Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:42:09
Čítaná: 2385×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

Snežilo. To by samo o sebe nebolo také zlé, ale ono veľmi snežilo. A fúkalo. Keď ešte prirátame bezmesačnú noc, opustenú cestu a dievča v hrubej žltej vetrovke, ktoré si po ceste vykračovalo, dostaneme situáciu, ktorá si priam vyžaduje katastrofu. A tá katastrofa mala podobu veľkého, oranžového ratráku, ktorý si to v tomto nečase, nevedno prečo, veselo šinul po už vyššie spomínanej opustenej ceste. Chlapík, ktorý ratrák šoféroval, mal na čiernych vlasoch nasadenú modrú vlnenú čiapku so vzorom snehových vločiek. Ale to ešte nebolo to najhoršie. Tá čiapka mala brmbolec. A brmbolce nikdy nie sú dobrým znamením.

Vodič si odhryzol z bagety, ktorú držal v pravej ruke a pomaly prežúval. Potom si odpil z piva, ktoré držal v druhej ruke a zamľaskal. Niečo mu však stále nešlo do hlavy. Keď v jednej ruke drží bagetu a v druhej pivo, čím drží volant? Pozrel sa dolu a uvedomil si, že nedrží. To pravdepodobne vysvetľuje, prečo už dlhšiu dobu ide po zasneženom poli vedľa cesty, od ktorej sa kúsok po kúsku vzďaľoval. V panike jemne položil bagetu na vedľajšie sedadlo, aby z nej nič nevypadlo, potom vložil plechovku do držiaku na pohár a strhol volant späť vľavo.

O chvíľu bol opäť na ceste. Spokojne sa usmial a chcel sa vrátiť k svojmu pivu a k bagete, keď ho niečo upútalo. Žmúril do tmy, dokým nerozoznal žltý fľak. Po pár metroch zistil, že ten žltý fľak je v skutočnosti dievča, ktoré kráčalo po okraji cesty. Zastavil vedľa neho a zakričal naň, aby si sadlo k nemu do kabíny. Dievča nenamietalo, ba priam s radosťou otvorilo dvere na strane spolujazdca a posadilo sa dnu. Vnútri bolo prekvapivo teplo, takže si rozoplo bundu a usmialo sa na vodiča ratráku.

„Ďakujem, že ste ma vzali,“ povedalo a oprášilo si z ryšavých vlasov zvyšky snehu. „Som Zoë, mimochodom, a vy?“ spýtala sa so záujmom vodiča, ktorý bez slova hľadel pred seba.

„Dúfam, že si si nesadla na moju bagetu,“ prehovoril zrazu. Avšak šťastie stálo na jeho strane, pretože bagete sa nič nestalo. Zobral ju do ruky a pokračoval v jedení. Keď dojedol, skrčil obal a hodil ho za seba.

„Som Ted,“ povedal po chvíli. „Dáš si gumeného medvedíka?“

„Teší ma a nie, vďaka,“ odpovedala mu Zoë.

„Čo tu robíš uprostred noci?“ spýtal sa a jedného macka si vložil do úst.

„Som tu na truc. Naši ma odmietli pustiť na koncoročný výlet ku StoneHengeu, hoci vedia, ako strašne ho chcem vidieť. Tak som si povedala, že na čo čakať a vybrala som sa na cestu.“

„K StoneHengeu?“ spýtal sa prekvapený Ted. Veď to je odtiaľto ešte...“ zamyslel sa a zvraštil obočie. „...ďaleko!“ vynašiel sa po chvíli. “Ako dlho vlastne cestuješ?“

„Asi dva dni. Nebyť tohto hnusného počasia, už by som tam dávno bola,“ odpovedala mrzuto. „A čo tu vlastne robíš ty?“ spýtala sa a otočila sa k Tedovi. Ten jej neodpovedal, len pokrčil plecami a pokračoval v jedení medvedíkov. Zoë po chvíli ticha od vyčerpania zaspala.

Keď sa zobudila, ešte stále bola noc. Po chvíli si uvedomila, že sa nehýbu a že je sama. Keďže už nesnežilo, vystúpila z ratráku a zaborila sa po členky do snehu. Obišla vozidlo a našla Teda, ako sa opiera o dvere na svojej strane.

„Chceš niečo vidieť?“ spýtal sa nadšene.

„No daj,“ povedala Zoë a sledovala, ako Ted otvoril dvere na aute a zapol svetlá. Naskytol sa jej pohľad na obrovské kamene, postavené dohora, jeden vedľa druhého.

„To je...StoneHenge!“ vykríkla prekvapene. Pomaly kráčala ku kameňom, akoby tomu stále neverila. Ted sa len usmieval a sledoval ju. Konečne sa mu podarilo spraviť niekomu radosť!

