Kapitola:
Pridaná: 27.1.2013, 19:17:21
Čítaná: 1371×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Diana, Antonín, Lucia, Snape,...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » -1- 2 » -2- 2 » -2- 3 » -3- 4 » -4-

Antonín stál na našej čistinke a pozeral sa na svoj prútik. Vyzeral podobne ako keď som ho videla prvýkrát...

„Antonín, je ti jasné, že musíš okamžite vypadnúť?!“ zašepkal môj profesor elixírov a ja som sa prisunula bližšie k stromu, aby ma oni nevideli, ale aby som mohla počuť ja ich.

„Je mi to, samozrejme, jasné, Severus. Ale prečo by som tu nemohol byť? Nie som ani v areáli školy, nie je to tu sledované a to, že si tu ty...“ hovoril tým svojím typickým naťahovaným hlasom.

„...je naozajstná zhoda okolností,“ poznamenal Snape sucho a ja som pridusila smiech.

„Presne ako si sa vyjadril,“ ťahavo sa zasmial a ja som sa usmiala. Snape doňho len zabodol oči, otočil sa na päte a ja som sa rýchlo splynula so stromom. Hneď, ako bol Snape dostatočne ďaleko, som vybuchla do ohromného rehotu, popri ktorom som spadla na zem. Zasiahol ma modrý lúč a zrazu som už nesplývala. „Ale čo, aká žabka. Ešte aj Chrabomilská,“ roztiahol ešte viac a ja som sa zachvela. Zrejme si myslel, že od strachu, ale nebolo to tak. Zachvela som sa vzrušením.

„Žabka?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím. „Keď už nič iné tak aspoň tigríča. A Chrabromilská? Máš niečo proti červenej?“ obočie mi vyletelo ešte vyššie.

„Zelená je krajšia, tigríča,“ zasmial sa. Samozrejme, že bol zo Slizolinu, keď sa s ním bavil Snape.

„Trávičkár,“ odpovedala som mu s úsmevom. Antonín sa rozosmial.

Doťahovali sme sa potom ešte veľmi dlho, až do zotmenia. Zdvíhala som sa zo zeme, ale Antonín ma stiahol späť k sebe. „Kam by si išla?“ opýtal sa.

„Ja som ešte na intrákoch a spolužiačky ma zabijú, keď sa tam nevrátim,“ zasmiala som sa a ťahala som sa späť hore. „Nie sú síce Slizolinčanky, ale vedia byť presvedčivé.“

„Čo by sa ti stalo, ak by si tu ostala so mnou?“ posledné slová zvýraznil.

„Radšej to nechcem vedieť,“ zachichotala som sa hravo a keď sa na mňa dlhšie zadíval, vytrhla som mu a utekala do hradu.

„Konečne si tu,“ zasmial sa a pritiahol si ma k sebe.

„Chýbala som ti?“ naťahovala som slová podobne ako on a Antonín si ma pritiahol bližšie k jeho širokým pleciam. Natiahla som hlavu do priehlbinky medzi krkom a rameno a sa mi perami jemne prisal na krk.

„Samozrejme, že si mi chýbala. Nemohol som bez teba vydržať,“ pohladil mi chrbát a ja som prudko vdýchla jeho vôňu. Používal úžasnú voňavku. Zrazu sme začuli hluk. Odtrhli sme sa od seba a Antonín sa rýchlo odmiestnil.

„Seamus Finnigan! Neťahaj ma tak rýchlo!“ počula som hlas svojej sestry. Zohla som sa k prvej muchotrávke červenej, ktorú som zbadala. Matne som si spomínala na to, že Snape o nej minulú hodinu básnil a vychvaľoval ju ako výbornú prísadu do Živej smrti.

„Lucka, miláčik...,“ začal jej čosi hovoriť, ale v tej chvíli ma zbadal. „Och, ahoj Diana.“

„Čauko, Seamus, Lucia!“ zvolala som afektovane, nahodila som úsmev jednotku a vstala som zo zeme.

„Diana, ty si niečo šľahla?“ vážne na mňa pozrela Lucia a ja som buchla do ohromného rehotu. Seamus na mňa chvíľku vážne pozeral, ale potom sa rozosmial tiež a moja „veľká“ sestra nad nami len krútila hlavou.

„No tak vás opustím, zlatíčka,“ pokračovala som tým neprirodzeným hlasom a strašne sa v duchu rehotala na Luciinej reakcii. Prudko sa nadýchla a s rozšírenými nosnými dierkami vydýchla všetok vzduch. Vyzerala ako tie draky na minuloročnom turnaji. Vysoko som sa zasmiala a zdrhala do hradu. Ešte som počula ako na mňa Lucia niečo zahundrala a Seamus sa pustil do toho, aby mala lepšiu náladu. Ešte raz som sa zasmiala a utiekla späť do hradu.

