Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 09:01:13
Čítaná: 1018×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Keby (Kira) 2 » Časovrat (Jo) 3 » Želaj mi šťastie (Vi.kt.or) 4 » Dvojník (Lussy Noir Meteur) 5 » Tajomný Sľub (Nati Prvosienka Diggory-Fowl) 6 » Posledná Myšlienka (Meddy) 7 » The wrong warbdrobe (Lucy Lestrange) 8 » Neodolateľná ponuka (Dado) 9 » (Ne)Želaná návšteva (Marika Scrooge) 10 » Ako strýko Držgroš zbohatol o kryštálový džbán (Susan Ica) 11 » Lunalica (Dedalus) 12 » TAJNÁ

Názov poviedky: The wrong warbdrobe (Nesprávny šatník)

Použité série/knihy/filmy: Narnia

Charakteristika postáv:

Lucy Pevensiová (okrajovo spomenutá) – dospelá, zodpovedná žena, ktorej najviac záleží na svojej rodine a chce ju ochraňovať, je milá, starostlivá, priateľská

Ally Jonesová (vlastná postava) – dcéra Lucy, odmalička sa chcela dostať do Narnie, bola zvedavá, trochu zbrklá a zmätená

Aslan (okrajovo spomenutý) – lev, kedysi vládol Narnii, mocný, všetci jeho nepriatelia sa ho báli a priatelia u neho hľadali ochranu, spomínali ho ako ich najväčšieho ochrancu

The wrong warbdrobe

Poznáte ten pocit, keď si spomeniete na niečo z detstva a neviete presne určiť, či to bol sen alebo skutočnosť? Môj príbeh je niečím podobným. Nebyť červenej stužky prevesenej na kľučke mojich dverí, ktorú som mala v ten deň vo vlasoch, by som bola presvedčená, že sa mi to iba snívalo. Je smutné, ako dokáže človek zabudnúť. Zabudnúť na najväčšie a najúžasnejšie dobrodružstvo, aké kedy zažil. Presvedčiť sám seba, že to bol iba výplod jeho fantázie. Ale deti sú iné. Deti si pamätajú. Aj ja som si pamätala. Dokonca, keď si spomeniem teraz, natlačia sa mi slzy do očí.

Ísť do Narnie bolo vždy mojím snom. Keď sa na jednej z maminých stretávok povedalo, že je možnosť, že sa vchod zase otvoril, bola som celá bez seba. Toľko príbehov, ktoré som o nej počula, toľko dobrodružstiev, ktoré mama so súrodencami zažili... Keby som aspoň jediný krát mala možnosť tam čo i len nakuknúť, odísť do krajiny, v ktorej sa dajú zažiť skutočné dobrodružstvá a netreba si trápiť hlavu každodennými problémami... To bol sen, ktorý som pokladala za nesplniteľný. A zrazu tu to bolo, len kúsok predo mnou. Akonáhle som sa o tej možnosti dopočula, už mi ju nik nemohol vytlačiť z hlavy.

Všetko sa to začalo v jeden májový podvečer, keď som otvorila dvere skrine. Napriek tomu, že ju moja mama predo mnou dlhé roky ukrývala, nebol priveľký problém ju nájsť – stačilo nasledovať inštinkty. No môj príbeh nepokračoval tak, ako pokračoval mamin. Neocitla som sa v krásnej krajine, neboli tam žiadne stromy, sneh či zvieratá. Bola som v obrovskej miesnosti, naplnenej všelijakými vecami od výmyslu sveta. Vtedy sa to všetko začalo.

„Pri Merlinovej brade, čo to bolo?“ začula som vzdialený hlas a dupot blížiacich sa nôh.

„To bola určite tá skriňa, ja som ti to vravel...!“

„Upokoj sa, možno je to len prízrak...“

„Len?“

Ako prvé ma pochytila panika – čo tu preboha robím? Kde sú hory a stromy a príroda a zvieratá? Prečo som v nejakom... sklade?

Pokúsila som sa vystúpiť zo skrine a rozbehnúť sa preč, no moje nohy sa zamotali do kabáta a skončila som nosom na zemi. Kroky boli čoraz zreteľnejšie. Čo ak to bol nejaký nový nepriateľ Narnie, ktorý z trosiek skladal vojsko? Čo ak som prišla v úplne zlom čase a teraz ma spozná, zistí, že som dcéra jednej z najväčších kráľovien všetkých čias a dá ma pred všetkými popraviť? Ach, bože, čo som to len spravila?

