Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 08:55:38
Čítaná: 974×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka:

Do poviedky som si vybral postavu Rodolphusa Lestrangea z Harry a Johannu Mason zo série Hry o Život (prvýkrát sa objavila v knihe Skúška Ohňom). Rodolphusa som si vybral, pretože mám rád záporné postavy a on mi vyhovoval, pretože nevieme nič o ňom a o jeho minulosti a ja nerád pretváram už niečo napísané. A Johannu som si vybral pre to, že sa mi zdala zle pochopená. V knihe bola opísaná ako sexi baba s hnedými očami a vlasmi ostrihanými na ježka. Jej povahové črty sú sarkazmus, obetavosť, lojálnosť a úprimnosť. Nemá takmer žiadne zábrany a úctu. Lenže moja poviedka sa odohráva ešte pred dejom série Hry o život, je o Johanniných Hrách. A podľa mňa bola pred Hrami úplne iná, práve Hry sú dôvodom jej zmeny. Podľa knihy jej taktikou bolo predstierať, že je slabá a potom všetkým ukázať, ako chladnokrvne vie zabíjať. Ja si však myslím že ona skutočne bola slabá, ale strata ju poznačila navždy. Rovnako som pozmenil aj jej výzor, v poviedke má dlhé vlasy. dovolím si ešte citát, z ktorého som vychádzal :)

""They can't hurt me. I'm not like the rest of you. There's no one left I love." ("Nemôžu mi ublížiť, nie som ako vy. Neostal mi nikto, koho by som milovala.")

Dúfam, že sa bude páčiť a ospravedlňujem sa za siahodlhý opis, no ja som to proste musel napísať :D

„Ale no tak, vlečieme sa už celé hodiny! Môžeme sa už zložiť? Pekne prosím,“ šepká Johanna, bozkávajúc ma na pery.

„Ty vieš čo na mňa platí,“ zasmejem sa a zhodím ruksak na zem vedľa spadnutého stromu. „Stráž si vezmem ja, vyspi sa,“ zamrmlem.

Johanna sa schúli v mojom náručí. Musím vydržať bdieť, nerád by som, aby nás niekto zastihol nepripravených. Keby mi aspoň prútik nechali...Och, ako tento turnaj nenávidím! Zdá sa mi to ako včera, keď moje meno vyšlo z čaše. Stále počujem hlas riaditeľa Durmstrangu – „Rokfortským šampiónom sa stáva Rodolphus Lestrange!“ Pripadalo mi to ako pocta, reprezentovať Rokfort v Trojčarodejníckom turnaji. Teraz si myslím niečo iné. No nevzdám sa! Neprešiel som tým všetkým len pre to, aby som pohorel v tretej úlohe...nie, ten hlúpy Turnaj vyhrám!

Pozrem sa na Johannu a ľutujem, že ju budem musieť opustiť. A pritom som donedávna ani netušil, že existuje taká krajina, ako je Panem a Hry o život. Nerozumiem, ako sa Ministerstvu darilo držať Panem v utajení toľké roky a prečo sa rozhodli odhaliť ho práve teraz a Hry použiť ako záverečnú úlohu Turnaja. Obyvateľom Panemu trocha upravili spomienky a naša trojica nahradila tri najmladšie vylosované deti. Naša úloha je jednoduchá - prežiť, pokým neostanú iba ôsmi súťažiaci - my traja a piati zvyšní vyvolení. Potom bude do arény umiestnený Trojčarodejnícky pohár. Kto z nás troch ho nájde prvý, ten sa stáva víťazom Turnaja.

Z myšlienok ma vyruší šuchot lístia. V ruke tuhšie zovriem rukoväť sekery, ktorú som si vybojoval hneď v prvý deň, pri Rohu hojnosti. Po zaznení signálu som vyštartoval k Rohu a schmatol prvú zbraň, ktorú som uvidel. Z ruky sa mi ju pokúsil vytrhnúť asi pätnásťročný chalan z ôsmeho obvodu. Zhodil som ho na zem a poriadnu mu vrazil do sánky. Potom ešte jednu do žalúdku a on ju konečne pustil. Vyskočil som na nohy so sekerou v ruke a zaťal som mu ju do stehna. Chlapec vykríkol od bolesti, ale to som už bežal smerom k lesu. Po ceste sa mi podarilo schmatnúť modrý batoh a krátku dýku. O Johannu som sa báť nemusel, jasne som jej povedal, aby sa po zaznení signálu skryla v blízkosti Rohu a sledovala, kam pobežím. Stretli sme sa počas premietania tvárí mŕtvych vyvolených na oblohu. Bolo ich osem. Medzi nimi bol aj chlapec, ktorého som zranil. Tváre Vladimira a Beatrice, šampiónov z druhých škôl, na oblohu nepremietli. Počas nasledujúcich štyroch dní umreli ďalší dvaja.

