahlas nadávať.

Julka pokrútila hlavou, no už nič nepovedala. Do uší si vopchala slúchadlá a slastne privrela oči. Snažila som sa sústrediť na cestu, mihajúce sa stromy za oknom, no bezúspešne. Neustále som sa mrvila, až to Julka nevydržala, vypla iPod, upravila si vlasy a poklepala chlapíka pred nami po založenom šilte.

„Hm?“ zahuhlal rozospato a zložil si šiltačku.

„Tuto dáma za vami,“ ukázala na mňa, „by si rada vyrovnala nohy, len sa na ňu veľmi tlačíte.“

„Jaj, prepáčte,“ posadil sa, napravil sedadlo a ešte raz sa obzrel smerom ku mne. V tej chvíli sa nám stretli pohľady. Krajšie oči som ešte nevidela. Srdce mi poskočilo a vo vnútri zostal neidentifikovateľný pocit.

„Nech sa páči,“ usmiala sa Julka na mňa a znovu zapínala hudbu. „Ale už by si sa konečne mohla naučiť otvárať ústa, raz na to doplatíš. Svet praje priebojným, nie neistým.“

Tebe sa to povie, povzdychla som si v duchu, aj keď som jej musela dať za pravdu. Koľkokrát som už chcela vysloviť myšlienky nahlas, zapojiť sa do diskusií a vždy som zlyhala! Nemala som na to bunky, i keď nápadov som mala mnoho. Aj teraz som sa túžila muža predo mnou pospytovať toľko vecí! A predsa som zo seba nedostala jediné slovo! Isto si o mne myslí, že som len nejaká netolerantná osoba. Alebo si nemyslí vôbec nič, nemusím si predsa až tak fandiť. S narastajúcim hnevom na seba samu som hľadela von oknom, pozorovala zapadajúce slnko, poletujúce vrany.

Zotmelo sa. Všetci naokolo podriemkavali, len ja som zrakom neustále odbiehala pred seba, rozmýšľala, či spí alebo bdie, čo robí. Vytiahol laptop. „Nevieš heslo na net?“ prihovoril sa spolusediacemu.

„Nie, ale na návratke bolo.“

„To mi je teraz nanič,“ zatskal. Zrazu sa len obzrel k nám, ani som sa nestihla spamätať. „Nevieš, aké je tu heslo na Wifi?“

„Viem,“ vyletelo zo mňa bez rozmyslu. Hľadela som uchvátene do tých čokoládových očí, hlavu som mala zrazu nádherne ľahkú, nič ma neťažilo.

„A aké je?“ predral sa ten zvuk ku mne.

Začervenala som sa a vyslovila tie osudové čísla.

„Vďaka,“ žmurkol potešene na mňa. „Zachránila si ma.“ Poobzeral sa po autobuse, či niekoho náhodou nezobudil, pohľadom zavadil o Julku, ktorá spokojne odfukovala a natiahol ku mne ruku. „Ja som Tomáš.“

Podal mi ruku! Predstavil sa! Nemohla som tomu uveriť! Mne, MNE sa prihovoril chalan a predstavil sa mi! Zázraky sa asi naozaj dejú!

„Silvia,“ pousmiala som sa a podala mu tú svoju. Čakala som ešte nejaký vývin situácie, no on sa otočil a pustil sa do vybavovania e-mailov. Hľadela som na svoju dlaň, ktorá ešte stále cítila jeho dotyk, teplý a mäkký.

Po zvyšok cesty mi už nepovedal ani slovo. V noci, počas cikpauzy, sa tiež ku mne nepriznával, nedal najavo, že by poznal aspoň to moje meno. Prešiel okolo mňa bez slova, azda len úsmev bol o čosi väčší. Aj Julke som sa zdôverila, o čo prišla počas spánku. Tá ma pochválila, vraj je na mňa pyšná, že som otvorila ústa, ale zrejme som sa mala pokúsiť nadviazať kontakt, lebo to bolo očividne málo. Mňa tešil aj tento malý pokrok u mňa.

