Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 08:57:39
Čítaná: 963×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Keby (Kira) 2 » Časovrat (Jo) 3 » Želaj mi šťastie (Vi.kt.or) 4 » Dvojník (Lussy Noir Meteur) 5 » Tajomný Sľub (Nati Prvosienka Diggory-Fowl) 6 » Posledná Myšlienka (Meddy) 7 » The wrong warbdrobe (Lucy Lestrange) 8 » Neodolateľná ponuka (Dado) 9 » (Ne)Želaná návšteva (Marika Scrooge) 10 » Ako strýko Držgroš zbohatol o kryštálový džbán (Susan Ica) 11 » Lunalica (Dedalus) 12 » TAJNÁ

Názov poviedky: Tajomný sľub

Použité série/knihy/filmy: Narnia

Charakteristika: V poviedke

Tajomný sľub

Vysoký muž zahalený v dlhom tmavom plášti rýchlo kráčal k rozľahlému ľadovému zámku. Stopy, ktoré za sebou zanechával v snehu, dôkladne uhládzal kúzlom. Neželal si byť sledovaný. Obloha nad ním bola pokrytá tmavými oblakmi, z ktorých potichu padali snehové vločky a rozpúšťali sa na jeho svetlých vlasoch.

Rezko vošiel do zámku a oprášil sa od snehu. Nebol tu po prvýkrát, preto vedel, kam má ísť, kde ju nájde. Rýchlym krokom prechádzal cez prázdne miestnosti, až kým sa neocitol v jednej z najväčších komnát. Táto bola tiež prázdna, no keď sem prišiel, zacítil jej prítomnosť. Vedel, že je tu. Obrátil sa a zbadal nezvyčajne krásnu ženu oblečenú v dlhých snehobielych šatách. Dlhé svetlé vlasy jej voľne padali na plecia. V porovnaní s priemernou výškou žien bola nadpriemerne vysoká, dokonca vyššia než on sám. Vyžarovala z nej akási dôstojnosť a vznešenosť, no v skutočnosti bola panovačná a krutá. Jej modré oči boli rovnako ľadové ako jej srdce.

„Gellert,“ oslovila ho jemným, spevavým hlasom a na jej tvári sa zjavil nezvyčajne prívetivý úsmev. Podišla k nemu o niečo bližšie a natiahla k nemu ruku. „Dúfam, že máš pre mňa len tie najlepšie správy.“

„Jadis,“ uklonil sa a pobozkal jej ruku. „Mám najlepšie správy z najlepších. Mnoho čarodejníkov vrátane Albusa Dumbledora uverilo môjmu plánu a pridalo sa na moju stranu. Naše rady sa stále rozširujú a čoskoro budeme pripravení pochodovať do boja za lepšie dobro.“

Biela čarodejnica sa tvárila spokojne a v jej očiach blčalo víťazstvo. Pohla sa smerom k dverám vedúcim von z izby na záhradu, ktorá ležala pri zámku. Aj napriek obrovskej zime, ktorá vonku vládla už niekoľko desaťročí, v záhrade rástli stromy a kvety. Boli celé biele, ich plody strieborné a jedlé. Nachádzala sa tam aj studňa, v ktorej voda nikdy nezamŕzala.

„Dúfam, že ťa nikto z tvojich nasledovníkov nesledoval až sem,“ jej hlas ochladol. „Nerada by som sa s tebou nechala vidieť. Nie preto, žeby mi na tebe nezáležalo,“ irónia v jej tóne bola očividná, „no nepotrebujem, aby sa niekto – hocikto – dozvedel o našom spojenectve, už vôbec nie o našich plánoch.“

„Nemusíte sa báť, Vaše Veličenstvo,“ ubezpečoval ju Gellert, „v tomto som veľmi opatrný a obozretný. Aj preto som za vami prišiel v noci a nie cez deň, aby to nebolo podozrivé.“

Neodpovedala, no on vedel, že mu nedôveruje. Neprekvapovalo ho to. Žena, akou bola Jadis, verila iba sama sebe. Pomaly prechádzali miestnosťami v zámku. Ani jeden z nich neprehovoril. Ticho prerušovalo len zavíjanie vetra. Vošli do miestnosti plnej kamenných sôch, ktorým sa na tvárach zračila bolesť. Gellertovi pri pohľade na ne prešli zimomriavky po chrbte. Občas ho jej krutosť dokázala vydesiť.

„Páčia sa ti moje sochy?“ spýtala sa spevavo. Prekvapene sa strhol. Úplne zabudol na to, že je tu s ním. Obrátil sa k nej a silene sa usmial.