Zatiaľ, čo si on vychutnával túto chvíľu, Zoë sa prechádzala pomedzi kamene. Každého sa dotkla, usmiala sa a pobrala sa k ďalšiemu. Keď sa blížila k poslednému, Ted sa k nej zrazu rozbehol.

„Počkaj!“ zakričal a chytil ju za ruku, ktorú mala len niekoľko centimetrov od kameňa. „Mám nejaký čudný pocit, poďme preč,“ zašepkal a zmätene sa pozeral okolo.

„Ale ja ešte nechcem odísť!“ odporovala mu Zoë. „O čo ti vlastne ide? A navyše, nemôžem odísť kým sa toho kameňa nedotknem!“

„Čo?“ nechápal Ted. „Prečo by si nemohla?“

„Lebo mám takú čudnú psychickú poruchu. Jedným z jej prejavov je, napríklad, že sa musím dotknúť každej lavičky v parku. Alebo každej lavice v triede. Kamaráti to volajú 'SZM', čiže 'Syndróm Zjedenej Myši', pretože presne taký mám pocit, keď to neurobím. Ako by mi v bruchu pobiehala myš a ohlodávala ma zvnútra,“ vysvetlila mu.

„O takej chorobe som nepočul,“ čudoval sa Ted. „Ale keď vravíš, že ju máš...“ povedal a pustil ju. „Ale aj tak sa stane niečo zlé,“ mrmlal, keď Zoë položila ruku na kameň.

„Vidíš? Všetko je v poriadku,“ povedala. Teraz...“ začala, no potom prižmúrila oči. Ted nasledoval jej pohľad.

„Ja som to vravel,“ vzdychol. Kamene totiž jeden po druhom začínali žiariť modrým svetlom. Keď sa rozsvietil kameň vedľa nich, Ted so Zoë sa chytili za ruky. A potom...nič.

„Tááátííí! Už zase!“ zakričal čísi hlas tlmene. Zoë otvorila oči, ale zrak mala nejaký zahmlený. Všetko okolo bolo modré. Pozrela sa nad seba a uvidela slnko, ale akoby sa vlnilo. Rovnako, ako keď sa naň pozeráte, keď ste pod vodou. No nemôže byť pod vodou, veď normálne dýcha! Pozrela sa za seba a uvidela Teda, ako sa neurčito vznáša nad podlahou, stále so zavretými očami. Ako sa mohol vznášať?! Žeby boli skutočne pod vodou? Za pokus nič nedá, pomyslela si a spravila rukami pohyb ako pri plávaní. O chvíľu sa vynorila na hladine a poobzerala sa okolo seba. Vyzeralo to, že je v bazéne, tesne pri jeho okraji. Vedľa stál jednoposchodový dom s oranžovou strechou a tmavo-fialovými stenami a s terasou. Na konci terasy sa rozprestieral trávnik a uprostred neho bol bazén, v ktorom sa nachádzala. Potom si všimla, že v bazéne nie je sama. Z nafukovačky ju pozoroval asi osemročný chlapec s hnedými vlasmi.

„Vydrž chvíľu, hneď príde otec a pošle vás späť,“ povedal a usrkol si cez slamku z poháru so žltou tekutinou. „Som Max, a ty?“ spýtal sa.

„Zoë,“ odpovedala zmätene, pretože nechápala, čo sa deje.

„Si sama?“ pokračoval Max v otázkach.

„Nie, je tu so mnou...Ted!“ uvedomila si a ponorila sa, aby ho vytiahla. Ešte stále sa nezobudil a ona ho nevládala vytiahnuť von z bazénu, nechala ho plávať na hladine. „Kde to vlastne sme?“ spýtala sa. „A akoto, že som dýchala pod vodou?“

„To je dýchateľná voda, vy takú stále nemáte?“ čudoval sa Max. „A k tvojej druhej, teda vlastne prvej otázke, ste v Atlantíde.“

„Čože?“ vyhŕkla Zoë. „Dýchateľná voda? Atlantída? O čom to rozprávaš?“

„Počula si o Atlantíde, nie?“ spýtal sa Max a Zoë prikývla. „No, tak ona sa nepotopila, len sa od vás oddelila. Vytvorila sa akási paralelná dimenzia. Je to tu rovnaké ako u vás, len s menšími rozdielmi,“ vysvetlil a opäť si usrkol z pohára. Zoë sa to celé snažila pochopiť, no stále sa jej to zdalo ako hlúpy vtip.

„S akými rozdielmi, napríklad?“ spýtala sa, dúfajúc, že to čoskoro pochopí.

„No, ľudia tu sú, každopádne, inteligentnejší, bez urážky Ďalej máme vyspelejšiu techniku a lama je u nás posvätné zviera,“ vyratúval na prstoch.

„Čože lama?“ zasmiala sa Zoë.

