Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:37:51
Čítaná: 949×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

Štúdio bolo plné nedočkavých divákov usadených na luxusných sedadlách v dlhých radoch. Moderátor sa usmieval neprirodzene na kamery, ktoré ho natáčali z rôznych pohľadov. Na veľkej obrazovke, ktorá dominovala celému štúdiu, sa zjavili prvé zábery z ich najnovšieho projektu.

-

ČASŤ JEDEN - DÁMY A PÁNI, PREDSTAVUJEME VÁM...

Jazyk sa mu zvíjal v ústach, ostrý ako britva, keď zo seba vypúšťal svoje pravé myšlienky. Nič nepredstieral, nepochyboval, bol vždy sám sebou. Len čo zasadil posledný úder, oslávil predčasné víťazstvo smiechom, ktorý ľudia naokolo nemali radi.

A tak veľmi mu na tom nezáležalo.

„Radšej nebudem mať žiadnych kamarátov ako takéto trosky!“ Nebol osamelý, nikdy necítil potrebu s niečím sa niekomu zdôveriť.

Uvedomoval si vlastnú hodnotu, uvedomoval si, aký je drahý a nikdy by nebol nik dostatočne vysoko na to, aby si vyslúžil jeho plnú pozornosť. Ľahostajne prechádzal okolo radov nezaujímavých, ktorých bolo na tomto svete až príliš veľa. V dave na nich zabúdali, nezanechávali žiaden dojem a ako sa vlastne volali?

Jedným uchom dnu a druhým von. Pravidlo číslo jeden. Za ním nasledovalo jeho obľúbené 'keď ťa nezaujímajú, daj im to pocítiť, povedz im, čo si myslíš'.

Všetci naokolo mali na tvárach toľko masiek, že niektoré vymieňali viackrát za deň, prispôsobené daným osobám. Každý chcel zapôsobiť na každého pre sebecké dôvody.

Naučil sa žiť s úprimnosťou. Mnohí si túto vlastnosť vždy cenili, no nie? Tak prečo by ho mali odsudzovať za to, že je do seba zahľadeným idiotom, ktorý si neustále uťahuje z ostatných? Ktorý pozná svoje kvality a je na ne patrične hrdý? Voľný preklad - namyslenosť. Zaslúžil by si potlesk. Ovácie, miesto v sieni slávy, koncerty na jeho počesť.

Taký bol Draco Malfoy. Nič viac, nič menej, vo svojej najodhalenejšej forme.

ČASŤ PÄŤDESIATDVA - RÔZNE SITUÁCIE PRINÁŠAJÚ RÔZNE...

„Pocity,“ zopakoval jej slová, iba sa uisťoval, či rozumel dobre. Jeho hlava kričala od bolesti, ako si stále pripomínal výlevy dievčaťa pred sebou. „Takže ty sa chceš rozprávať o pocitoch.“

„Presne tak.“ Takmer ho nenechala dokončiť vetu, bola celkom netrpezlivá, tvár jej stále žiarila nadšením. Ani Dracova znechutená grimasa Pansy neodradila.

„Rozmýšľala som,“ pokračovala, žila vo svojom svete, v ktorom po nej jej dlhoročná láska skutočne túžila. Otrávené vzdychy sa stali vzdychmi obdivnými. Tie urážky boli prejavom náklonnosti. „Čo by si povedal na to, keby sme si niekam vyšli?“

„Myslíš tým rande?“ Rozumel jej vôbec dobre? Čo ak si tie absurdné slová vysvetlil zle?

„Áno, rande. Poznáme sa už dlho a vyzerá to medzi nami sľubne, nemyslíš? Cítiš tie iskry? A tá príťažlivosť, Draco... Vždy, keď ťa vidím, srdce mi ide z hrude vyletieť a nohy sa mi podlamujú a -...“

Kde nazbierala toľko odvahy, aby mu odhalila svoje vnútro? Kde nazbierala toľko odvahy, aby mu priamo do očí povedala tajomstvo, o ktorom už každý i tak vedel? Spraviť pitvu svojich pocitov rovno pred ním.

„Tak dobre.“ Sám bol prekvapený z odpovede, ktorá mu vyšla z úst. Vykĺzlo to z neho skôr, ako si vôbec jeho mozog stihol uvedomiť, že by to mohol neskôr ľutovať.

Nevšímal si jej pišťanie a červenanie, rozpaky, ktoré jej nedovoľovali poriadne rozprávať. Zamýšľal sa nad tým, čo ho viedlo k tomu, aby súhlasil.

ČASŤ STOTRIDSAŤJEDEN - CIRKUS ŽIVOTA

Neveril, že vybrala práve takéto miesto na prvé rande, ale istým spôsobom to na neho urobilo dojem. Všetko lepšie ako čajovňa madam Puddifootovej. Mieril do veľkého šiatra červeno-bielej farby, pretláčal sa davom, rad na lístky nezohrával žiadnu rolu, veď o to sa postará Pansy.

