Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:41:11
Čítaná: 1583×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, v takmer zabudnutej a záhadnej Atlantíde, žila otrokyňa Lujza. Bola mladá, krásna, šikovná a múdra, no nemohla si užívať slobodu. Mala tú smolu, že musela slúžiť starému chlipnému pánovi, bohatému veľkostatkárovi. Ten ju odkúpil na dražení otrokov, ktoré v Atlantíde prebiehalo každý rok a využíval ju takmer na všetko.

Lujza pracovala od rána do večera za minimálnu mzdu, ktorú v tom čase mohla dostať. Po našom sa písalo osemnáste storočie a to v jej krajine nebola ktovieaká výhra. Otrokov si nevážili, správali sa k nim ako k veciam. U Lujzy tomu nebolo inak. Ona sa však nikdy nesťažovala, mlčky pracovala a prijímala rozkazy od svojho pána.

Jedného krásneho slnečného dňa jej pán oznámil, že musí na týždeň odísť k bratrancovi, vraj má nejaký problém s potrubím a požiadal ho, aby mu ho prišiel opraviť. Kým sa nevráti, Lujza mala odísť do susedstva k jednému z mála vedcov, ktorí v Atlantíde žili. Pán odišiel, Lujza sa zbalila a pobrala sa k vedcovi. Nervózne zaklopala.

Otvoril jej sympatický mladý muž. Tvár mal kostrbatú, bledú a posiatu pehami. Čierne kučeravé vlasy mu stáli na všetky strany a z tváre mu vystupovali veľké bledozelené oči.

„Dobrý deň,“ pozdravila tichým hláskom, „ja som Lujza a...“

„Áno, viem, kto ste,“ usmial sa na ňu, „nech sa páči, poďte dnu.“ Odstúpil z dverí a nechal ju, aby vošla. Lujza pomaly kráčala po chodbe a obzerala sa. Obkolesovali ju všelijaké strašidelné prístroje, hŕba skúmaviek a bandasiek. Na konci chodby pri tmavohnedých dverách si všimla pestrofarebný stroj. Bol vyrobený zo studeného kovu, mal kruhový tvar. Lujza k nemu natiahla prsty a chcela sa ho dotknúť.

„Nedotýkajte sa ho!“ skríkol vedec. „Ešte nie je úplne dokončený, mohol by spôsobiť katastrofu.“

Vydesene naňho pozrela a stiahla ruku. Podišiel k nej, otvoril tmavé dvere a vošiel. Lujza potichu cupitala za ním. Ocitla sa vo veľkej miestnosti, ktorá vyzerala ako noblesná obývačka z obdobia baroka. Nepáčila sa jej, vôbec sa v nej necítila pohodlne. Muž sa však usadil do obrovského kresla staroružovej farby a zahľadel sa na ňu. Nesmelo sa usadila na kraj pohovky a čakala, čo sa bude diať.

„Asi som sa ešte nepredstavil,“ začal muž po chvíli ticha. „Som Akel Melian.“

Lujza sa nesmelo usmiala a potriasla si s ním ruky. Mala z neho veľmi zvláštny pocit, akoby ani nepatril do tohto sveta.

„Máte pravdu,“ ozval sa zrazu, akoby jej čítal myšlienky. „Nie som odtiaľto. Narodil som sa v inom svete, nie v Atlantíde.“

„Naozaj?“ spýtala sa prekvapene. „Odkiaľ potom ste?“

„Zďaleka,“ odvetil s úsmevom. Lujza pochopila, že sa o tom nechce rozprávať, tak ďalej nevyzvedala a začala sa obzerať po miestnosti. Až teraz si uvedomila, koľko detailov si nevšimla. Neuniklo jej, že všetko má rovnakú, staroružovú farbu, ktorá sa jej vôbec nepáčila. Mala rada sýte farby.

„Nepáči sa Vám moja izba?“ spýtal sa. Pokrútila hlavou a sklopila zrak. Vedela, že si nemajú čo povedať, veď boli úplne odlišní, ale že to bude až také zlé, to netušila. Všimla si, že za oknami sa pomaly začalo stmievať.