Opäť sa ozve šuchot lístia. Po chvíli sa z tmy vynorí líška. Vycerí na nás zuby a zavrčí. Stuhnem. Pomaly postupuje dopredu, zuby stále vycerené. Prižmúrim oči. Jej zuby nie sú biele, majú farbu mede. Potom nimi líška cvakne a ozve sa kovové cinknutie. Tie zuby SÚ z mede. Mutant! Akoby nestačili vtáky, ktoré opakujú všetko, čo povieme a šíria to po lese, Johanna im vraví tárajky, musíme naraziť na zvery s kovovými zubami. Keď je pár krokov od nás, ozve zavytie a líška zastane. Otočí sa smerom k zvuku a zdvihne chvost. Na jeho konci sa leskne bodec, dlhý asi ako moja dlaň. Potom líška odbehne a ja si vydýchnem. Ak je tu niečo, čo neznášam viac, ako celý Turnaj, tak je to táto prekliata aréna. Zo stromu sme videli ruiny starého mesta a uprostred neho Roh hojnosti. Z jednej strany ruín je hustý les, z ďalšej je more a poslednú stranu tvorí nekonečná lúka posiata červenými kvetmi.

Zívnem a opäť sa zapozerám na Johannu. Vyzerá tak nevinne. Nemohli sme uzatvoriť spojenectvo s iným šampiónom Turnaja. Vďaka kúzlu si všetci mysleli, že pochádzam z siedmeho obvodu, ako ona. Preto bolo logické, že som sa rozhodol spriateliť sa s ňou. Rozumeli sme si a ja som sa do nej zaľúbil. V posledný deň pred Hrami som ju pobozkal a ona mi bozk opätovala. Nebol to dobrý nápad. Nebudem s ňou môcť zostať, už len pre to, že víťaz Hier môže byť len jeden. Tak nech to je ona. Snáď si poradí aj bezo mňa.

Dlhý čas sa nič nedeje. Pozriem sa na ňu a odhrniem jej vlasy z tváre. Pohľad na ňu je taký upokojujúci, že by som bol schopný zabudnúť na celé Hry, na celý Turnaj, na všetko. Keby sme sa boli stretli inde. Hlavou mi prebleskne predstava Johanny, ako sedí na trojnožke s triediacim klobúkom, ktorý sa jej zošuchol až na nos. V duchu sa usmejem. Do reality ma vráti až výstrel z dela. Na blednúcej oblohe vidím vznášadlo, ktoré zastane blízko nás. Vystrie svoje robotické chápadlá, vytiahne mŕtveho vyvoleného a opäť odletí. Johanna ho už sleduje tiež. O ďalšieho vyvoleného menej, ostávame trinásti. Od poháru nás delia už len piati.

Zrazu niečo začujem. Znie to, akoby si niekto presekával cestu cez hustý porast. Vyskočíme na nohy, vezmeme si zo zeme veci a zahladíme miesto, kde sme spali. Zvuk je čoraz bližšie. Naša najlepšia možnosť je schovať sa za padnutý strom. Čakáme. O chvíľu sa z lesa vynorí postava. V silnejúcom svetle vidím že to je dievča s ryšavými vlasmi. A v Hrách je len jedna ryšavka, šampiónka z Beauxbatonsu V ruke zviera šabľu, na ktorej konci sa leskne krv. Prejde okolo nás bez povšimnutia.

„Beatrice,“ vydýchnem. „Nečakal som, že by práve ona zabila...“ Johanna na mňa spýtavo pozrie. „To je dlhý príbeh, ktorý ti nemôžem povedať. Mali by sme ísť,“ poviem a vyberiem sa opačným smerom ako Beatrice. Johanna ma bez slova nasleduje.

Nasledujúce tri dni sa nič zaujímavé neudialo. Žiadne oznamy, žiadne úmrtia. Utáborili sme sa asi dvadsať metrov od jazierka, v ktorom sme si doplnili vodu.

„Dochádza nám jedlo,“ oznámi Johanna, keď si sadneme medzi korene akéhosi stromu. Vysype obsah batohu na zem. Potom si obaja čupneme a vyberáme všetko, čo sa dá jesť. O malý moment máme dve kôpky. Na jednej z nich je jablko, balíček suchárov a trocha sušeného mäsa. Na druhej sú slnečné okuliare, jeden pár rukavíc a zhužvaná guča nepremokavej látky.