„Kto to je?“ Kroky utíchli. Zdvihla som hlavu a na moje prekvapenie som pred sebou zbadala tvár asi trinásťročného dievčaťa, ktoré sa na mňa zmätene pozeralo.

„Chrabromilčanka?“ začula som chlapčenský hlas vedľa nej. Premerala som si ich pohľadom – obaja mali dlhé čierne habity s červenými kravatami, podobné tým, aké sme mali my v škole. Nad srdcom mali vyšitý symbol leva. Aslan...

„Ahoj,“ prihovorilo sa ku mne to dievča opatrne.

„Čau,“ pokúsila som sa usmiať. Predsa len, Aslana by nemali ako svoj erb len tak pre nič za nič.

„Kto... Kto si? Ako to, že sme ťa tu ešte nevideli?“ spýtala sa trochu neslušne.

„Ja... Ja som prišla len teraz,“ odvetila som neisto.

„Len teraz? Koľko máš rokov?“ zapojil sa chalan.

„Dvanásť.“

„A si nová na tejto škole?“ zamračil sa.

Škole? Ale veď Narnia nie je škola! Mama vravela, že je to magické miesto plné úžasných tvorov, ktoré by sa mi určite páčilo. Nič v zlom, ale akákoľvek škola sa mi nemôže páčiť.

„Áno,“ rozhodla som sa odpovedať. Možno ma prijmú medzi nich a dozviem sa, kde som. Veď som nemala čo stratiť – aj tak tu neplynie čas. Aspoň kedysi neplynul. To sa snáď nezmenilo.

„Čože?“ zhíklo to dievča užasnuto a vzápätí sa zvrtlo k chalanovi.

„Vidíš, Jim, ja som ti to vravela!“ vykríkla triumfálne. „Dippet dovolí všetko, dokonca aj prestupy z iných škôl.“ Zvrtla sa ku mne a veselo, akoby sa jej takéto veci stávali každý deň, povedala:

„Inak, ja som Helen a toto je Jim, môj... Kamarát,“ uškrnula sa na neho.

„Ally Jonesová,“ predstavila som sa im.

„Tak to ťa rada spoznávam, Ally,“ zasmiala sa Helen. „Odprevadíš nás na hodinu?“

„S radosťou,“ prinútila som sa do smiechu a vzápätí sme už spolu utekali cez tú kopu pohádzaných harabúrd. Jim potlačil dvere a vybehli sme na chodbu. Jeden pohľad mi stačil na to, aby som zistila, že som v hrade. To musela byť riadne stará škola!

Zahli sme doľava a rozbehli sme sa smerom k ďalším dverám.

„Prekvapuje ma, že si k nám prišla v máji. Jim tuto neveril, že je možné prestupovať medzi školami,“ povedala, keď ich tlačila.

„Ale nie, to je úplne normá... Preboha!“ zostala som stáť na mieste ako obarená. Stáli sme na najvyššom podlaží a pod nami sa nachádzalo zo sedem či osem poschodí. To by nebolo ani také prekvapivé, už som vo veľa veľkých hradoch bola, no tie schody... Oni sa hýbali. Oni sa naozaj hýbali, z jedného podlažia k druhému, z jedných dvier k druhým.

„Preboha?“ zamračila sa na mňa Helen.

„Ja len že...“ nedokončila som.

„Ach, no poď!“ prevrátila očami a už ma ťahala dole prvým schodiskom.

Nedokázala som sa vynadívať – pohyblivé schody, to bola jedna vec, no rozprávajúce obrazy, levitujúce veci, sviečky, ktoré sa tam automaticky zažínali... A keď Helen vytiahla nejakú paličku a povedala niečo po latinsky či grécky, načo sa nám odomkli dvere... To musela byť mágia.

„Prišla si z Beauxbatonsu?“ vytrhla ma jej otázka zo zamyslenia. Otočila som sa k nej, očarená krásou naokolo a bez rozmyslu som prikývla.

„A mali ste tam také isté predmety, ako tu?“

„Nie, tu sú vraj iné,“ povedala som, aby som sa vyvarovala nejakému nedorozumeniu. Na to som sa trochu blbo spýtala: „Aké tu máte predmety?“

„No, povinné sú herbológia, čarovanie, transfigurácia, obrana proti čiernej mágii, elixíry a dejiny mágie a potom sú voliteľné ako astronómia, veštenie, starobylé runy, starostlivosť o zázračné tvory, aritmencia, náuka o mukloch... Ale úprimne, stačia ti tak dve-tri z toho. Je to naozaj veľa práce, všetky tie domáce úlohy a testy... Som rada, že už nemáme povinné lietanie. Aj tak ma to nebavilo. Starosti s metlou a tak... Veď vieš...“

Zostala som stáť s otvorenými ústami – to sa mi snáď sníva! Lietanie? Čarovanie? Obrana proti čiernej mágii? Čo by som ja dala za aspoň jednu takú hodinu!

