Poviedka:
Pridaná: 8.2.2013, 18:20:17
Čítaná: 1506×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy: 1. vybrať si žáner, ktorý chcú písať a 2. vybrať si postavu. Zo žánrov to bola karikatúra, paródia a satira. Postavy: A. Weasley, M. Weasleyová, H. Grangerová, F. Fliwtick, S. Black alebo akákoľvek všeobecne známa literárna/filmová/seriálová postava.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » 10. Jo - (No) ordinary girl (paródia) 2 » 9. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Filius a Fašiangy (karik.) 3 » 8. Meddy: Trest (karikatúra) 4 » 7. Dado: Ratatuj (paródia) 5 » 6. Kira: Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa (paródia) 6 » 5. Lussy Noir Meteur: Gazela a Bes (paródia) 7 » 4. Vi.kt.or: Čo sa na lúke skutočne stalo.... (paródia) 8 » 3. Lucy Lestrange: Môj upírsky život (paródia) 9 » 2. Dedalus: Julo a Romana (paródia) 10 » 1. Marika Scrooge: Draculova rodinka úžasných (paródia) 11 » TAJNÁ

Všetko sa to začalo mojou smrťou. Je čudné, keď niekto povie, že sa niečo začalo jeho smrťou. Logické myslenie vraví, že vtedy by sa mali veci končiť. No ja sa nikdy neriadim podľa myslenia, a už určite nie logického. Keby som sa totižto riadila, už dávno by som bola mŕtva a mojou smrťou by sa všetko skončilo. No, nie všetko. Iba môj život. Logicky. Ale môj život sa mojou smrťou iba začal, čo je nanajvýš podivuhodné. Pre normálnych ľudí. Ale pre nás, upírov, je to úplne normálne.

Pokiaľ ste sa pri slove upírov zľakli, mám pre vás dobrú správu – nemáte sa čoho báť. Nie sme takí naozajstní upíri ako bol napríklad Dracula. Porovnávať nás s Draculom je ako porovnávať Hello Kitty s gepardom. Ten názov upíri sme vlastne len okopírovali, lebo nám nevedelo napadnúť nič originálnejšie. A lebo sa živíme krvou, čo nás celkom spája s tými ozajstnými. Síce len zvieracou, ale aj to sa ráta, nie? A takisto máme rovnako bledú pokožku a necítime chlad. Pokiaľ ste náhodou nečítali Draculu, tak vám prezradím, že aj on mal bielu pokožku. Úplne bielu. Nie len pseudo bielu ako toaletný papier, tá jeho bola bielo biela, ako biela farba. Takže, máme bielu pokožku, ktorá sa na slnku trblieta. Normálnym upírom by mala na slnku horieť, no my sme len ich slabými odvarmi, preto sa ligoceme. Všetci do jedného, dokonca aj muži. V naozajstnom živote, ešte pred mojou smrťou, som si myslela, že všetci ligotaví muži sú teplí. Teraz už však viem, že môžu byť ešte aj upíri. Napríklad, môj manžel sa ligoce a určite teplý nie je. Keby bol, neflirtoval by so mnou, ešte keď som bola živá. Teda... Neviem, či sa to dá nazývať flirtovaním, ale mne mňa to bol určite najromantickejší zážitok v živote. Dokonca ma vtedy zavolal aj na večeru, kde sa ma spýtal, prečo nedokáže zistiť, na čo myslím. On má takú špeciálnu schopnosť, pomocou ktorej vie čítať myšlienky úplne hocikomu. Teda, myslel si, že hocikomu, až dokedy som sa neobjavila ja.

No, proste, v ten deň na večeri sa ma spýtal, prečo nevie prečítať moju myseľ. Povedal mi, že tam má miesto myšlienok len prázdne miesto. Spýtal sa ma, kde je chyba. Nenapadlo mu, že by chyba nemusela byť vôbec nikde a že možno naozaj mám miesto myšlienok prázdne miesto.

Ale, aby ste si nemysleli, že som úplne neschopná, aj ja mám jednu úžasnú schopnosť. Viem vyčarovať štít. Je to niečo ako bublina, ktorú zväčšujem na základe môjho hnevu a tá bublina slúži ako čik-čik, pokiaľ nechcete zomrieť.