Zbehla som dole pred Snapov kabinet, lebo aj tak som mala mať trest a oprela som sa o stenu. Boli sme spolu len tak krátko, no aj tak som sa cítila ako v siedmom nebi. Síce neviem, či to nie je málo, to siedme. Zviezla som sa na zem a čakala dokedy odbije sedem. Lenže to nestihlo. Zrazu predo mnou stál namyslený slizolinčan, Draco Malfoy a ja som sa automaticky postavila. Ten pekný výhľad do môjho výstrihu patrí len jemu.

„Čo chceš, krpec?“ opýtala som sa arogantne.

„Ja? Ty odo mňa ešte len budeš niečo chcieť...“ zasmial sa a ja som len podvihla obočie. Arogancia mi vždy šla.

„Od teba? A čo také? Pouč ma.“ Vyzvala som ho a na jeho tvári sa objavil samoľúbi úškrn.

„Temný pán by iste chcel vedieť, za akou štetkou chodí jeden z jeho sluhov,“ zatiahol neprirodzene. Na sekundu som sa zamračila, ale potom som sa znova vystrela a zatvárila sa nechápavo a arogantne.

„Netuším o kom točíš,“ schladila som ho.

„Nie? Ale ten tvoj cucflek, ktorý tak márne skrývaš na krku by o tom niečo vedel, že?“ opýtal sa Malfoy a ja som ho očami zabila aspoň miliónkrát.

„Ako prosím?“

„No Dolohov by sa mal asi trošku krotiť...“ zatváril sa nevinne a v tom momente som mu takú silnú strelila až sa mi prsteň na pravom prostredníku zasunul do mäsa. Vytiahol prútik, ale ja som mu ho v momente ukradla.

„No čo chlapček? Chceš späť svoju paličku, alebo ťa mám naučiť, že nesmieš klamať?“ napodobila som profesorku OPČM Umbridgeovú.

„Myslíš, že sa ťa zľaknem?“ zahnal sa po mne, ale ja som mu v tej chvíli jeho vlastným prútikom znehybnila celé telo. Vyťahovala som svoj prútik, aby som mu troška lepšie doriadila fasádu, ale v tom k nám s krikom dobehol Snape.

„Odkľaj ho,“ prikázal mi. Voľky-nevoľky som poslúchla a na Snapov jasný pokyn („Vypadnite do môjho kabinetu!!“) som sa tam pohla.

„Čo-sa-stalo?“ opýtal sa prerývane.

„To ona začala!“ vyhŕklo z vystrašeného Draca, ktorému sa na líci vynímal odtlačok mojej ruky a prsteňa.

„Decko,“ poznamenala som sucho.

„Áno, Draco? Ako?“ pýtal sa jeho Snape ľadovým hlasom a ja som sa oprela o jedinú nezaplnenú stenu.

„Po tom, čo som na ňu vytiahol jej vzťah s Dolohovom...“ začal Malfoy, ale Snape ho prerušil:

„MALFOY, VYPADNITE Z MOJEJ PRACOVNE,“ zvreskol a mne sa naježili vlasy na krku. Super, toto bude na dlhú prednášku. „Kaňuchová, a vy sa okamžite prestanete stretávať s Dolohovom,“ zavrčal na mňa potichu a ja namiesto toho, aby som čušala som mu rovnakým tónom odpovedala.

„Lebo čo?“

„Chceš to vedieť? Naozaj?“ zašepkal nebezpečne blízko pri mne.

„Pýtala by som sa inak?“ položila som otázku, ale premkol ma pocit, že by som to nemala chcieť vedieť.

„Tvojmu zlatíčku,“ do oslovenia vložil toľko irónie, nechuti a arogancie až ma striaslo,“ sa môže niečo, hm povedzme, prihodiť...“ nedokončil, v jednej sekunde sa vystrel a prechádzal sa po kabinete. „Myslím, že moje slová si zapamätáš, a, pre istotu sa zmienim aj jemu. Môžeš na dnes odísť,“ povedal a ja som sa vytackala von. Oprela som sa o stenu a rozplakala sa. Nie ako vrieskajúci. Potichu mi slzy stekali, vytvárajúce Niagárske vodopády a nohy mi vypovedali službu. Rozplakala som sa pred Snapovým kabinetom. Ironické. Nejakou nadprirodzenou silou som sa vyštverala na nohy a prešla páru poschodí na úroveň rozdeľujúceho schodiska medzi Bystrohlavom a Chrabromilom. Vedelo o ňom minimum ľudí, preto som sa tam zvalila a pustila do silnejšieho plaču.

