Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 17:35:36
Čítaná: 916×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Toto kolo malo špeciálny názov "Mišung". O čo v ňom išlo... no, to je na dlho. Odporúčam vám pozrieť sa do DP. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 7. Dedalus: Moja zvláštna rodinka 2 » 7. Dado: Čierny sneh 3 » 6. Kira: Zmenáreň 4 » 5. Lussy Noir Meteur: Nahnevaná spomienka 5 » 4. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Purpurová dáma 6 » 3. Vi.kt.or: Všetko bude OK...a jedine žeby nie 7 » 1. Marika Scrooge: Preži svoj sen 8 » TAJNÁ

Dnes je opäť Štedrý deň a už od rána všetci pripravujeme štedrovečernú večeru a hlavne... sa pripravujeme na príchod našich príbuzných. Z fotiek vám môžeme pripadať ako taká prostá, obyčajná rodinka. Pozriete sa náš dom zvonku a poviete: „Toto je jeden z najkrajších domov v celom New Yorku, tam musí žiť riadne pokojná domácnosť.“ Avšak verte mi, že zdanie môže naozaj klamať. Len mi dovoľte predstaviť vám práve dnešných aktérov, s ktorými mám stráviť tento večer.

Najprv som to ja, Keaton. Mám 16 rokov. Často všetci zabúdajú, že existujem. Pravidelne mi zabudnú naložiť jedlo pri spoločnom obede, privierajú ma medzi dverami, či nechávajú v supermarkete. Takto pred rokom sa dokonca stalo, že mi zabudli kúpiť vianočné darčeky. Snáď sa to tento rok už nestane.

Ďalej je to môj otec Ted. Je to vodič snežného pluhu, ktorý je cez tieto Vianoce neustále v práci. Teda, nie že by odhŕňal, veď čo si budeme klamať, ale musí mať každý deň odklepnuté určité množstvo hodín. Väčšinou hráva s kolegami v kancelárii Scrabble, alebo si kúpia plnú škatuľu koblíh a hrajú sa na policajtov.

Na rade je moja mama, Eva, ktorá rada varí a pečie. Včera na raňajky sme mali urobených 85 palaci-niek a nezjedla sa ani polovica. Ďalej tekvicový koláč ako prvý dezert, domácu jablkovú zmrzlinu ako druhý dezert a... citujem: „Kto má ešte prázdne brucho, si musí zobrať z tohto špeciálneho jablčníka, ktorý má priemer presne pól metra.“ Viete si predstaviť, čo pre ňu znamenajú Vianoce, keď ešte k tomu môže navariť pre toľkých ľudí. A potom, že deti v Ugande nemajú čo jesť. Asi tam pošlem na týždeň moju mamku a hneď v obezitnom rebríčku predbehne Afrika všetky kontinenty. Teda okrem Ameriky, to by len týždeň nestačil...

Nakoľko som jedináčik, presunieme sa rovno k strýkovi Bayardovi. Ujo Bayard je brat môjho ocka. Mal už tri ženy...vlastne štyri...AHA! Ešte Irena, takže päť. No áno, žiadna žena pri ňom nevydržala viac ako dva roky. Teda vlastne tá tretia skoro tri (ale len kvôli dieťaťu, čo mu ako jediná porodila). Pýtate sa prečo? Nuž, strýko má jednu menšiu psychickú poruchu, a to takú, že nevie klamať a je nadovšetko úprimný bez toho, aby rozmýšľal, čo hovorí. Možno ste už o takom niečom počuli. Ak nie, chcete príklad? Nuž, boli sme pozrieť nebohú babku Tessie na smrteľnú posteľ a samozrejme sme všetci začali hovoriť tie nemocničné reči ako: „Vyzeráš skvelo,“ a podobne. Potom vošiel strýko so slovami: „Whou, vyzeráš horšie ako ľudia po výbuchu v Hirošime.“ Áno, nie je to vlastne na smiech, ale už na to predsa začal brať tabletky, takže už by mohlo byť len lepšie.

