Kapitola:
Pridaná: 19.1.2013, 22:45:32
Čítaná: 3078×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Slnko hrialo ako bláznivé a riadne pieklo.

„Ja neviem Martin. Chceš si sadnúť do mraveniska?“ spýtala sa s vážnou tvárou aj keď sa jej chcelo smiať.

„Rozhodne áno. Čo je lepšie ako sedieť za najväčšieho slnka na kope plnej mravcov?“ Maja sa zasmiala a rozhliadla sa.

„Môžeš si sadnúť.“

„Čo si urobil s tými mravcami?“ spýtala sa prekvapene.

„Posunul som im mravenisko o pár metrov ďalej. Sadni si,“ povedal a usmial sa. Opatrne sa posadila do tureckého sedu a Martin ju nasledoval.

„Čo asi robí Rebeka?“ spýtal sa. Mária pokrčila plecami a oprela sa o kôru stromu.

„Dnes sa ťa pokúsim naučiť pár užitočných zaklínadiel- vznášanie vecí, privolanie predmetov.“

„Fajn,“ povedala aj keď sa jej kvôli teplu vôbec nechcelo.

„Zaklínadlo na levitáciu znie- Ja teil. Zopakuj to.“

„Jateil.“

„Nie, nemôžeš to povedať Jateil, ale Ja teil. Rozumieš?“

„Ja teil,“ zopakovala nahlas.

„Dobre, a teraz sa sústreď na živel.“ Rozhliadla sa na čo zaútočí a rozhodla sa pre kameň hodený pri deke.

„Ja teil,“ zamrmlala a ukázala rukou na kameň. Z ruky jej vyšľahol vír ohňa a kameň sa vznášal nad nimi. Od prekvapenia neudržala myseľ sústredenú a kameň spadol na zem.

„Ako to, že máš dva živly?“ spýtal sa šokovane.

„Ja neviem,“ povedala rovnako prekvapene. Potom sa uškrnula a vzala kameň do dlane.

„Tak tento si odložím na pamiatku. Mám dva živly, no nie je to super?“ spýtala sa nadšene.

„Nejde mi to do hlavy. Dcéra dvoch nečarodejníkov a predsa je silnejšia než ktorýkoľvek čarodejník v našej krajine.“

„Nebezpečenstvo prichádza, odkiaľ ho nečakáme,“ zaškerila sa.

„Tak dobre. Netušil som, že to zvládneš na prvý raz. Ďalšie zaklínadlo na privolanie predmetu je: Temderp uk enm.“

„Hm...čo si vravel?“ Vytrhol kus papiera z bloku položeného na deke a napísal jej naň zaklínadlo.

„Temderp uk enm,“ čítala pomaly.

„Teraz použi jeden živel a dávaj si pozor, aby ti nevletel do oka. Skús ho zachytiť.“ Vyhliadla si list zo stromu, pretože ten by jej tak neuškodil keby jej vrazil do oka ako taký kameň.

„Tempderp uk enm!“ povedala hlasno s rukou zdvihnutou hore a sústredila sa iba na list. List sa pomaly vzniesol a doletel jej rovno do dlane.

„Mám déja vú,“ povedala zamyslene. „A vlastne nie. Už viem čo mi to pripomenulo. Vtedy v triede, keď si mi poslal ten odkaz som lístok hodila krivo no tebe dopadol rovno do ruky.“

„No áno. Ďalšie zaklínadlo, keďže toto si zvládla...“

„Martin,“ skočila mu do reči, „poďme do domu,“ povedala poblednutá v tvári.

„Prečo?“ spýtal sa nechápavo.

„Niečo sa stane. Niečo zlé Martin, musíme ísť dovnútra, ihneď!“ zašepkala naliehavo.

„Dobre, tak to tu pobaľme a poďme...“

„Nie, kašli na to.“ Chytila ho za ruku a rozbehla sa do domu. Martin utekal za ňou. Vbehli dnu a zavreli dvere. Išla pri okno a nenápadne sa pozrela von. Martin si k nej sadol na posteľ.

„Čo sa deje?“ spýtal sa.

„Áaaa,“ zvreskla.

„Mária, to je iba moja babka,“ povedal nechápavo.

„Aha.“ Trhane dýchala a pevne zvierala Martinovu ruku. Znovu pozrela von oknom a srdce jej vynechalo jeden úder.

„Martin,“ zašepkala vydesene. Pozrel sa von oknom. Muž zahalený v čiernom odeve kľačal pri deke a obzeral všetko čo tam nechali. V ruke držal striebornú dýku. V slnečných lúčoch sa na jej hrote leskli kvapky Majinej krvi.

„Zamkol si?“

„Asi nie. Maja ak sa dozvie kto si a že si tu dostaneme sa do riadnych problémov.“

„Vieš čo je problém? To že sa blíži k domu a ja neviem ako sa mu ubránime. Nechcel zase skončiť s dorezaným krkom,“ hovorila napäto.

„Neboj sa. Tento dom nevidí iba keby poznal všetkých čo v ňom bývajú.

„Bojím sa,“ zamrmlala.

