Kapitola:
Pridaná: 10.1.2013, 18:44:32
Čítaná: 636×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Sania Winterová, Severus Snape
Stručný dej: Už ubehol rok od veľkej bitke pri Rokforte, v ktorej bol porazený Temný pán lord Voldemort. Čardejnícky svet sa pomaly spamätáva, no pri bitke zahynulo veľa ľudí, za ktorými niekto smútiť...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pohárik whisky 2 » Zaradenie do Slizolinu 3 » Poslušnosť detí Slizolinu 4 » Návrat 5 » Šok! 6 » Pracovňa 7 » V mysľomise 8 » Zlý sen 9 » Návšteva 10 » Dlh 11 » Vysvetlenie 12 » Nečakané pokračovanie 13 » Rozhodnutie rodičov 14 » Bolesť jedinej spomienky 15 » Čo sa stalo pred rokmi? 16 » Sebecké rozhodnutie 17 » Vnútorná dilema 18 » Nočný Egypt 19 » Následky a nečakaný zvrat 20 » Bar 21 » Jazero Soflake 22 » Pravda 23 » Správy z domova 24 » Návrat domov 25 » Severus zasahuje 26 » Život nie je jednoduchý 27 » Bratská láska 28 » Nevhodná chvíľa 29 » Traja proti trom 30 » Bez masiek a pretvárky 31 » Ráno 32 » Súd 33 » Rozsudok 34 » Prekvapenie 35 » Otec 36 » Koniec dobrý, všetko dobré

,,Ahoj!" pozdravila Severusa, keď vošiel dnu do jej kancelárie. Stála pri okne a pozerala sa von tak ako už mnohokrát predtým. Cítila na sebe jeho pohľad a ten ju znepokojoval viac ako bolo normálne. Severus si ju naozaj prezeral, mala na sebe skvele padnúci biely habit, vlasy mala rozpustené a oči sa jej veselo usmievali.

,,Aký si mala deň?" opýtal sa jej a usadil sa na pohodlnú stoličku stojacu pred jej stolom. Nechcel, aby bolo ticho a tak sa opýtal to prvé, čo mu napadlo.

,,Strašný. Na ministerstve bol hotový blázinec, ani sa nepýtaj." Povzdychla si vyčerpane, odtrhla pohľad od pozemkov a usadila sa za stolom ako obvykle.

,,S tou pamäťou sa nemusíme ponáhľať, ak sa na to necítiš," poznamenal Severus nezvyčajne empaticky. Aj Saniu to prekvapilo, preto k nemu zdvihla spýtavý pohľad. Chvíľu ho uprene pozorovala a potom povedala:

,,Vieš, dosť si sa zmenil. Iste, v škole si sa k nám, Slizolinčanom, správal dobre, ale nie až takto."

,,Prekvapuje ťa to?" opýtal sa jej s jemným úškrnom. Bol zvedavý, čo mu na to odpovie. Chcel vedieť, čo si myslí o ňom a o jeho správaní.

,,Popravde? Áno," prikývla a venovala mu úsmev. Už sa na neho ani tak nehnevala, vlastne sa na neho hnevala len chvíľu, len v ten prvý moment. Jednoducho sa na neho nedokázala dlho hnevať, čo ju tak trochu aj prekvapilo napriek všetkým okolnostiam. Och, začínam strácať svoje Slizolinské vlastnosti! pomyslela si s úškrnom.

,,A prečo? Myslíš si, že som bezcitný človek, ktorému sú všetci a všetko ukradnutí?" zaujímalo ho, ale nevyzeral, že by sa hneval. Skôr vyzeral byť hodne zaujatý a chcel vedieť odpovede, nešlo tu o nijakú hru.

,,Nie. Ja len..." odmlčala sa, ako sa snažila utriediť si myšlienky, ale na nič neprišla.

,,Vlastne ani neviem. Doteraz to k tebe tak nejako patrilo, ale zrejme to bolo tým, že som ťa nikdy nepoznala."