Až ráno, keď nás prebrali prvé slnečné lúče, sa znenazdajky otočil: „Dobré ráno.“ Div som ústa neotvorila, no našťastie sa mi podarilo vykoktať niečo v podobnom zmysle, aj keď moje ráno už bolo pokazené. Neustále som si vyčítala, prečo nedokážem povedať viac a zúfalstvo narastalo, keď som si musela uznať, že som nikdy nevedela poriadne komunikovať s opačným pohlavím a preto som nikdy ani žiaden vzťah nemala.

V prvý deň sme mali naplánovanú návštevu Versailles, Versaillských záhrad, poobede Notre-Dame. Julka nadšene fotila všetko, pri čom ochranka nezachytila, energicky pobehovala po objekte, až na mňa celkom zabudla. Kým som ja nasala krásu jedného obrazu, ona videla ďalších desať. Preto niet divu, že som sa naraz ocitla sama uprostred cudzích ľudí a pochytila ma panika. „Silvia, upokoj sa, nájdeš ju, nestratíš sa predsa v múzeu.“

„Aj ja som sa asi stratil.“

Ani som si neuvedomila, že rozprávam nahlas. Tomáš na mňa veselo žmurkol: „Nechceš mi robiť spoločnosť? Môj kamoš sa tiež kdesi stratil a dvom nám bude predsa len veselšie.“

„Rada.“ Čo?! Silvia, ty si sa zbláznila! Na moje ešte väčšie prekvapenie ma spontánne chytil za ruku a spoločne sme sa presunuli k ďalšiemu obrazu. „Vieš, že ma to tu vôbec nebaví? Poďme pozrieť tie záhrady.“ Bez slova som prikývla a nechala sa viesť.

Záhrady boli nádherné. Slnko zalievalo zlaté brány po okolí, zelené trávniky priťahovali oči ako magnet a neďaleká lúka s malým jazierkom ešte viac.

„Vždy som sa túžil povoziť na člne,“ prehrabol si Tomáš tmavé vlasy. „Ideme?“

„Spolu?“

„Jasne, snáď sa ma nebojíš.“

Popravde, trochu som sa začínala, no predsa ma niečo vo vnútri nútilo privoliť. „Tak dobre.“ Tomáš sa na mňa rozžiarene usmial, schmatol ma za ruku a ťahal za sebou dolu po schodoch k vysokému černochovi, ktorý mal na starosti prevádzkovanie člnov. Tomáš dokonalou francúzštinou vybavil čln pre dve osoby, presvedčil černocha, že nemá problém s veslami, pomohol mi nastúpiť a už sme sa plavili. „Si si istý, že je to dobrý nápad, ísť bez dozoru?“ spýtala som sa trochu nervózne pri pohľade na rozčerenú hladinu a v duchu som už počula matkin nárek, ako som sa utopila vo francúzskej vode.

„Veslovanie nie je ťažké, toto teda zvládnem tiež,“ znovu na mňa žmurkol. „A plávať viem, takže v prípade potreby ťa zachránim.“

Musela som sa zasmiať. Bolo mi s ním príjemne. Vedel zaujímavo rozprávať o kvetoch, stromoch, čo sme míňali, o hmyze... Čudovala som sa, ako môže byť niekto až taký sčítaný. „Si nejaký botanik?“

„Nie, len ma vždy zaujímala príroda. Vieš, je to miesto, kde môžeš kedykoľvek prísť, s akýmkoľvek problémom a určite ťa nepošle preč. Privíta ťa, vypočuje a po nejakom čase s ňou prídeš na viacero riešení problémov, čo ťa kvária.“ Pozrel na mňa. „Niektoré problémy sú väčšie ako ty, dokážu ti prerásť cez hlavu a všetci od teba chcú, aby si bol silný. Aby si dokázal všetko zniesť, nič si nepripúšťal veľmi k srdcu, akoby si ani nebol človek. No dokáže to niekto? Neverím tomu, že tí, ktorí tak vehementne vyhlasujú, že oni žiaden problém nemajú, ho naozaj nemajú. Je to len istý druh obranného mechanizmu, bublina, do ktorého sa skryjú pred skutočným svetom. A v hĺbke duše trpia ako ktorýkoľvek iný človek. Čo si myslíš ty?“

Prekvapene som naňho pozrela. Nikdy sa ma nikto nepýtal na názor a chlap už vôbec nie.

