Poviedka:
Pridaná: 8.2.2013, 18:15:36
Čítaná: 861×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy: 1. vybrať si žáner, ktorý chcú písať a 2. vybrať si postavu. Zo žánrov to bola karikatúra, paródia a satira. Postavy: A. Weasley, M. Weasleyová, H. Grangerová, F. Fliwtick, S. Black alebo akákoľvek všeobecne známa literárna/filmová/seriálová postava.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » 10. Jo - (No) ordinary girl (paródia) 2 » 9. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Filius a Fašiangy (karik.) 3 » 8. Meddy: Trest (karikatúra) 4 » 7. Dado: Ratatuj (paródia) 5 » 6. Kira: Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa (paródia) 6 » 5. Lussy Noir Meteur: Gazela a Bes (paródia) 7 » 4. Vi.kt.or: Čo sa na lúke skutočne stalo.... (paródia) 8 » 3. Lucy Lestrange: Môj upírsky život (paródia) 9 » 2. Dedalus: Julo a Romana (paródia) 10 » 1. Marika Scrooge: Draculova rodinka úžasných (paródia) 11 » TAJNÁ

Silou otvoril masívne dvere do Veľkej siene.

Spievali mu anjelské chóry? Skutočne spoza neho vyleteli biele holubice?

Všetko ustalo, každá jedna hlava sa otočila jeho smerom. A on len kráčal v spomalenom zábere ďalej, nonšalantne sa niesol na svojich perfektných a silných nohách. Za ním sa rozpútalo šialenstvo.

Dievčatá a chlapci jačali. Prosili. Vyvolávali jeho meno.

Posadil sa na miesto, ktoré mu držal najlepší priateľ, dlhé husté riasy mu skrývali temné oči, ktorých pohľad spaľoval. Ktorému nik neodolal. Odhrnul si z tváre čierne vlasy, jediným plynulým pohybom. Počul vzdychy.

Pritiahol si k sebe raňajky, na sladkosti si vždy našiel chuť. Ukazovák „nechtiac“ namočil do sirupu na lievancoch, nasmeroval ho k ústam a pár kvapiek mu dopadlo na bradu. Oblizoval si prst jazykom; zdalo sa mu to, alebo ktosi odpadol?

„Ješ ako prasa.“ James mu nešetrne strčil do tváre biely servítok, ktorý ho donútil na moment sa vrátiť do reality. Chóry utíchli. Po holubiciach ani stopy. Už-už sa chystal spanikáriť, tieto pocity úzkosti mával často – „Čo ak som všetkým ukradnutý? Čo ak si ma nevšímajú? Čo ak ma nik nemá rád?“ –, ale dievčenskú pozornosť si udržal.

Hudba začala znova hrať. Dav dookola šepkal jeho meno, stony mu pohládzali ego.

Každá časť dňa bola pre neho predstavením. Predstavením jeho dokonalosti.

Na svetlá reflektorov si už dávno zvykol, stali sa mu prirodzenosťou. Podpisoval sa na papier, ktorý následne na to hodil po Jamesovi v lavici pred sebou. Bol jediný, ktorý sa nedokázal nabažiť jeho autogramov, Remus ho vytrvalo ignoroval a Peter sa stal fanynkou – stíhačkou. Každá správna celebrita má svojho prenasledovateľa, samozrejme, lenže títo prenasledovatelia sa môžu kedykoľvek stať vrahmi. On nechcel riskovať, svoj život zbožňoval.

„Pán Black, pokiaľ neprestanete hádzať pergamen po triede, budem povinná –...“ Ale on nepočúval. Užíval si pozornosť, v jeho hlave sa odohrávalo niečo úplne iné. Vypol hruď, stál na pódiu, všetky oči upreté na neho, transparenty mu neustále hovorili, ako ho milujú, aký je úžasný. Prečo by im nemal veriť?

Skandovali jeho meno, hádzali sa za ním, kopírovali pohyby, spievali, hrali, tancovali... Bol multitalentovanou hviezdou, ktorá dokázala čokoľvek.

„Prečo ma neustále tlačíš pred seba?“ Otrávený hlas ho zase prerušil z najdôležitejšieho vystúpenia všetkých čias, rýchlo zažmurkal očami a vyslúžil si pozdravenie od skupinky Bifľomorčaniek, okolo ktorých práve prechádzali. Zamával im, musel sa predsa venovať fanúšikom.

„Tichošľap, už s tým prestaň, ja nie som žiadny tvoj telesný strážca. Veď aj ty si väčší odo mňa! No tak, nechaj ma.“ Lakťami ho donútil prerušiť fyzický kontakt. Žiarlivosť robila z jeho priateľov len príťaž. V budúcnosti by mohli niektoré veci použiť proti nemu. Mal by si to premyslieť.