Ako sa tak prechádzal a čakal, jeho záujem si pre seba uchmatla vysoká dáma vo flitrovaných zlatých šatách. Biele vlasy mala napúdrované a vyčesané dohora, pri každom pohybe si zachovávali svoj tvar. Jej tvár bola mladá, miestami mal pocit, že je ešte mladšia ako on. Zvedavosť v ňom pracovala na plné obrátky a nechcel si priznať, že to, čo ho nútilo pozorovať ju celé minúty, bola fascinovanosť. Vplývala tak na ostatných? Nebol tu nik, koho by sa na to mohol spýtať.

Odtrhol od nej pohľad až v momente, keď ho niečia známa ruka neústupčivo zatiahla hlbšie do priestorov. Nasledoval ju slepo, zabratý vo vlastných myšlienkach. Prebudil sa naspäť do reality až usadený na mieste, ktoré bolo uprostred celého radu, a cítiaci Pansy po svojej pravici. Doterné dotyky, ktoré ho nútili prejavovať blízkosť, mu pripomenuli, z akého dôvodu sem dnes prišiel. Pootočil sa do strany, aby bol svedkom širokého úsmevu, kvôli ktorému mal chuť kričať. Kričať a donútiť ho zmiznúť, pretože to bolo čosi, čo nedokázal opätovať. Neúprimné úsmevy on nepoužíval.

Bľabotanie dievčenského hlasu, ktorý sa márne snažil upútať na seba štipku jeho pozornosti, ignoroval a sledoval, ako sa okolie plní ľuďmi. Všetkým sa na tvárach zračili tie nadšené výrazy plné očakávaní. Kde sa v ľuďoch berie toľko pocitov? Toľko pozitívnych pocitov?

Ponorili sa do tmy, ktorú rušilo len ostré svetlo upriamené do stredu kruhu, kde bola pripravená obyčajná rozkladacia stolička.

Zovretie okolo zápästia takmer zabolelo, ako ho Pansy stískala, horiaca zvedavosťou. Pred nich vystúpil klaun, ktorý ich vôbec nerozosmieval.

„Pôsobí tak nešťastne,“ zašepkala Pansy do jeho ucha, netrpezlivá, prekvapená, užasnutá.

„Vždy som sa usmieval a robil ľudí na pár momentov šťastnými. Aké je jednoduché smiať sa a nemyslieť to úprimne. Aké je jednoduché smiať sa a donútiť ostatných zabudnúť na tvoje problémy.“ V dave skoro ani nedýchali, hltali slová klauna sediaceho na stoličke, ktorého herecký výkon bol skutočne srdcervúci. Draco prevrátil očami a nebadane pokrútil hlavou, v tej tme by to i tak nik nerozoznal. Slzy sú najlacnejší zdroj peňazí. Každý vo svojom živote potrebuje trochu tragických emócií, ktoré pohnú srdcom, ktoré donútia na pár minút sa zamyslieť. Súcitíme, keď nejde o našu vlastnú bolesť, keď sa pozeráme na utrpenie druhých.

„Nech teraz môj príbeh upadne do zabudnutia. Ukážem vám to, čo viem najlepšie - rozosmiať vás.“

Scéna sa náhle zmenila, atmosféru úzkosti nahradil výbuch farebnosti. A o to všetko sa postarali svetlá. Vedeli, ako ulahodiť oku.

Kontrast medzi týmto vystúpením a tým predchádzajúcim bol tak veľký, že zanechával divákov otrasených. Tlieskali, smiali sa a plakali zároveň, vedomí si toho, že svoj život odteraz zmenia. Aspoň pár minút sa toho bude ich myseľ držať, odporučia cirkus priateľom, ktoré zaplatia ďalšie sumy, ďalšie peniaze...

Draco sa neunúval oceniť výkon potleskom, znechutilo ho to, aké to bolo priehľadné, a ako to všetci zhltli. Nech sa tým aj prežerú.

Ani jedno z nasledujúcich čísel nepohlo s jeho srdcom, nedonútilo ho hľadať zmysel života. Pansy vedľa neho vzdychala, prikyvovala a dojímala sa celý čas. Bol to znak plytkosti? Alebo bol problém na Malfoyovej strane?