Jeho jediná dcéra sa volá Sheila, moja sesternica, ktorá je odo mňa len o rok mladšia. Tá je zbláznená do koní, čo by bolo v podstate v pohode, ale... však viete, všetko má svoje medze. Už len jej odkazovač: „Na volanej linke práve prebieha dostihový kôň. Čakajte, kým dobeží, alebo zavolajte neskôr prosím!“ Ja len dúfam, že v budúcnosti sa ním nebude chcieť dať oplodniť dúfajúc, že splodí kentaura. Jeden taký človek už na planéte stačil. Mimo iné by som ešte mohol spomenúť, že jej postava hraničí s anorexiou, ale za to je výborná tanečnica. Mohla by sa dostať aj na Broadway, ale ako by ona povedala: „Kone sú kone!“

Našu šesticu uzatvára sklerotička Annie, moja babka z otcovej strany, ktorá ako jediná prišla už včera. Babka začala v starobe obhrýzať každú vec, čo sa jej dostala pod ruku. Potom, ako si raz k ústam mierila motorovou pílou(podotýkam- zapnutou) jej zosnulého manžela Herberta, sme jej vybavili opatrovateľku.

Deň sa začal sťatím vianočného stromčeka. Ja s tatom sme vybehli do lesa a po “profesionálnom“ (5-minútovom) výbere sme sa domov vrátili s krásnou 2 metrovou jedličkou. Ako sme ju priniesli do obývačky, ukázalo sa, že máme nízky strop a tak musel tatko z jedličky odrezať. Najskôr odrezal tak 30 cm, postavil ho a teraz nám stál nakrivo. Aj po 2...3 či 7 odrezaní bol stále krivý. Nakoniec nám z neho ostal len malý kríček a tak sme ho vyhodili oknom na záhradu k susedom a ozdobili sme kveti-náč s maminými najobľúbenejšími kvetmi. Museli sme však dávať veľmi dobrý pozor, keďže sme použili normálne horiace sviečky(na elektrických prehrýzla babka káble).

Po niekoľkých ďalších, menej významných udalostiach nastal večer a už sa k nám dostavili aj ujo so Sheilou. Tá sa vraj celú cestu sťažovala, že potrebuje ísť na WC. Keď u nás vbehla do kúpeľne, tak z nej hneď aj vybehla s revom: „Vo vani sa vám čvachce nejaký krokodíl!“

„To je stará mama,“ uškrnul sa tato a pokračoval v prestieraní na sviatočný stôl. Neviem, či som vám už spomínal, ale moja mama je pôvodom zo Slovenska a trvala na tom, aby sme tento rok oslavovali podľa zvykov ich národa. Najlepšie na tom je, že darčeky dostaneme hneď po večeri, keďže im ich nosí nejaký Ježuch, či kto, a ten to stihne za jeden večer všetko. Like-ujem toho borca.

Tesne pred večerou začal ocko nosiť darčeky pod “stromček“. No, nemyslite si o ňom, že je blondín, ale ako sa tak k nemu spolu s darčekmi zohol, začali mu horieť vlasy. Chytili sa mu o horiace sviečky. Tatko začal vrieskať a skákať po miestnosti. Mama zachovala chladnú hlavu a v okamihu dobehla aj s hasiacim prístrojom a uhasila mu hlavu. Keď sa zdalo všetko v poriadku, všetky oči dopadli na pozos-tatky maminých kvetov, ktoré nejakým nedopatrením uhoreli tiež. Mama úplne onemela a do konca večera s nami neprehovorila ani slovko.

Po menšej prvej pomoci pre tatka sme si konečne sadli za stôl. Už ma nebavilo počúvať tie sesternicine reči typu: „Poďme už jesť! Som taká hladná, že by som zjedla aj celý tvaroh!“ Večera bola výborná. Naozaj chutná. A pri dezerte sa to všetko začalo.

„Tak, Ted, povedz ako je to teraz u vás v práci,“ spýtal sa strýko Bayard.

„Nuuuž, čo chvíľa budeme mať nového šéfa, chystáme sa aj na prijatie novej pracovnej sily, ale pravdepodobne nás hneď na to zastihne kríza, tak sa bude určite prepúšťať,“ tatko pohotovo odpovedal.