My dvaja však nie sme jediní takíto špeciálni. Takmer každý z našej rodiny má nejakú schopnosť. Ak ste si mysleli, že do nej vyberáme primárne tých ľudí, ktorí sú nám nejakým spôsobom sympatickí alebo nám zato zaplatia, musím vás vyviesť z omylu. Naša rodina sa viac menej zakladá na špeciálnych schopnostiach a tom, kto je aký úžasný. Alice vidí do budúcnosti. Edward vie čítať myšlienky. Ja viem vyčarovať štít. Renesmee dokáže ukázať ľuďom svoje myšlienky a zničiť ten môj štít, kvôli čomu sme sa doma už neraz pohádali. Jasper vie kontrolovať emócie ostatných ľudí. Emmett je neskutočne silný. Pokiaľ ste videli seriál Heroes, budete približne vedieť, ako to funguje. Potom je v našej rodine ešte Rosalie, ktorá sa tu len tak priživuje a nevyhodili sme ju jedine z toho dôvodu, že je celkom pekná a zlepšuje tak celkové postavenie rodiny. A potom je tu Carlisle a Esme, ktorí nemajú žiadnu schopnosť, no tých vyhodiť nemôžeme, lebo sú to naši akože rodičia. Takí tí adoptívni. Ono to nie je naozajstná rodina, v skutočnosti tu nemám žiadnu sestru a žiadneho brata. My sa tak iba hráme, aby sme zabili čas. Náš život potom naberá oveľa väčšie hodnoty.

Ale späť ku dňu, keď som zomrela. Alebo keď som znovu začala žiť. Zobudila som sa tri dni po mojom pôrode a ležala som v krátkych modrých šatách na stolíku v bočnej miestnosti v Edwardovom dome. Nemala som kde inde ležať. Oni totiž nemali postele. Veď načo spať, keď sa môžeme venovať zaujímavejším veciam po nociach, no nie? Tešila som sa, že budem mať aspoň truhlu ako Dracula, no ani tie doma nemali. Musela som sa preto uspokojiť so stolom. Luxus.

Otvorila som moje oči a prvé, čo som zistila bolo, že sa dokážem neuveriteľné rýchlo hýbať. Cítila som toľko nových vôní a videla som viacej, ako dokáže ľudské oko postrehnúť. Bolo to, ako keby malo moje oko novú funkciu, zoom, čo som si ihneď musela vyskúšať a ako prvé som si priblížila koberec. Potom som sa pozrela do zrkadla a nadšene som poskočila – mala som červené oči, belšiu pokožku a bez tej mojej typickej bundy a utrápeného výrazu som hneď vyzerala lepšie. Rozmýšľala som, či by som sa páčila Bradovi Pittovi. Teraz, keď som bola taká rýchla, mohla som k nemu dobehnúť a nabúrať sa mu do domu. Možno by ma aj chcel.

Samozrejme, do reality ma prebral môj skutočný manžel, ktorý stál kúsok za mnou. Bol úžasne biely, tak ako všetci upíri a oči mal sfarbené do žlta. Gélu mal na hlave viac ako vlasov a zboku bol jeho účes podobný Elvisovi, ktorý si zabudol prsty v zástrčke.

Náš rozhovor prebehol tak, ako zvyčajne prebiehajú rozhovory medzi dvoma mentálne narušenými trblietajúcimi sa čudami. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že si ideme zaloviť. Bohužiaľ, tento typ lovu ma sklamal. Miesto toho, aby sme sa vystrojili a zobrali si oštepy a luky, sme len vyskočili z okna a doleteli sme k nejakému zvieraťu, ktorému sme prehryzli krk a napili sa. Nuda. Človek by čakal od takýchto upírov niečo profesionálnejšie.