Nervózne sa pomrvil na sedadle v momente, keď do oslňujúceho svetla vystúpila vysoká dievčina, ktorej šaty vzbudzovali dojem, že je odetá v zlate. Oslepila niekoľkých ľudí, pretože všetko sa odrážalo od flitrov, ktoré boli hlavnou zložkou jej extravagantného odevu. Pôsobila ako čarovná bytosť. Nebol práve to zámer? Dobrý scenár, správny make-up a oblečenie dokázali z každého spraviť niekoho špeciálneho. Rozprávala čosi o vílach a ich prášku, o dobre a zle, o tom, ako sa dokážeme zmeniť, stačí len pevná vôľa. Nemusíme byť takí, ako nás stvorila príroda, sme pánmi svojho charakteru. A pre tých, ktorí si myslia, že to nezvládnu, existuje trochu pomoci.

Bola ochotná dokázať im to.

„Potrebujem dobrovoľníka,“ prehovorila s cudzím prízvukom. Pravda alebo súčasť jej role? Množstvo rúk sa zdvihlo do vzduchu, no jej pohľad sa zároveň so žiarou reflektoru zastavil na Dracovi. „Ty!“

Ukázala na neho prstom a kto bol on, aby odolal možnosti priblížiť sa k niekomu tak neobyčajnému? Nepociťoval nervozitu, keď schádzal po schodoch a blížil sa na stoličku, ktorá bola tiež jedinou rekvizitou v jej predstavení. Posadil sa a oči zabodol do tváre, ktorá v ňom stále vzbudzovala dojem, že patrí mladšiemu dievčaťu, akým v skutočnosti bola.

„Vieš, čo to je?“ Poukázala na sklenenú nádobu, ktorá obsahovala bledožltý prášok, ktorý sa v istých uhloch farebne zaleskol. Draco pokrútil hlavou.

„Vílí prášok. Vieš, čo to s tebou urobí?“

„Premení ma na vílu?“ Jeho stará povaha sa postupne vracala. Niektorí v hľadisku sa zasmiali.

„Nie, ale vo svete Petra Pana možno. Vidím na tebe, že existuje niečo, čo by si na sebe chcel zmeniť. Čo takto otvoriť svoje srdce? Vieš, aké je to byť láskavý? Aké je to milovať? A čo urážanie a zosmiešňovanie ostatných? Je to skutočne jediný spôsob komunikácie?“ Bola prvou osobou, ktorá ho donútila neskákať do reči, mlčať a zvedavo čakať na to, čo sa bude diať ďalej. Neveril tomu. Jeho rozum mu vravel, aby tomu neveril.

„Skúsime to, áno?“ Nedokázal odolať jej úsmevu a prikývol. Prižmúril oči, keď mu do tváre fúkla trochu prášku bez vône. Nútilo ho to kýchnuť.

„Cítiš nejaký rozdiel?“

„Nie,“ odpovedal úprimne, v jeho vnútri bolo všetko rovnaké.

„Tak potom neskôr.“ Tvárila sa, akoby vedela čosi viac.

Isteže bol onen vílí prášok po vystúpení na predaj.

ČASŤ ŠTYRISTOOSEMDESIATOSEM - ZOSTAŤ SÁM SEBOU

„Draco,“ oslovila ho ticho, srdce jej bilo až kdesi v krku, príliš opantaná jeho blízkosťou. Držal ju za ruky, v klubovni boli osamote, nik ich nemohol vyrušiť.

V prvom rade nepotrebovali svedkov.

„Myslím, že už je čas.“ Keď on mlčal, aspoň ona vypĺňala ticho svojimi rečami. Mala obrovské očakávania, jej sny sa čoskoro mali stať skutočnosťou. Inú možnosť nebrala do úvahy.

„Milujem ťa.“ Tie slová sa dostali z jej úst tak jednoducho, jazyk sa okolo nich obkrúcal prirodzene a s ľahkosťou. Teraz mu dala priestor na jeho odpoveď.

Myslel si, že to príde. Že pocíti to, o čom všetci rozprávajú. Tomu víliemu prášku začal veriť, aj keď jeho hlava si to stále nechcela priznať. Mal byť lepším človekom.

Dusil sa. Bránil sa. Jeho vnútro sa vzpieralo proti láske, ktorú necítil. Pochopil, že bol len obeťou placebo efektu. Že sú to len klamstvá, ktoré on zásadne nepoužíval.

„Ja ťa neznášam, Pansy. Si otravná. Lezieš mi na nervy od chvíle, čo som ťa stretol.“

Bolo tak jednoduché byť sám sebou.

-

Nik nevedel, čo k tomu povedať, nezostávalo im nič iné, len sa čudovať. Zvyčajne na záver prichádzali ovácie, pretože diváci boli svedkom obrátenia zlého človeka k lepšiemu. Dokonca aj moderátor, nepripravený na takýto zvrat situácie, zostal pár minút ticho. Každý sa mohol zmeniť. Každý sa mal zmeniť, podľa presných predstáv a merítok, podľa toho, akého ho chceli mať iní. Toto... nebolo tolerovateľné.

[ » na začiatok « ]