„Neplač, maličká,“ počula som pri svojom uchu a rozlepila som oči. Tak veľmi som dúfala, že tam bude Antonín, takže pohľad na moju sestru ma poriadne sklamal. Zachmúrila sa a prinútila ma sadnúť si na stoličku. „Tak spusti.“

„On... on sa mi vyhráža... že... že mu niečo spraví...“ koktala som pomedzi zadúšaný plač.

„Kto? Komu?“ zvýšila hlas Lucia.

„Snape. Dolohovovi,“ pretisla som pomedzi pery. Neuvedomovala som si, že môže reagovať takto prudko.

„TY SI ŠIALENÁ?!“ zvrieskla, až sa vždy spiaca čarodejnica v obraze prebudila. „ONI DVAJA?!“ podvedome som už len čakala, kedy tu pribehne Filch, Norrisová alebo Zloduch. „ROBÍŠ SI ZO MŇA SRANDU?!“

„Vyzerám tak?“ zašepkala som a to ju viac naprudilo.

„TY SA UŽ NEOPOVÁŽ O MNE HOVORIŤ AKO O SESTRE, JE TI TO JASNÉ?!“ Vykríkla na celý hrad, a vybehla do svojej, Bystrohlavskej, veže. Ostala som sedieť na chodbe a ďalej vzlykať. Už by som len potrebovala aby tu prišla mama a povedala mi, že ma nenávidí. A vlastne, nenávidela ma stále. Po Luciinom výstupe som musela byť tá najhoršia dcéra.

„Tak a teraz sa môžem len zniesť zo sveta.“ Zašepkala som potichu tme. Sadla som si späť pod stenu a stoličku som odčarovala. Sedela som tam premrznutá novembrovým chladom aspoň tri hodiny, keď som začula kroky. Splynula som so stenou a snažila sa ani nedýchať. Problém mi to nerobilo, keďže v neďalekom obraze chrápal Storočný Troll. Zbadala som prútik a za ním Umbridgku. Bola som naštvaná na celý svet a toto individum mi žralo nervy už dlho, čiže som dlho nerozmýšľala a vyslala som jej pod nohy vyčarovanú anakondu. Keď začala jačať na plné pľúca, utiekla som hore do Chrabromilu.

„Kaňuchová, spamätajte sa!“ zavrčal na mňa Snape a ja som sa naňho s bolesťou v očiach pozrela.

„Vy my máte tak, čo hovoriť, profesor. Vy ste ten pravý,“ šepkala som, ale on bol dosť blízko, aby počul môj naoko vyrovnaný hlas. Vystrela som hlavu a Snape sa na mňa udivene pozrel.

„Nejako sa vás to dotklo, Kaňuchová.“

„Si predstavte,“ zašomrala som a prudko pridala do elixíru ďalšiu ingredienciu. Snape len zašomral čosi o kvalite môjho elixíru a posunul sa ďalej.

„Si nejaká tichá,“ ozvala sa pri mne Alicia Spinnetová, keď som sedela pred kozubom a nemo doňho hľadela.

„Skôr zamyslená,“ odvetila som potichu a Alicia sa zatvárila ešte ustarostenejšie. Kývla na Angelinu, ktorá sa na nás, predpokladám, pozerala a tá si sadla vedľa mňa z druhej strany.

„Tak, hovor.“ Vyzvali ma obe naraz.

„Nemám vám čo povedať, dievčatá,“ uzemnila som ich a naďalej som sa pozerala do ohňa. Čakala som, dúfala som, že sa tam zjaví. „Myslím to vážne. S týmto sa musím vyrovnať sama,“ povedala som ticho a metlobalistky si vymenili utrápené pohľady. Napokon si po chvíli ťažko vzdychli a odišli späť ku dvojičkám. Chytila som si tvár do dlaní a z očí mi vytekali slzy. Malé, tiché, dráždivé. Nedokázala som ich zastaviť. V hlave sa mi znova objavila jeho tvár. Po chvíli som sa zdvihla a ktovieaká sila ma uprostred večera v novembri vytiahla len v krátkej sukni a košeli do lesa. Možno pocit, že tam bude... Ale nebol. Krutá realita. V tejto Merlinom zabudnutej časti už začínal padať sneh. Sadla som si pod vysokú borovicu, hlavu si strčila do medzierky medzi kolenami a pozorovala neposedné vločky. Čo by sa stalo, keby som tu takto zostala? Nič... Nikomu by som nechýbala...

Zaspala som.

[ » na začiatok « ]