Vrátili sme sa do domu a prvé, čo som ucítila, bol vlkolak. Áno, máme tu aj vlkolakov. Samozrejme, nie takých naozajstných, ktorí sa premieňajú počas splnu a inak sa správajú ako normálni ľudia. Toto je ich slabší odvar. So splnom nemajú nič spoločného a nepremieňajú sa na obludy. Premieňajú sa na veľkých huňatých psíkov. A to väčšinou iba vtedy, keď im to vyhovuje alebo keď sú nahnevaní.

Z domu vyšiel môj kamarát, ktorý bohužiaľ túto vlkolačiu poruchu má. Bol oblečený presne v tom istom ako pred troma dňami, v deň môjho pôrodu. To isté vlastne nosil už asi dva týždne, počas ktorých sa premieňal na vlkolaka. S prekvapením som si uvedomila, že sa stávam svedkom paranormálnych udalostí. Ako mohol mať na sebe to isté oblečenie, keď sa v behu v pohode premieňal? A keď sa premení, nezostane mu to oblečenie na sebe – to sa roztrhá a spadne na zem. Žeby si to po sebe zbieral a zašíval?

„Fuj, Jacob, smrdíš,“ privítala som ho s úprimným smiechom. Teda, aspoň som sa oň pokúsila. Vyjadrovať emócie bolo pre mňa neuveriteľne náročné, mala som s tým problém už odmalička.

Jacob sa zatváril, že mu moja urážka vôbec neprekážala a nasilu sa zasmial.

„Počúvajte, chalani,“ oslovil nás. Občas mal problém s identifikovaním pohlavia, na to som si už zvykla. „Sekne vám to spolu.“

To musela byť irónia. Všetci na okolí dobre vedeli, že sme tá najmenej atraktívna dvojica a že spolu chodíme viac menej z donútenia. Edward zúfalo potreboval niekoho, kto by ho miloval a v jednom kuse mu hovoril, aký je úžasný a ja som chcela byť zaujímavá a depresívni teenageri už proste neboli IN.

„Chceš stretnúť našu dcéru?“ spýtal sa ma Edward, no nedal mi šancu odpovedať. Z domu totižto už prichádzali ostatní členovia rodiny a ospevovali ma, hovorili, akí sú radi, že už patrím k nim a aká som krásna. Akoby som to nevedela aj bez nich.

„Ahoj, Rose,“ pozdravila som Rosalie, ktorá práve držala moje dieťa. Pozrela som sa na jeho tvár a pokúsila som sa usmiať. Bolo to... No... Dieťa. Malo dve oči, jeden nos, jedny ústa, dvojo uší, ruky, nohy, vyzeralo celkom normálne. Vydýchla som si. Chvalabohu, nemalo žiadnu fyzickú vadu, ktorú by mohlo po mne alebo Edwardovi zdediť.

„Si taká... krásna,“ zašepkala som jej. Rose už otvorila ústa, že mi poďakuje, no keď si uvedomila, že som sa nerozprávala s ňou, prevrátila očami a odišla na kraj izby. Ja som si sadla do kresla a objala som svoje novonarodené dievčatko. Na to, že mala tri dni, boli obrovská. Vyzerala skôr na tri mesiace.

„Prečo je taká... veľká?“ opýtala som sa. Celkom som sa bála toho, čo by z nej mohlo vzniknúť a dokonca som aj uvažovala o tom, či nemohol byť nejaký môj predok obrom. Treba predsa pokryť všetky možnosti.

„Rastie neuveriteľne rýchlo,“ povedala Rose. Moju otázku odignorovala.

Pokrčila som plecami – nevadí. S tým sa budem trápiť neskôr. Nemôžem mať predsa všetko. Od začiatku bolo jasné, že s tým dieťaťom niečo nebude v poriadku a už len to, že vyzeralo normálne a nemalo zdegenerované zuby predčilo moje očakávania. Nateraz som bola šťastná. Mala som pri sebe svoju novú akože rodinu, svoje napoly upírske dieťa a ligotavého manžela, stala som sa upírkou, konečne som vedela rýchlo behať a dokonca mi ani nevadilo sa pozerať na seba do zrkadla. A tak sa mohol začať môj nekonečne dlhý upírsky život. Dúfala som len, že sa nebudem priveľmi nudiť.

[ » na začiatok « ]