Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:36:39
Čítaná: 950×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

V honosne zariadenej obývacej izbe sedeli oproti seba v tmavohnedých kožených kreslách dvaja muži. Prvý z nich, beloch s hustými, hnedými vlasmi, sedel pokojne opretý, ako by sa ho nervózne bľabotanie holohlavého černocha so širokým nosom rozpľašteným pod hlbokými tmavými očami, vôbec netýkalo, ba priam ho unavovalo a nudilo.

„Ted, naozaj ti tie peniaze teraz nemôžem požičať. Inokedy by to bolo bez problémov, ale teraz... pred Vianocami nie,“ znudene zo seba vysypal beloch a pre zdôraznenie vážnosti svojich slov kývol hlavou smerom k vysokému a bohato ozdobenému vianočnému stromčeku kraľujúcemu sviatočnej výzdobe panujúcej po celom dome.

„Mike, skutočne tie peniaze potrebujem,“ prehovoril černoch svojím hlbokým hlasom, nahol sa k mužovi na opačnej strane stola a ruky pred sebou spojil ako pri modlitbe. Na pravej mu chýbal malíček, ktorý padol za obeť omrzline pred niekoľkými rokmi. „Vieš predsa, že o túto štvrť Brownsvillu sa starám iba ja a pokiaľ nebude môj pluh v poriadku, nebude sa mať kto postarať o cesty.“

Ted Branson bol vodičom snežného pluhu už takmer pätnásť rokov. Toto remeslo prebral po smrti svojho otca, ktorý sa ním živil odvtedy, čo sa rodina Bransonovcov presťahovala do Brownsvillu, východnej časti Brooklynu. Tedov otec a neskôr aj sám Ted sa každú zimu starali o to, aby niekoľko ulíc tejto štvrte New Yorku v okolí ich neveľkého domu bolo čistých a to i napriek tomu, že za svoju poctivo odvedenú prácu dostávali len doslova almužnu od mesta a malú sumu peňazí aj od niekoľkých obyvateľov štvrte.

Teraz však mal Ted problém. Porucha na jeho starom snežnom pluhu mu tento rok nedovoľovala postarať sa pár dní pred Vianocami o snehovú nádielku, ktorá prikryla ulice Brownsvillu. Kvôli tomu sa rozhodol navštíviť svojho dobrého kamaráta z detstva, Michaela Traya, ktorému sa v posledných rokoch darilo v podnikaní. Ted dobre vedel, že to už nie je dobrosrdečný Mike, ktorého poznal z detstva. Zároveň však veril, že kvôli ich dobrým vzťahom mu nejaké peniaze požičia.

„Mesto sem predsa pošle niekoho, kto to vybaví za teba, Ted, tak sa už toľko netráp,“ oponoval kamarátovi Michael. Zo stola zobral pohár plný tekutiny tmavej farby a z chuti sa napil.

„Ale kým sem niekoho pošlú, cesty budú zapadnuté snehom. A navyše... navyše prídem o prácu, o živobytie...“ vyjachtal zo seba trasúcim sa hlasom Ted. Neveril, že by sa naňho starý kamarát len tak vykašľal aj po tomto argumente.

„Je mi to vážne ľúto, ale moja definitívna odpoveď je nie,“ nekompromisne zopakoval svoju odpoveď Michael a rázne vstal zo svojho kresla. „A teraz, ak ma ospravedlníš, musím vybaviť ešte nejaké veci z firmy, takže...“ Michael sa vystrel a upriamil pohľad do priestrannej chodby ukrývajúcej sa za presklenými dvermi. „...Jenny, zlato, mohla by si odprevadiť Teda?“ zakričal na manželku.

Ted ho neveriacky pozoroval. Keď sa vo dverách po chvíli zjavila Michaelova manželka a jej nevraživý pohľad ho uistil v tom, že sa nejedná o žart a jeho kedysi najlepší kamarát mu nepožičia ani cent, sklamane sa zodvihol a bez pozdravu prešiel do chodby. Čo najrýchlejšie si obul na nohy topánky, cez seba prehodil ošúchaný kabát a vyšiel do chladnej náruče brownsvillskej ulice. Ešte stihol začuť piskľavý hlas Michaelovho syna Jimmyho, ktorý prosíkal o malý bubon ako vianočný darček predtým, než za ním Jenny Trayová nešetrne zabuchla ťažké vchodové dvere.