,,A teraz ma už poznáš?" opýtal sa a usmial sa na ňu ozajstným úsmevom, nie žiadnym úškrnom. Aj jeho oči, vždy také neprístupné, sa výnimočne usmievali.

,,Určite viac ako predtým, i keď nie úplne," odpovedala mu po zvážení situácie zo všetkých strán.

,,A chcela by si úplne?" opýtal sa ju po chvíli nečakanú otázku, ktorou ju prekvapil. Čo mu na to mala odpovedať? Že áno, že o ňom chce vedieť všetko čo jej prezradí? Že chce poznať jeho, myseľ i telo... Správaj sa rozumne a nie ako tínedžer! napomenula sa v duchu a s tichým povzdychom vstala spoza stola. Opäť sa postavila k oknu a odpovedala:

,,Vždy je dobré poznať ľudí."

Severus vedel, že mu odpovedala nepriamo. Potichu, ako mačka vstal zo stoličky a prešiel za jej chrbát. Nepočula ho, no akýmsi šiestym vytušila jeho prítomnosť, no neotočila sa. Upierala pohľad na jediné miesto, snažila sa upokojiť rozochvené vnútro a čakala, čo Severus urobí.

,,Nebola to priama odpoveď," poznamenal potichu. Jednoducho stál tesne za ňou ponad ňu sa tiež pozeral von na prírodu. Ani jeden z nich však nevnímal zelenú sviežu trávu si trblietajúcu sa hladinu neďalekého jazera, v ktorom plávali biele labute. Nepozerali sa ani sa jasnú, modrú oblohu so snehobielymi oblakmi, či na okresné stromy rastúce naokolo.

Vnímali len jeden druhého, odhadovali čo ten druhý urobí a čakali, kto z nich urobí prvý krok.

,,Ale bola," odporovala mu rovnako potichu ako on.

,,Nie."

,,A čo by si chcel počuť?" spýtala sa ho a so zatajeným dychom čakala, čo jej povie.

,,Ja neviem," potichu sa zasmial a Sania sa na ten, pre ňu stále nezvyčajný zvuk, obrátila čelom k nemu.

Severus je od nej o hlavu vyšší, takže k nemu musela zdvihnúť pohľad, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

Majú naozaj krásnu, čiernu farbu. Prebleslo jej hlavou, keď sa do nich pozrela. Cítila sa, ako nejaká postava z romantických románov, ktorá sa pozerá sa hlbokých tajomných očí a...

,,Máš tak uprený pohľad," skonštatoval Severus, ktorý jej pohľad oplatil a tiež skúmal jej oči, jej tvár - bradu, nos, pery...

Sklonil sa k nej, až ich oddeľovali naozaj len milimetre, ale stále čakal. Možno na to, že ak ho chce odstrčiť, teraz je tá správna chvíľa. Jej to však ani nenapadlo, naopak, ešte ho podpichla:

,,Čakáš na kolkovanú žiadosť?"

Jednu ruku jej položil na pás a druhú zasa na tvár, jemne ju pohladil a konečne priblížil svoje pery k tým jej.

Sania privrela oči, mierne si stúpla na špičky a...

BUCH! BUCH!

Ozvalo sa hlasné búchanie na dvere kancelárie, až sa obaja strhli. Severus od nej rýchlo odstúpil o dva kroky dozadu. Obaja zrýchlene dýchali, no rýchlo sa ovládli a pozreli sa na zatvorené dvere.

,,Vstúpte!" zavolala Sania normálnym hlasom napriek tomu, že jej srdce búchalo ako zvon.

To snáď nie! Práve teraz! To si niekto vážne vybral tú najnevhodnejšiu dobu akú len mohol! Nadávali v mysliach obaja, keď sa otvorili biele dvere a dnu vošiel Saniin brat.

,,Hľadajú ťa tu nejaký ľudia z ministerstva. Aj vás, pán profesor, vraj je to nesmierne dôležité."

[ » na začiatok « ]