„Skôr som sa pýtal na tie neodhrabané cesty. Pretože mňa, a teda aj mnohých ostatných už nebaví chodiť po takých bľačkách na cestách,“ rozčuľoval sa, „A najlepšie je, keď ani neviem rozoznať kde tá cesta je.“

„Skús očného lekára, možno by ti s tvojím problémom vedel pomôcť,“ podpichoval ho tatko.

„No tak počkaj, počkaj, ty humorista. Na toto som sa predsa nepýtal,“ strýko pridal na hlase.

„Či ty vôbec aj vieš, čo sa ma kedy pýtaš!“ tatko zovrel v ruke striebornú vidličku.

„Moje problémy sem teraz neťahaj, bavíme sa o tom, či vôbec vieš čo je to ODHŔŇAČ!“ s dôrazom apeloval na posledné slovo, zatiaľ čo som periférne zazrel ako si stará mama vypla načúvacie zariadenie. Kiež by som mal teraz tiež tú možnosť.

Otca energicky vystrelilo zo stoličky a prepichoval strýka pohľadom: „Predstav si, že veľmi dobre viem! A...Ahá! Ty to vravíš všetko len preto, lebo mi moju prácu a môj život závidíš! Priznaj to! Že je to tak?“

Strýko si flegmaticky založil ruky, oprel sa o operadlo a preložil si nohu cez nohu so slovami: „Ó, áno! Závidím svojmu bratovi! Lenivému povaľačovi, ktorý nie je schopný vykonávať ani tú najjednoduchšiu prácu na svete a ako bonus mu závidím aj jeho materialistickú ženu, ktorá mu porodila spoločenského vyvrheľa.“

Otca začalo triasť. Vidličku zapichol do stola, schytil svoj tvarohový dezert a hodil ho strýkovi do tvá-re. A tým začala ďalšia kapitola. Tatko po ňom hádzal všetko možné, čo sa mu len dostalo pod ruku. Koláče, vianočné dekorácie, porcelánové sošky či dokonca aj príbory, poháre a podobné. Vtedy sa buchla Sheila o čelo a vraví: „No jasné, tatko si dnes nedal žiadne lieky. No cez hluk lietajúcich vecí to nik nepočul, plus čo si tam babka spievala španielske ľudovky. Strýkovi sa ako tak darilo uhýbať a kryť sa, ale vedel, že to nestačí a tak sa rozbehol smerom ku vchodovým dverám a bežal preč. Otec utekal za ním a hádzal po ňom aj topánky a dáždniky z chodby. Na prahu sa zastal a zavrieskal do tmy: „Už sa ani nevracaj, ty psychopat! Ku šťastiu ťa nepotrebujeme!“ Z celej sily zabuchol dvere a bez slov sa vrátil do kuchyne.

Poďme rovno k tomu ako sa šli odbaľovať darčeky. Tento rok som ich tam našťastie mal. Niektoré ešte obhorené, ale bol som šťastný. Mohol by som vám rozprávať, aké super ponožky som dostal, ale namiesto toho vám radšej porozprávam, ako pod stromčekom zostali posledné tri balíčky s lístočkami: „Bayard.“ Všetci sme na ne uprene hľadeli, s otcom na čele. Nikto nič nehovoril. Teda iba babka čosi popod nos, ale nič podstatné. Zrazu otec vstal, vzal jeden z nich a pobral sa smerom preč. Všetci sme vedeli kam kráča. Mysleli sme, že ho bude dlho hľadať, ale strýko proste len sedel v jeho aute pred naším domom a čakal na Sheilu.

Mrzí ma, že som nepočul, o čom sa rozprávali, pretože keď spolu prišli naspäť dnu, boli ako vymene-ní. Držali sa spolu za plecia a plakali. Jediné čo viem je, že do budúcnosti si (opäť raz) sľúbili inteli-gentné riešenie problémov a nie takéto súboje psa a mačky. Každopádne, večer dopadol aj cez všetky problémy na výbornú. Vy si možno myslíte, že s nami by ste bývať nechceli, ale za to ja si neviem predstaviť život s vami. Šťastné a veselé!

[ » na začiatok « ]