Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:40:03
Čítaná: 1119×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

„Draco, vypadnime už odtiaľ. Trčíme tu vyše dvoch hodín,“ zapišťalo malé dievčatko s mosadznými váhami v rukách. „Vidíš, že to nefunguje a vyzerá to tu ako pri pitve.“

Draco blysol pohľadom po mŕtvych vtákoch a opäť sa otočil k dverám do Núdzovej miestnosti.

„Vráť sa späť na chodbu, Crabbe, lebo sa to zvrtne na tvoju pitvu,“ zavrčal a z prútika mu vyleteli iskry. „A viac ma už nevyrušuj!“ Oprel sa o čierno-zlatú skrinku a zhlboka dýchal.

Všetko, čo doposiaľ skúsil, bolo neúspešné. Veci sa mu nevracali späť, a ak sa aj vrátili, boli zničené. Otvoril skrinku a na jej dno položil kúsok čistého pergamenu. S nádejou zatváral dvere a chvíľu počkal. S Borginom mal dohodu, že ak sa v tej jeho objaví pergamen, napíše mu naň odkaz a pošle ho späť. Zo skrinky sa ozvalo tiché zašušťanie. Otvoril ju a vo vnútri našiel pergamen. Potešený ho vzal do rúk, no žiaden odkaz na ňom nebol.

„Nie!“ zvolal do ticha a skrčil pergamen v ruke. Použil už všetky kúzla, ktoré mu Borgin radil, no nič nezaberalo. Skrinka stále nefungovala. Opäť ju otvoril a tento raz použil jablko, ktoré si vzal počas obeda. Zavrel dvere a sadol si na najbližšiu drevenú krabicu. Čakal.

Merlin, nech sa to už konečne podarí, prosil v duchu a netrpezlivo klopal topánkou o podlahu. Nič sa nedialo. Pootvoril dvere, no dnu nič nebolo. Znova ich zavrel a otvoril, no jablko sa späť nevrátilo.

V zúfalstve schytil najbližší strieborný svietnik a odhodil ho do vzdialenej časti miestnosti.

„Prečo?!“ zareval a z celej sily udrel päsťou do krabice, na ktorej sedel. Veko sa o kúsok posunulo a vnútri niečo buchlo. Draco o kúsok uskočil a pevnejšie zovrel prútik.

Veko sa začalo odsúvať. Najprv len o pár centimetrov, no potom sa celé odvalilo a s buchnutím spadlo na podlahu. Z krabice sa pomaly zodvihla postava nízkeho starého muža s dlhou bradou. Zmätene sa poobzeral a oprášil si tmavomodrý habit.

„Kto ste?“ vykríkol Draco vystrašene a o krok cúvol.

„Som Merlin,“ predstavil sa pokojne a s úsmevom si prezeral krabicu, z ktorej vyšiel.

„Merlin?“ zopakoval šokovane a obzrel si postavu stojacu pred sebou. „Vyzeráte ako moderátor minuloročného silvestrovského čaroplesu.“

„Môžem ťa uistiť, že som Merlin.“

„Ste duch? Nevyzeráte ako duch.“

„Nie som duch...“ pokrútil čarodejník hlavou.

„Tak čo potom ste?“ skočil mu Draco do reči.

Merlin sa naňho skúmavo zahľadel. „Ach, ty si zo Slizolinu?“ opýtal sa po chvíli ticha. „Vidím, že rovnošaty sa veľmi nezmenili, odkedy som tu študoval.“

„Vy ste boli v Slizoline?“

„Isteže,“ zasmial sa Merlin až sa mu zatriasla brada. „Ctižiadostiví študenti, čo si idú za svojim cieľom, vy musíte stáť za Slizolinom,“ zarecitoval verše, ktoré zneli ako z úst triediaceho klobúka.

„Tak to mi musíte pomôcť! No najprv mi povedz, čo ste zač?“

„Ty asi nezvykneš byť veľmi láskavý, však?“ skúmavo sa naňho zahľadel. „A ešte k tomu prefekt,“ pokrútil hlavou. „Za mojich čias sa prefekti vyberali poctivejšie.“

„Do toho vás nič,“ odsekol Draco namrzene.

„Aj ja chcem o tebe niečo dozvedieť. Napríklad, môžu prefekti strhávať body?“ opýtal sa zaujalo a sadol si na krabicu, z ktorej vyšiel.

„Samozrejme, že áno,“ odvrkol mu. Toto nikam neviedlo. Len ho oberal o čas a vôbec mu nepomáhal.

„Koľko si ich už strhol, päťsto? Štyristoosemdesiatosem?“ pokračoval v otázkach Merlin.

„Je to vôbec dôležité?“ rozhodil Draco rukami a začal sa prechádzať pred skrinkou.

„Hovorí to o tvojom charaktere, chlapče,“ poučil ho starý čarodejník so zdvihnutým prstom a usmial sa naňho.