„Samozrejme, sú pôsobivé,“ mierne sa uklonil, „nemyslím si však, že tento spôsob získavania moci je ten najrozumnejší.“

Tvárou Bielej čarodejnice prebleskol nebezpečný výraz a on v tej chvíli oľutoval, že radšej nedržal jazyk za zubami.

„Pochybuješ o mojej autorite?“ zvýšila hlas. Keď bola nahnevaná, vyzerala hrozivo a Gellert cúvol. Pociťoval strach, ktorý sa miešal s určitou dávkou rešpektu. „Pochybuješ o mojej moci?“

„Nepochybujem,“ vyhŕkol, „chcel som tým len povedať, že...“

„Radšej už nehovor nič,“ prerušila ho už trošku miernejším hlasom. „Zmizni mi z očí, kým môžeš. Začína sa rozvidnievať a nepotrebujem, aby nás niekto našiel spolu.“

Bez slov sa uklonil a odišiel zo zámku.

* * *

„Tak ako, Albus? Ideš do toho so mnou?“ spýtal sa Gellert nadšene v jeden večer, keď bol na návšteve u Dumbledorovcov. Práve prišiel od Bielej čarodejnice a rozhodol sa zveriť sa Albusovi so svojimi plánmi.

„Ja neviem,“ zapochyboval Albus. „Bude veľmi náročné zlúčiť ich svet s tým naším, keďže tam čas plynie o niečo rýchlejšie.“

„Myslím, že spoločnými silami by sme to mohli zvládnuť,“ uškrnul sa Gellert.

„Už zas sa dohadujete o tých vašich nezmysloch?“ do miestnosti vošiel Albusov mladší brať Aberforth.

„Do toho ťa nič,“ úsečne odsekol Gellert a kŕčovito zovrel prútik.

„Čo by ma nebolo?“ prižmúril oči Aberforth. „Tie vaše bláboly o spojení sveta sa predsa týkajú aj mňa.“

„Aberforth,“ oslovil ho Albus výstražne. „Nemá význam, aby si sa do toho miešal, aj tak tým nič nedosiahneš.“

Mladík si znechutene odpľul k ich nohám a vykročil ku dverám, za ktorými sa skrývala ich sestra Ariana. Gellert, vytočený do zúrivosti, prudko vstal a vrhol naňho kúzlo akurát vtedy, keď otvoril dvere do miestnosti. Kúzlo sa odrazilo a zaniklo.

Všetci traja sa ocitli v malej miestnosti s jedným úzkym oknom, v súboji. Zavládol zmätok, chaos, zaklínadlá sa odrážali a ani jeden z nich nebral ohľad na tichý nárek vychádzajúci z rohu izby, kde sa chúlila Ariana.

„Avada Kedavra!“ vykríkol Gellert mieriac prútikom na Aberfortha, no ten sa stihol uhnúť a kúzlo sa odrazilo...

* * *

Gellert rýchlo kráčal smerom k zámku Bielej čarodejnice. Od incidentu ubehol nejaký čas a on stihol nadobudnúť značnú moc aj bez Albusa Dumbledora. Jadis síce zúrila, keď sa o ich súboji dozvedela, no našťastie jej myseľ od toho odpútali iné problémy, týkajúce sa jej sveta.

„Vitaj, Gellert,“ oslovila ho, len čo vošiel do jej komnát. „Dúfam, že teraz máš pre mňa dobré správy.“

„Samozrejme, Vaše Veličenstvo,“ uklonil sa a pobozkal ju na ruku. „Všetko je takmer pripravené. Už treba doladiť len posledné drobnosti a náš plán je dokonaný.“

Na jej tvári sa zračila spokojnosť, no mladý muž v jej očiach postrehol aj starosti, čo bolo pre neho nevídané, keďže Jadis bola silná žena a nikdy pred ním nedávala najavo, že ju niečo trápi. Všimol si však, že aj počasie sa zmenilo. Od jeho poslednej návštevy sa oteplilo. Nechcel sa však pýtať na podrobnosti, nepotreboval zažiť jej hnev na vlastnej koži.

Stretli sa ešte niekoľkokrát, no Gellert mal z ich stretnutí stále horší pocit. Cítil, že ich plány sa rúcajú ako domček z karát. To sa mu o pár dní aj potvrdilo, keď mu prišla správa od jedného narnijského poslíčka, ktorý mu oznámil, že Biela čarodejnica bola porazená a je mŕtva. Táto správa sa ho hlboko dotkla a hoci k Jadis neprechovával žiadne city, jeho srdce zaplavil smútok, tak ako v ten deň, keď zomrela Ariana a jeho priateľstvo s Albusom zaniklo.