„No tak.“ Objal ju a hladil po vlasoch, aby sa upokojila. Sám bol z toho vystrašený, no nemohol sa báť. Nie, kvôli Maji.

„Martinko, čo sa deje?“

„No babi to je ťažko takto vysvetliť. V najbližších dňoch by si nemala príliš vychádzať z domu, pretože jeden šialenec nás chce zabiť.“

„Vieš koľkí chceli zabiť mňa?“ spýtala sa s bezzubým úsmevom. „Vždy som im ušla. Staré dobré časy,“ povedala a odišla späť do kuchyne.

„Tvojej babke to zrejme moc neprekáža, že?“

„Asi nie.“ Muž ešte stále kľačal na zemi a prehľadával zápisný blok.

„Ako si vedela, že príde?“

„To ten pocit. Vtedy v lese, keď sme sa schovali za strom, ale ešte o pár minút skôr som mala dobrý pocit. Nasledovne sa zjavil muž v čiernom a skoro ma zabil. Dnes to isté. Ten istý dobrý pocit a vedela som, že nemáme veľa času.“

„A prečo dobrý pocit a nie zlý?“

„Neviem,“ pokrčila plecami a odvrátila pohľad od okna. Cítila sa bezpečne v Martinovom objatí. Povzbudivo sa na ňu usmial a pustil ju. Pozrela sa do okna a chlap sa pozeral priamo na ňu. Jeho nenávistný pohľad ju priam prebodával.

„Martin, Martin, Martin,“ šepkala zdesene.

„Čo?“

„On sa na mňa pozeral. Rovno do očí.“

„To sa ti muselo len zdať.“

„Nie, on sa vážne pozeral,“ povedala hystericky. Znovu ju objal a prinútil ju odvrátiť sa od okna. Sám sa tam pozrel a videl ako nebezpečne sa približuje k domu. Ako by pred sebou videl jasný cieľ.

„Ide sem. Ale nestresuj. Zneviditelníme sa.“

„Mínia!“ zakričala Mária. Pomaličky vošla dovnútra a zavrela dvere.

„Viete sa zneviditeľniť, Mínia?“ spýtala sa Maja. Hneď čo to povedala, Mínia zmizla.

„Budeme utekať?“ spýtala sa nadšene. Martin s Máriou na seba pozreli a následne na miesto kde mohla byť.

„Tak aké je to zaklínadlo?“

„Hcýnľentidivenťsonlentidiven, hcýnľentidiv ťsonľentidiv,“ povedal a zmizol. Maja zopakovala zaklínadlo a tiež zmizla.

„A teraz?“ spýtal sa neviditeľný Martin. Maja sa pozrela von oknom, no nik tam nebol.

„Kde zmizol?“ spýtala sa znepokojene.

„Čo?“

„No nie je tam.“ Martin sa tiež pozrel, aby sa presvedčil, či tam naozaj nie je.

„Neviem, myslíš, že je ešte vonku?“

„Poďme sa presvedčiť,“ navrhla Maja opatrne.

„Zbláznila si sa?“ spýtal sa Martin a aj keď ho nevidela vedela, že obočie musí mať až pod šticami uhľovočiernych vlasov.

„Sme neviditeľní, nezbadá nás,“ povedala tentoraz presvedčene.

„Myslíš? Môže zacítiť mágiu.“ Po pamäti nahmatala jeho neviditeľnú ruku a chytila ho.

„Poď.“ Šla prvá a opatrne otvorila dvere do kuchyne. Prešla cez malú miestnosť poznačenú rokmi, ktorá pôsobila zanedbano a vo vzduchu sa vznášal sladkastý pach hniloby a vlhčina, ako to býva v starých domoch. Otvorila dvere smerujúce von a opatrne vyzrela na lúku.

„Mária, nevrátime sa radšej?“ spýtal sa Martin s obavami v hlase.

„Máš strach?“ zašepkala.

„Nie, len nechcem, aby sa stalo to čo minule.“

„Nič sa nestane,“ povedala sebaisto. Potiahla ho von a on nedobrovoľne kráčal za ňou. Rozhliadajúc sa na všetky strany zamierili k deke. Pustila ho a kľakla si tam kde pred chvíľou kľačal chlap v čiernom. Martin ich medzitým oboch znovu zviditeľnil. Zdvihla zápisný blok, kde si vpisovali zaklínadlá a otvorila ho. Čítala odkaz, ktorý tam nechal chlap v čiernom. Zbledla a rukou si prikryla ústa. V tyrkysovo modrých očiach sa jej zračilo zdesenie. Očami behala po tých riadkoch znova a znova.

„Čo tam je?“ spýtal sa Martin znepokojene.

Do rúk mu strčila blok, neschopná slova.

*Po dlhej dobre som opäť začala písať, tak ak máte chuť čítať ďalej mohli by ste zanechať po sebe komentár nech by som vedela či mám pokračovať. Inak nechcelo sa mi posielať túto časť Majovi, bez pretvárky som neskutočne lenivá, tak je to tentokrát s chybami. Dúfam, že mi to odpustíte a dalo sa to čítať. A to je asi tak všetko:) *

[ » na začiatok « ]