Predpovede meteorológov sa v ďalších dňoch naplnili do bodky. Deň pred Vianocami nielen Brownsville, ale aj ostatné časti New Yorku, pokryla snehová nádielka, s ktorou si cestári dokázali poradiť len s veľkými ťažkosťami. Mnohí obyvatelia namiesto cesty do práce radšej zatelefonovali svojím nadriadeným a ospravedlňovali svoju neprítomnosť snehovou kalamitou.

To však nebol prípad Michaela Traya, ktorý, tak ako každé ráno, aj dnes vstal, obliekol si drahý oblek a zišiel na prízemie do kuchyne, kde ho už čakala manželka a na stole hrianka a čaj.

„To počasie sa muselo zblázniť,“ zamrmlal Michael, keď si sadol za stôl a s chuťou sa pustil do raňajok.

„Od rána sa ešte nikto o sneh na ceste nepostaral. Ted to s tým pokazeným pluhom myslel asi naozaj vážne,“ poznamenala Jenny ľahostajne nespúšťajúc pritom zrak zo zasneženej ulice.

„Keď sa o to nepostará on, tak určite pošlú niekoho iného,“ reagoval na ženine slová Michael. Teda mal kedysi veľmi rád, na strednej škole z nich bola nerozlučná dvojica a keby sa Ted nerozhodol ísť ako mladík v otcových šľapajach a nedal by prednosť snežnému pluhu v zime a malému obchodu so záhradníckymi potrebami po zvyšok roka, mohol to podľa neho dotiahnuť omnoho ďalej.

Michael si vložil do úst posledné sústo, zapil ho čajom a zamračene pozrel na hodinky.

„Drahá, budem musieť ísť,“ oznámil Jenny a vstal zo stoličky. Na rozlúčku ju letmo pobozkal, vystrojil sa oblečením a obuvou vhodnou do zimného počasia a otvoril dvere. Pri nich sa však otočil a pozrel na manželku.

„Tie svetielka, ktorými chceme vyzdobiť dom nechaj tak. Vyvesím ich, keď sa vrátim,“ povedal.

„Myslíš, že to nedokážem sama?“ usmiala sa Jenny na svojho muža, ten jej úsmev opätoval a vyšiel von.

Na ulici fúkal silný vietor, ktorý víril snehové vločky po okolí. Schránky pri domoch boli z polovice zapadnuté snehom a človek by len z námahou dokázal rozlíšiť, kde sa končí chodník a začína cesta.

„To zase bude deň,“ povzdychol si Michael a začal sa brodiť snehom ku garáži. Ani vo sne by mu nenapadlo, aké udalosti má preňho dvadsiaty tretí december pripravené.

Boli tri hodiny poobede, keď Michael vyšiel z vysokej budovy pieskovej farby, v ktorej sídlila jeho firma. S vidinou niekoľkých dní voľna spokojne otvoril dvere svojho terénneho auta čiernej farby a pohodlne sa usadil. Na chvíľu uprel pohľad na zeleného dráčika, plyšovú hračku, ktorá sa hompáľala zavesená na spätnom zrkadle. Bol to darček od najstaršej dcéry k minulým Vianociam.

Michael po chvíli rozjímania naštartoval auto a pobral sa domov. Cesty boli aj napriek neustále padajúcemu snehu čerstvo vyhrnuté, no keď prišiel k Brownsvillu, zostal nemilo prekvapený.

„Čo to má znamenať?“ nahnevane si zamrmlal popod nos, keď uvidel že cesty, o ktoré sa inokedy staral jeho kamarát Ted, neboli od rána odhrnuté. Zásluhou tohto faktu a áut, ktoré odvtedy tadiaľ prešli, sa na ceste vytvorila súvislá vrstva ľadu, navyše prikrývaná neustále padajúcim snehom.