„Vaša izba je na prvom poschodí hneď vedľa kúpeľne,“ prehovoril Akel po dlhej odmlke a vstal. Ona vstala tiež. „Poďte za mnou, ukážem Vám ju.“

Spolu vyšli schodmi na prvé poschodie. Vedec ukázal na dvere jej izby, otočil sa a odišiel. Lujza opatrne vošla. Izba nebola veľmi veľká, mala okno, steny boli vymaľované dozelena. Bola tam manželská posteľ s bielymi obliečkami. Uľavilo sa jej. Bola rada, že sa aspoň na chvíľu zbavila tej otrasnej farby, ktorú mal ten divný chlap v obývačke.

Sadla si na posteľ a zahľadela sa von oknom. Nevedela, čo si má o ňom myslieť. Určite sa k nej správal lepšie, ako jej pán. Nebil ju, neokrikoval ju zakaždým, keď čo i len minútu meškala, nevykrikoval po nej nezmyselné príkazy. Aj tak však z neho mala zmiešané pocity.

Myšlienky jej zablúdili k tomu pestrofarebnému prístroju. Čo je to zač? Prečo sa toho nemohla dotknúť? Čo by sa stalo? Celú noc o tom rozmýšľala. Nemohla kvôli tomu zaspať. Niečím ju ten prístroj neuveriteľne priťahoval. Až keď sa za oknom začalo rozvidnievať, Lujza vyliezla z postele a opatrne začala schádzať dolu. Modlila sa, aby ju vedec nezbadal. Ak by sa aj náhodou stretli, začala si vymýšľať rôzne výhovorky, prečo je tu dole, nie vo svojej izbe. Nič rozumné jej však na um neprichádzalo. Preto dúfala, že muž tvrdo spí a nepočuje jej tiché kroky.

Keď sa ocitla na chladnej chodbe, rýchlo podišla k prístroju. Jeho farby žiarili aj v tme. Pomaly k nemu naťahovala ruku, až kým sa ho nedotkla. Prekvapivo bol veľmi teplý. V tej chvíli ňou však myklo a ona cítila, ako letí niekam preč. Trvalo to však iba chvíľu. Keď sa spamätala z prvotného šoku, uvedomila si, že sa nachádza v divadle. Oproti nej kráčal nie veľmi vysoký muž s tmavými vlasmi a briadkou. Pleť mal neobvykle bledú, čo na obyvateľov Atlantídy nebolo veľmi obvyklé.

„Dobrý deň, slečna,“ pozdravil ju a uklonil sa. „Prišli ste práve vhod. Hľadám hlavnú postavu do mojej novej divadelnej hry Purpurová dáma a vy by ste ju stvárnili vynikajúco.“

Zatlieskal, vzal jej ruku a ťahal ju za sebou. Bola zmätená. Kde sa to ocitla? Cítila sa ako v cirkuse.

„Prosím Vás,“ ozvala sa nesmelo. „Kto ste? Kde sme? Aký je rok?“

Muž sa k nej obrátil a rozosmial sa.

„Milá pani, ste v šestnástom storočí, nachádzame sa v Londýne a ja som William Shakespeare.“

„V Londýne?“ spýtala sa zhrozená Lujza. „A čo sa stalo s Atlantídou?“

„S Atlantídou?“ Shakespeare na ňu prekvapene vyvalil oči. „Ale veď tá neexistuje.“

„Ale existuje! Práve som z nej prišla. A len tak mimochodom, som Lujza a som z osemnásteho storočia.“

„Teší ma, Lujza,“ usmial sa na ňu prívetivo, akoby si o nej myslel, že je blázon. „Tak teda z osemnásteho storočia, vravíte? A z Atlantídy? Ako ste sa sem dostali?“

„No, viete, bývala som istý čas u jedného vedca, ktorý mal vo svojom dome stroj času a ten ma sem preniesol. Zjavne fungoval aj na prenos z miesta na miesto. Asi to myslel, že ešte nie je dokončený,“ zamyslela sa Lujza a na chvíľu úplne zabudla na Shakespeara.