„Iste, aj u vás sa kedysi uctievala,“ odpovedal urazene. „Ale potom ju nahradil ten váš, ako sa to volá...DalajLáma,“ povedal, akoby to bola tá najhoršia urážka na svete.

„A čo je ešte iné?“ chcela vedieť Zoë.

„Už len také detaily, neviem, akej farby máte tabule?“

„Zelenej, prečo?“

„U nás sú modré,“ povedal a žmurkol.

„Max, povedal som ti, aby si sa s nimi nerozprával, keď tu nie som!“ ozval sa mužský hlas spoza nich. Zoë sa otočila a uvidela muža okolo tridsiatky s vlasmi rovnakej farby ako Max a s okuliarmi na očiach. „Ospravedlňte môjho syna, nikdy ma nepočúva,“ povedal, keď prišiel k bazénu a pomohol Zoë vytiahnuť Teda na trávnik. Potom im dal uteráky a o niekoľko minút už všetci štyria sedeli na terase a pili šťavu z ovocia, ktoré Zoë nevedela identifikovať. Vrhla pohľad na Teda, ktorý sa to všetko snažil pochopiť. Očividne chvíľu trvá, kým preniknú informácie až do jeho mozgu.

„Chutí džús?“ spýtal sa ich hostiteľ, Ian. „Je z jablkového granátu.“

„Myslíte z granátového jablka,“ opravila ho Zoë. Ian sa usmial.

„U vás možno,“ zasmial sa. „Teraz späť k tomu, ako sa dostanete späť. Ak sa chcete vrátiť,“ povedal a vytiahol z vačku čudnú vecičku, pripomínajúcu pero.

„Čo to je?“ spýtal sa Ted.

„Vraví sa tomu fullus, niečo ako stelesnenie univerzálnosti. Dokáže prakticky čokoľvek.

„Čiže, vieš z toho urobiť aj, čo ja viem, svetelný meč?“ neveril Ted.

„Ty mi povedz,“ povedal Ian a podal mu ho. „Predstav si, že držíš svetelný meč a stlač ten gombík.“ Ted zavrel oči a zvraštil čelo. Potom stlačil gombík a z vrchu prístroja sa vysunul lúč zeleného svetla.

„Méééga,“ žasol Ted a postavil sa. Potom skúsil spraviť výpad, ktorý okukal zo StarWars, ale nejako sa mu to nepodarilo a odsekol vrchnú časť operadla na svojej stoličke. „Prepáčte,“ vyhŕkol prekvapene. „Nevadí, stane sa, ale teraz mi ho radšej vráť,“ navrhol Ian a opatrne si ho od Teda vzal. Potom stlačil gombík a lúč zmizol. „Chcete sa teda vrátiť? Toto je manipulátor transportnej energie, môžem vás poslať späť domov,“ povedal a ukázal im fullus, ktorého koncová časť teraz pripomínala diaľkový ovládač.

„Máte tu pivo?“ spýtal sa Ted. Ian prikývol. „A Šunkové bagety?“ Opäť prikývnutie. „A gumené medvedíky?“

„Dokonca medvedíky s príchuťou piva alebo šunkovej bagety,“ povedal Ian a usmial sa.

„Ja ostávam, „ povedal Ted a pozrel sa na Zoë.

„No...ja neviem, čo rodičia? Nemala som s nimi bohvieaký vzťah, ale budú ma hľadať...“

„Po pár dňoch si ťa nebudú pamätať. Realita ťa vymaže z vášho sveta. Bude to akoby si nikdy neexistovala,“ upokojil ju Ian.

„Dobre, a čo škola? A kde budeme bývať?“ „Zo začiatku môžete bývať s nami. Úrady sú na takéto situácie pripravené, stáva sa celkom často, že sa k nám dostane niekto od vás. V školách je vždy miesta dosť a Tedovi rýchlo pridelia nejakú prácu. Potom si môže zaobstarať vlastné bývanie a ty sa môžeš rozhodnúť, či ostaneš s nami alebo s ním,“ vysvetlil Ian. „Dobre, ale Max vravel, že ľudia tu sú na vyššej úrovni inteligencie, takže niektorí z nás by mohli mať, ehm, problém zaradiť sa,“ povedala a vrhla pohľad na Teda, ktorý sa už po piaty krát zohýbal po slamku z pohára. „Nemaj obavy, Atlantída má taký vplyv na všetkých, o pár dní budete rovnakí, ako my. Tak čo, ostávate teda?“ „Ja neviem…“ ošívala sa Zoë, ktorá ešte stále nebola rozhodnutá. „Máme tu trojdňový víkend, ak ti to pomôže v rozhodovaní,“ povedal Max a opäť na ňu žmurkol. „Čože? Tak to jednoznačne ostávam,“ vyhlásila a všetci štyria si štrngli.

[ » na začiatok « ]