„Áno, samozrejme,“ prikývla som úplne prirodzene, no vnútri mi srdce bilo ostošesť. Bola som neskutočne šťastná – konečne sa mi splnil sen. Ach, mama mala pravdu – Narniu som si obľúbila hneď!

„Helen, poďme!“ Jim už bežal po chodbe a my dve sme ho nasledovali až k dverám do učebne.

„Slečna Parkerová, prosím vás, usaďte sa,“ privítal nás pokojný hlas spredu od katedri. Nadvihla som zrak – sedel za ňou postarší muž s polmesiačikovitými okuliarmi, ktorý sa na nás veselo usmieval. Sadla som si k Helen a Jimovi do prednej lavice a začala som sa obzerať po učebni.

„Koho ste to sem priniesli, slečna, ak sa vás smiem spýtať?“ V duchu som zanadávala – prečo ma proste nemohol odignorovať? Už som chcela zažiť prvú hodinu, tak strašne som sa na ňu tešila...

Ale tak, snáď sa cez to nejako prenesiem.

„To je Ally, prestúpila z Beauxbatonsu,“ povedala Helen.

„Pán riaditeľ mi o tom nič nehovoril,“ otočil sa ku mne. „Ally?“

„Áno?“ opýtala som sa trasľavým hlasom.

„Ukáž mi svoj prútik,“ povedal pokojne. Prútik? Srdce mi začalo prudko biť a nervózne som sa pomrvila.

„Ja ho... Ja ho nemám.“

Triedou prešiel šum a všetci sa na mňa neveriacky a zmätene pozerali. Dokonca aj Helen. Sklopila som zrak k zemi. Toto určite v mojom pláne nebolo.

„Ospravedlňte ma, trieda,“ zachoval pokoj on. „Musím ísť na chvíľku niečo vybaviť so slečnou Ally...“ spýtavo sa na mňa pozrel.

„Jonesovou,“ dokončila som za neho a postavila som sa zo stoličky. Kolená sa mi triasli ako zo želatíny, keď ku mne podišiel a kývol mi, aby som ho nasledovala. Sprevádzaná šepotom žiakov som vyšla z triedy a mala som čo robiť, aby som sa nezosypala na mieste. Cestu do riaditeľne som mala zahmlenú. Nepamätám si, kade sme išli a ani ako to tam vyzeralo. Dokonca si nespomínam ani na riaditeľa a o to menej na jeho kanceláriu. Na ich odpovede som odpovedala jednoslovne, zatiaľ čo sa mi do očí tlačili slzy. Čo so mnou teraz spravia? Nemôžu ma len tak vyhodiť, proste... Nemôžu!

„Slečna Jonesová, ak by ste prosím...“ natiahol ku mne riaditeľ ruku. Nedôverčivo som sa na neho pozrela:

„Čo sa stane?“ spýtala som sa uplakane. „Pošlete ma domov?“

„Prosím vás, slečna Jonesová...“

„Ale ja nechcem ísť... Nechcem odísť...“

Sťažka si vzdychol, no nezdalo sa, že by sa mi to chystal nejako vysvetľovať. Schmatol ma za ruku a zrazu sa mi zakrútila hlava, točil sa predo mnou celý svet a ja som mala pocit, že budem zvracať...

Otvorila som oči a v momente som si želala, aby som na mieste umrela. Toľké sklamanie som nikdy dovtedy nezažila – bola som doma. V našom starom, ošarpanom zámku. A mohla som sa snažiť, koľko som chcela. Mohla som chodiť k tej skrini dennodenne a hľadať cestu dnu, hľadať vchod do Narnie, mohla som o nej snívať a zúfať a spomínať na ten čarovný deň, kedy sa mi to všetko stalo... Nič nepomohlo. Dlhých dvadsať rokov bola pre mňa len spomienkou, ktorá pomaly upadala a nádej hasla.

No dnes nie. Dnes mal prísť ten deň, keď sa to všetko zmení. Vchod sa znova otvoril a Narnia nás volala do nej. No to je už celkom iný príbeh...

[ » na začiatok « ]