„Ukážte mi Váš prístroj, prosím,“ vytrhol ju zo zamyslenia. Lujza prikývla a kráčala na miesto, kde sa pred niekoľkými minútami zjavila. Prístroj tam ešte stále stál.

„Zaujímavé,“ mrmlal si popod nos, keď si ho obzeral. „Veľmi zaujímavé.“

Lujza ho zaujato sledovala. Pôsobil na ňu ako blázon, ale taký iný blázon, ako bol ten vedec, u ktorého bývala. Tento pán... Shakespeare... bol taký lepší, taký iný. Hneď si ho obľúbila.

„Milá pani Lujza,“ oslovil ju. „Predpokladám, že sa budete čím skôr chcieť vrátiť domov. Avšak predtým by som vás chcel požiadať o účasť v mojej hre Purpurová dáma. Prišli ste veľmi vhod, doteraz som nevedel nájsť vhodnú predstaviteľku do hlavnej úlohy. Vás si viem dokonalej predstaviť ako moju Purpurovú dámu.“

Lujza naňho chvíľu neveriacky hľadela. Nevedela, či to myslí vážne. Veď ona nebola žiadna herečka.

„Ale... ja nie som herečka,“ odvetila. „Určite by som Vám pokazila celé predstavenie.“

„Som presvedčený, že budete vynikajúca,“ usmial sa na ňu povzbudzujúco, až napokon súhlasila.

Nevedela presne, koľko dní či mesiacov strávila v Londýne. Uvedomila si však, že ju hranie naozaj baví, tešila sa, keď videla tlieskajúcich ľudí. Hádam po prvýkrát vo svojom živote bola šťastná. Jej čas sa však blížil. Nijaká divadelná hra sa nemohla hrať večne, to isté platilo aj o Purpurovej dáme. Preto sa rozhodla odísť hneď po poslednom predstavení, myslela si, že to bude jednoduchšie.

William vytušil jej zámer a jedného večera ju pozval von. Prechádzali sa po krásnej londýnskej záhrade plnej ruží a bolo im spolu príjemne. Obaja však vedeli, že čas na rozlúčku sa nenávratne blíži.

„Ďakujem ti, Lujza,“ prehovoril odrazu. „Spolupráca s tebou bola veľmi príjemná. Navždy budem na teba spomínať ako na moju Purpurovú dámu.“

Zastal, otočil sa k nej a usmial sa. Vedela, že to myslel úprimne. Za ten čas, čo strávila s ním, ho veľmi dobre spoznala a vedela, že jej by neklamal v ničom.

„Aj ja ďakujem,“ opätovala mu úsmev, „konečne som zistila, čo je život bez pána. A to vďaka tebe, William. Budem ti za to do smrti vďačná. Budeš mi chýbať. Teraz už však musím ísť. Už som sa tu zdržala viac, než bolo mojím úmyslom. Doma ma už určite hľadajú.“

William Shakespeare jej pobozkal ruku a ona pomaly odchádzala. Skôr, než sa znova dotkla prístroja, poslednýkrát sa obzrela. Ešte stále tam stál a hľadel za ňou. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Nechcela odísť, no musela. Rýchlo sa odvrátila a dotkla sa teplého kovu.

Ocitla sa v tmavej chodbe vedcovho domu.

„Lujza,“ začula jeho tichý hlas.

Smutne sklopila zrak a začala sa cítiť previnilo.

„Prepáčte mi, prosím“ ospravedlnila sa rýchlo. „Mrzí ma to, naozaj.“

„Poď so mnou,“ natiahol k nej ruku, „a rozpovedz mi všetko od začiatku.“

Lujza sa usmiala, podišla k Akelovi a všetko mu vyrozprávala.

[ » na začiatok « ]