Michael zamračene spomalil a z vrecka vytiahol mobilný telefón. Mal v pláne zavolať Tedovi. Vedel, že Ted nemohol kvôli pokazenému pluhu cesty odhrnúť, no podľa neho sa o to mal každopádne nejako postarať. Ľavou rukou začal nešikovne listovať zoznamom čísel v mobile. Po chvíli prišiel k menu, ktoré hľadal, no nešikovne uchytený telefón mu vypadol a skončil pri riadiacej páke.

„Sakra,“ zanadával Michael a natiahol sa za ním. To však bola obrovská chyba. Stačila krátka chvíľa nepozornosti a auto na zľadovatenej ceste v momente dostalo šmyk. Michael inštinktívne strhol volant na opačnú stranu, čo však malo za následok, že vyletel s autom do protismeru. Následne stihol zazrieť už len červenú šmuhu, o ušné bubienky sa mu na okamih oprel nepríjemný, piskľavý zvuk zmiešaný so škripotom pneumatík a v tom okamihu všetko zmizlo.

Michael pomaly rozlepil oči. Viečka mal také ťažké, že ich opäť na dlhú chvíľu privrel a následne znovu otvoril. Niečo šramotilo pri jeho hlave. S veľkou námahou ju obrátil smerom k zdroju tohto hrmotu.

„Mike... Mike, počuješ ma?“ doliehal k nemu známy hlas akoby z tunela a postupne silnej. „Hej, zavolajte doktora, prebral sa!

Michael pomaly dokázal skrotiť svoje zmysli. Zaostril zrak a konečne spoznal osobu stojacu nad ním. Bol to Ted.

„Ted... čo sa... stalo?“ veľmi ťažko zo seba dostal a začal sa opatrne obzerať. Ležal v malej izbe s bielymi stenami. Naľavo od postele stál veľký prístroj s monitorom, z ktorého sa nieslo tlmené pípanie. Už nepochyboval o tom, kde leží. Je v nemocnici.

„Mal si autonehodu,“ začal opatrne vysvetľovať Ted, zatiaľ čo doktor, ktorý práve pribehol do izby, začal pacienta vyšetrovať.

„Ach...“ zachrapčal Michael a zažmurkal, keď mu doktor zasvietil prenikavým svetielkom do očí. „Ako dlho tu už som?“

„Stalo sa to predvčerom,“ oznámil mu kamarát a sadol si na jednu zo stoličiek, ktoré boli pristavené pri stene. „Mal si veľké šťastie. Okrem zlomenej ruky a pár dolámaných rebier si z toho vyviazol bez väčších zranení.“

Doktor dokončil prehliadku a vystrel sa.

„Ako sa cítite?“ opýtal sa Michaela.

„Ako... akoby ma prešiel parný valec,“ odpovedal Mike a bol by sa rozosmial, keby mu to bolesť v hrudi dovolila. „Je tu aj Jenny?“ opýtal sa.

Doktor a Ted na seba pozreli. Chvíľu bolo ticho, potom doktor nepatrne prikývol a vyšiel z izby.

„Čo sa stalo?“ nechápavo sa spýtal Michael.

„Jenny...“ začal Ted a Michael si uvedomil, že jeho hlas sa zmenil na šepot. „Jenny mala úraz. Pri výzdobe domu spadla z rebríka a...“

„Čo? Je v poriadku?“ Mike sa pokúsil posadiť, čo mu však spôsobilo len ďalšiu prudkú bolesť v hrudníku. Zodvihol preto aspoň hlavu.

„Ide o to, že...“ Ted preglgol a opatrne pozrel do kamarátových vystrašených očí. „Nebolo to nič vážne, no privolaná sanitka ju napriek tomu odvážala na kontrolu do nemocnice a tá... tá sa dostala do kolízie s autom... s tvojim autom. A Jenny...“ Hlas sa Tedovi zasekol. „...je mi to ľúto, Mike.“

Michaelovi prišlo nevoľno. Roztrasene položil svoju hlavu späť do mäkkého vankúša a jeho oči zaliali slzy.

[ » na začiatok « ]