„Poviete mi už konečne, čo ste zač? Nemôžete byť predsa živý.“

„Som...“ Merlin sa zamyslene poškrabal po brade, „som spomienka. Áno, to som. Som spomienka, ktorú v tejto krabici uchoval nejaký čarodejník stáročia pred tým, ako si to otvoril.“

„Tak to je naozaj skvelé,“ poznamenal ironicky. „Nemohli by ste sa znova vrátiť do tej krabice? Potrebujem tu niečo dokončiť a vy ma len oberáte o čas.“ Otočil sa tvárou ku skrinke a po stý raz skúmal zlaté znaky, ktoré ju lemovali.

„Nefunguje, však?“ ozval sa Merlin za jeho chrbtom a Draco naňho pozrel ponad plece.

„Odkiaľ to viete?“ spýtal sa prekvapene. Merlin ukázal rukou na mŕtvych vtákov vedľa skrinky a Draco sa zamračil.

„Vyskúšal som už všetko. VŠETKO!“ zvolal. „No nič nezaberá. Zakaždým ich to zabilo.“

„Prečo ju nevyskúšaš sám?“ opýtal sa ho Merlin a postavil sa vedľa neho.

„Aby to zabilo aj mňa? Je to nebezpečné,“ odvetil Draco zhrozene.

„Zahrávanie sa s čiernou mágiou nikdy nebolo bezpečné, chlapče.“

„Akoby ste vy o tom niečo vedeli,“ zašomral nahnevane a rukou prechádzal po bočnej stene skrinky.

Merlin podišiel k najbližšiemu stolu a niečo odtiaľ vzal. „Toto si už skúsil?“ zvolal na Draca a vrátil sa k nemu s chlpatou vecou v ruke.

„Čo to je?“ Nedôverčivo sa na to zahľadel.

„Zajačia labka, predsa,“ vysvetlil a podal mu ju. Draco ju prekvapene otáčal v rukách, no nič zvláštne na nej nenašiel.

„A ako funguje? Je niečím magická?“

„Muklovia veria, že ten kto pri sebe nosí zajačiu labku bude mať šťastie,“ povedal Merlin, no Draco sa zatváril, ako keby mu niekto strelil facku.

„Humusáci?“ skríkol nahnevane a hodil mu ju späť. „Tak to si ju nechajte,“ povedal namrzene a otrel si ruku o habit.

„Čo si to povedal?“ zvolal Merlin a v tmavých očiach sa mu zablysol hnev. Draco pred ním vystrašene cúvol.

„Nebudem používať niečo, čo vymysleli špinaví humusáci,“ zopakoval Draco obranne.

„Celý život som sa pokúšal o to, aby čarodejníci muklom pomáhali,“ zahrmel Merlin a hlas sa mu nebezpečne zvyšoval, „A teraz sa sem vrátim po toľkých storočiach aby mi niekto povedal toto? Tak to teda nie.“ Nahnevane ho schytil za ramená a sotil do skrinky. Draco sa pokúšal uniknúť, no magická sila skrinky zmiznutia ho držala na mieste ako prikovaného.

„Toto ťa naučí vážiť si ľudí.“ Merlin mu hodil labku do zamrznutých rúk a Draco mohol len s vyvalenými očami sledovať, ako sa za ním zatvárajú dvere. Neviditeľná sila ho tlačila zo všetkých strán a on zrazu dopadol do niečoho mäkkého. Nič nevidel. Rukami šmátral okolo seba a s prekvapením zistil, že už nie je v skrini. Pod sebou pocítil mäkký piesok a v mysli sa mu premietla situácia, ktorá sa odohrala pred menej ako mesiacom.

Montague stojaci v strede klubovne mal okolo seba hlúčik zvedavcov. Draco ho vtedy zdrapil za habit a odvliekol, brániaceho sa, do rohu miestnosti.

„Keď ťa tí muklomilci zavreli v skrinke zmiznutia, kde si sa ocitol?“ opýtal sa ho naliehavo.

„To si nemohol počkať, kým to poviem...“

„Hovor!“

„Veď dobre,“ cúvol od neho so zdvihnutými rukami.

„Kde si sa ocitol?“ zopakoval Draco svoju otázku.

„Ja neviem. Bolo to tam strašné. Všade tma. Nohy sa mi zabárali do zeme a celá ta plocha nemohla mať viac ako desať metrov štvorcových. Potom už bola voda. V strede bol nejaký zvláštny strom. Pripadal som si ako v ničote. Raz som počul zvuky zo školy, inokedy z nejakého obchodu.“

„Bolo tam ešte niečo?“ opýtal sa vtedy Draco dychtivo.

„Nie, na nič viac si nespomínam. Prečo to chceš vedieť?“ čudoval sa Montague, no to už Draco vychádzal z klubovne.

Teraz sa len bezmocne obzeral v absolútnej tme, nohy mal zaborené v piesku a v rukách držal nepoužiteľnú zajačiu labku.

[ » na začiatok « ]