„Asi nie si veľmi zvyknutá na komunikáciu s inými ľuďmi...“

„Som, len...“

„Si priveľmi hanblivá. Vidím to na tebe. Keď som sa ti prvýkrát prihovoril, musel som sa v duchu smiať nad toľkým údivom v tvojich očiach.“ Usmial sa na mňa a zľahka sa mi dotkol líca. „Môžem?“

Prikývla som. „Nemala by si sa báť rozprávať. Jazyk máme na to, aby sme verbálne vyjadrili svoje myšlienky. A tie nikdy nie sú zlé či nezaujímavé. Každý človek je niečím výnimočný, každý na svet pozerá inak. Neexistuje zlý a správny pohľad. Každý môže niečo nové priniesť, niečím toho druhého obohatiť.“

Pokrčila som plecami: „Možno. Mňa sa však nikdy nikto nepýtal, čo si myslím. Ak som to chcela vyjadriť, vysmiali ma, pretože som nezapadala do normy myslenia ostatných. Moje predstavy boli vždy priveľmi abstraktné pre ostatných. To, čím som sa zaoberala ja, nikoho nikdy nezaujímalo.“

„Napríklad?“

„Napríklad zmysel života. Kto má aký, prečo práve taký, či si myslíme, že sme tu práve preto...“ Postrehla som, ako mu pohľad pohasol. „Ty máš aký zmysel života?“ vystrelila som hnaná vnútornou túžbou dozvedieť sa o ňom niečo viac a zároveň akousi predtuchou, že tento muž niečo skrýva pred celým svetom.

„Neviem. Všetko a nič,“ znela záhadná odpoveď. Spýtavo som naňho pozrela. „No čo? V každom období to môže byť niečo iné. Keď som bol malý, zmyslom života boli pre mňa chlapci, kamaráti, s ktorými som trávil všetok voľný čas a ak som mal zákaz ísť sa s nimi hrať, myslel som, že to ani neprežijem. V období dospievania to bola láska, dievča s vedľajšej triedy. Nos malo posiaty obrovskými pehami, vlasy malo ako ježibaba a predsa mi nedalo spávať.“ Pri tejto spomienke sa usmial a pozrel do diaľky. Zmĺkol.

„A čo sa s ňou stalo ďalej?“

„Otehotnela ešte počas strednej školy, prerušila štúdium a vydala sa. Odvtedy som o nej nepočul. A ani po tom netúžim. V deň, keď som sa dozvedel, že sa nechala zviesť, v mojich očiach klesla na nulu. Vždy som bol toho názoru, že žena a samozrejme aj muž, by mali vydržať až do svadby a tam sa odovzdať jeden druhému. A nie vopred skúšať jedného za druhým.“

„Nepoznám veľa mužov, čo by takto zmýšľali,“ prehodila som a opatrne sa načiahla po kvete rastúcom na brehu. „Vlastne žiadneho. Všetci berú ženy len ako nádobu, ktorá je po ruke, keď treba.“

„Nie všetci. Ale uznávam, že ich je málo.“

Chvíľu bolo ticho. Čakala som, že povie, čo je jeho zmyslom života teraz, no nemal sa k tomu. Pomaly sme sa vracali späť k brehu. „A čo teraz?“

„Čo teraz?“

„No... že prečo, kvôli čomu, žiješ teraz.“

Na chvíľu sa zamyslel, bez slova na mňa hľadel, až potom povedal: „Kvôli zajtrajšku.“

Tak som tu znova, po dlhom čase! A ak sa vám to bude páči, zanechajte prosím nejaký ten odkaz, je veľmi reálne, že to bude mať pokračovanie, práve píšem poslednú kapitolu, takže ak vás to osloví, bude to tu. :-)

[ » na začiatok « ]