„Mimochodom, skutočne úžasné, že si sa zase nechal po škole.“ Jamesove slová boli sarkastické, ale Sirius ho skutočne ani nevnímal. Stále vo svojej hlave pokračoval s tou veľkolepou šou.

„Myslel som, že sa večer prídeš pozrieť na môj tréning.“

Čo tam po nejakých metlách...

Spln sa odrážal v jeho veľkých čiernych očiach, nedokázal sa pohnúť, k zemi prikovaný tou nádherou. Bol skoro tak krásny ako on.

Neuvažoval racionálne, všetko, čo v poslednej dobe urobil, bolo vykonané len z čistej lásky. Správal sa ako úplný blázon.

„Pre Merlinove gate! Čo to robíš?!“ Jamesovi preskočil hlas, zajačal mu tesne pri uchu. Telesné teplo vystriedal chlad, uprostred rokfortského pozemku sa objavili dva páry nôh.

„Tichošľap, prestaň! Obleč sa!“

Pohliadol na svoje telo, košeľu mal rozopnutú, už-už sa ju chystal vyzliecť, keby ho niekto nevyrušil hysterickým krikom.

„Čo to s tebou je?! Musíme ísť za Námesačníkom, Červochvost nás čaká pri Zúrivej vŕbe a –... Povedal som dosť!“ Ruky zastavili košeľu pred spadnutím, než sa nazdal, celá jeho hruď bola zakrytá látkou.

„Prečo to robíš? Teraz nie je vhodná chvíľa na tento rozhovor, navyše sa mi naozaj páči Evanso –...“

„Chcem vidieť svoje telo v mesačnom svite,“ prerušil ho Sirius, akoby nič z toho James predtým nepovedal. Akoby ho jeho priateľ vôbec nepočúval.

Na stíhača mal v tejto chvíli reflexy príliš pomalé. Sirius kráčal za svojím snom, odhodlaný a hlavne odhalený. Utekal, poskakoval, točil sa, bol profesionálnym tanečníkom. Netrápil sa zákazmi, užíval si svoju bezhraničnú krásu, ktorá ho na záver dojímala až k slzám.

Bola to najlepšia noc jeho života.

„Sú veci, ktoré nikomu inému okrem teba nehovorím.“ Hlas mal tichý, snažil sa zamaskovať chvenie, čo mu ovládalo telo. Dlane tlačil k sebe, vyhýbal sa pohľadu do jeho tváre. Hanbil sa?

„Lenže si môj najlepší priateľ. Myslím, že mi rozumieš. Myslím, že ty jediný pochopíš, aké to je.“ Náznak úsmevu, nesmelý a ľahko zameniteľný s mimickým svalom vymknutým spod kontroly, ale predsa tam bol.

„Je ťažké byť mnou, vieš... Je vôbec tento svet pripravený na toľko krásy? A čo moje talenty? Unesú ľudia moju dokonalosť?“ Zdvihol hlavu, začul vzdych. Niesol v sebe stopy zúfalstva, takže naozaj prišiel za tým správnym človekom?

Netrápil sa tým, že ho zakrývala len spodná bielizeň, boli predsa muži, pred sebou sa nemuseli ostýchať.

Lenže jeho tvár nadobudla purpurový odtieň. Sirius Black sa skutočne pred niekým červenal. Očami blúdil po zemi, nesmelo si odhrnul čierne lesklé pramene z výhľadu. Chcel to konečne urobiť. Nikdy nebol ten správny čas, ale teraz to bolo jednoducho... správne. Nazbieral na to dostatok odvahy.

„Je to už dlho, čo to takto cítim. Stále to bolo len o tom, že sme priatelia, navyše, obaja máme radi dievčatá, však? Ale v poslednej dobe... Neviem, čo sa to so mnou deje.“ Bol rád, že ho neprerušoval, nenašiel by cestu späť k svojim myšlienkam. Postavil sa, krv prúdila do jeho stuhnutých končatín, takto pred ním sedel celé hodiny. Robievali to často.

„Túžim po tebe,“ povedal náhle, oči rozšírené a takmer zhrozené, keď začul svoj vlastný hlas, ktorý hovoril tie slová. No nevzal to späť. Muselo to raz prísť. „Ja ťa... Ja ťa asi milujem.“

Objal ho, nestihol by sa brániť, vpil sa do jeho pier, cítil ich príjemný chlad.

„Sirius? Vážne?“

Intímnu chvíľu vyrušil ten známy otrávený hlas. Ten prekliaty hlas, ktorý vždy všetko dokázal zničiť, ktorý si hlúpo myslel, že keď nepoužije prezývku, bude ho brať vážnejšie.

Odtiahol sa od veľkého zrkadla, zamračene odsudzoval pohľadom, vyháňal Jamesa z izby bez jediného slova, chcel mať súkromie.

Nik tú lásku nechápal. Iba on sám.

[ » na začiatok « ]