„Už to nemôžem vzdať,“ povedal si v jeden večer, hľadiac do zrkadla na svoju strhanú tvár. „Už som zašiel príliš ďaleko.“

Gellertova moc aj napriek všetkému rástla, konkurovať mu mohol už len jeho bývalý priateľ, Albus Dumbledore. Svetlovlasý mladík cítil, že hoci je čoraz silnejší, pribúdajú nie len jeho spojenci a obdivovatelia, ale aj neprajníci. Vedel, že spoločnosť tlačí Dumbledora, aby sa s ním porozprával, aby ho presvedčil, nech sa vzdá. Gellert ho očakával, každým dňom si bol istejší, že Albus príde. No neprichádzal. Bál sa alebo sa naňho ešte stále hneval kvôli Ariane?

* * *

„Prečo to robíš, Gellert?“ ozval sa odo dverí Gellertovej izby známy hlas. Mladík sa otočil a zbadal Albusa Dumbledora. Zmenil sa, vyzeral byť oveľa starší a na jeho tvári rašilo strnisko. Z jeho očí zmizol niekdajší zápal pre väčšie dobro, teraz v nich svietil smútok, ale aj láskavosť.

„Ja sa, na rozdiel od teba, držím nášho plánu od začiatku,“ odsekol Gellert ostro a obrátil sa chrbtom k Albusovi.

„Urobil som presne to, čo som musel. Ty si vtiahol Bielu čarodejnicu, mňa si tým pádom odsunul na vedľajšiu koľaj, zabil si mi sestru, tak som vycúval. Ale ako vidím, zvládaš to perfektne aj bezo mňa,“ odvetil Albus až nezvyčajne drsne. Gellert si to všimol a prekvapilo ho to. Áno, Albus bol zanietený, ale nikdy nebol výbušný typ. Tiež mu neuniklo, že pod habitom zovrel prútik.

„Načo si prišiel, Albus?“ spýtal sa Gellert pokojne. „Kto ťa poslal? Prišiel si sám alebo ťa sem dohnala spoločnosť?“

„Dohnal ma sem vlastný pocit viny, že som nič neurobil, keď som mohol,“ odvetil mu rovnako pokojným, chladným hlasom Dumbledore. „Vieš veľmi dobre, že toto nikam nevedie a raz príde niekto oveľa silnejší než si ty.“

„Hádam si nemyslíš, že by si to mohol byť ty,“ posmešne odfrkol Gellert a vytiahol prútik.

Albus sa uškrnul a bez slov švihol prútikom ako prvý. Vedel však, že bude musieť vycúvať von z izby, pretože stál medzi dverami a nemal sa ako uhýbať Gellertovým zaklínadlám. Bojovali medzi sebou tak zúrivo, až sa ocitli na ulici, kde ich pozorovala skupina ľudí, ktorá sa postupne zväčšovala.

„Vzdaj sa, Gellert,“ vyhŕkol Dumbledore. „Nemá to význam, aj tak nevyhráš.“ Gellert ho však nepočúval a ďalej naňho vrhal čoraz ťažšie kliatby, všetky boli z čiernej mágie. Ich sily boli vyrovnané a duel sa stále predlžoval.

Slnko sa pomaly posúvalo, sledujúci dav sa rozrastal. Aj napriek tomu, že obaja boli mocní čarodejníci, zdĺhavý boj oboch vyčerpával. Gellertovi sa míňali kliadby, ktoré by Albus nedokázal odraziť a hneď mu aj kontrovať vlastným repertoárom.

Odhodlal sa ešte na jednu kliatbu, o ktorej sa dočítal v niektorej zo starodávnych kníh, aj napriek tomu, že si uvedomoval, že si bude vyžadovať značnú časť jeho zostávajúcich síl. Potichu začal odriekavať. Snažil sa, aby si to Albus nevšimol, a tak naňho posielal kliatby ešte intenzívnejšie než doteraz. Nanešťastie, Dumbledore bol až príliš bystrý a veľmi rýchlo prekukol Gellertov zámer. Využil oddychovú chvíľku a dobre miereným zaklínadlom Petrificus Totalus Gellerta znehybnil.

* * *

Po tom, čo Albus Dumbledore porazil Gellerta Grindelwalda a uväznil ho vo svojom vlastnom väzení, Numengarde, sa k moci postupne dostal Voldemort. Gellert neskôr zistil, že Albus hovoril práve o tomto mocnom čarodejníkovi, ktorý ho neskôr zbavil trýzne života a umožnil mu stretnúť sa poslednýkrát so svojou pani, Bielou čarodejnicou.

[ » na začiatok « ]