„Dúfajme, že nie. Ešte by...“ začnem, ale preruší ma hlas moderátora Hier, ktorý sa ozýva celou arénou.

„Vyvolení!“ buráca. „Na základe udalostí porotcovia vyhlásili tohtoročné Hry za nezaujímavé. Túto noc vás čaká malé prekvapenie. Koniec oznamu.“

„Zvládneme to, nech je to čokoľvek,“ upokojujem ju. „Mali by sme všetko vrátiť do ruksaku,“ podotknem a zdvihnem zo zeme guču látky. Asi meter od nás ma na zemi niečo upúta. Vytŕča odtiaľ rúra, z ktorej sa ozýva bzučanie, Zrazu z nej niečo vyletí. Je to hmyz, ktorý pripomína komáre, ale je veľký asi ako muchy mäsiarky.

„Moskytovce!“ vyhŕkne Johanna hlasom plným hrôzy. „Musíme bežať k vode!“ skríkne. Spolu bežíme k jazierku a skočíme doň. Voda nám siaha po pás. „Rozprestri to!“ vykríkne opäť Johanna a ukáže na látku, ktorú stále zvieram v ruke. Rýchlo ju rozprestriem a prehodím ponad nás. Keby sme neboli po pás vo vode, látka by nás neskryla oboch. Do nášho úkrytu narazí celý roj, ale dnu sa nedostane jediný.

„Geneticky upravené komáre. Sú väčšie a krvilačnejšie. Našťastie nežijú dlho, takže ráno nám už nič nebude hroziť.“

Zvyšok noci mlčíme. Počujeme len bzučanie a šuchot látky, do ktorej hmyz naráža. Delo sa ozve štyri krát. Ostáva nás deväť. Potom len čakáme a modlíme sa, aby už bolo ráno.

Keď bzukot konečne ustane, stiahneme látku a vylezieme z vody. Okolie je posiate mŕtvimi telami hmyzu, ktoré sa však pomaly rozpúšťajú a vsakujú do každého povrchu, na ktorom sa nachádzajú. Nemá význam vracať sa po zásoby, je po nich. Ostala nám len látka a zbrane, ktoré sme mali za opaskom. Nemáme dôvod dlhšie sa tam zdržiavať. Od jazierka odchádzam s myšlienkou, že od pohára ma delí len jeden vyvolený.

Od tej noci uplynuli dva dni. Utáborili sme sa na prechode medzi lesom a lúkou. Pozerám sa na Rodulphusa, ako spí a uvedomujem si, ako ho ľúbim. Jeden z nás bude musieť umrieť. Alebo obaja. Nedovolím, aby sa za mňa obetoval, rovnako ako on nedovolí, aby som sa ja obetovala za neho. Zvláštne, ako rýchlo som sa zaľúbila. A pritom som ho videla prvý krát vtedy, keď...vlastne neviem, kedy som ho videla prvý krát. Celé losovanie mám akési zahmlené. A v obvode som si ho pred tým nevšimla. To je teraz jedno. Pri spomienke na domov ma opäť zachváti túžba po výhre. Po maminej smrti mi ostal len otec, ktorý ma mláti. Keď vyhrám, budem môcť od neho odísť. No keď vyhrám, stratím Rodolphusa. Ale pochybujem o svojom víťazstve, prežila som len vďaka Rodolphusovi. Zvyšok noci strávim pozeraním na more, popri ktorom sa tiahne lúka.

Keď sa Rodolphus preberie, pobozkám ho na pery. Zjeme posledné kúsky prepelice, ktorú sa nám podarilo uloviť a kráčame popri lese. Blížime sa k ruinám.

„Nečakám, len ma to zaujíma,“ odpovie a uhne pohľadom. Niečo skrýva. Nechám to tak a chytím ho za ruku. Z lesa sa zrazu ozve výkrik. Zastaneme na mieste. Výstrel z dela. Rodolphus ma pustí a rýchlo sa vyšplhá na strom. Idem za ním. Zhora vidíme ruiny. Na ich úrovni sa na mori nachádza malý ostrov. Ponad hlavy nám preletí vznášadlo. Asi kilometer od nás zdvihne telo a odletí. Z druhej strany však priletí ďalšie vznášadlo, zastane presne nad ostrovom a niečo naň spustí.

„Rýchlo, dolu,“ súri ma Rodolphus. Keď zoskočíme na zem, bežím za ním krížom cez lúku. Zastaneme až vtedy, keď sa dostaneme na úroveň ostrova. Tam sa Rodolphus otočí, vezme moju tvár do dlaní a poriadne ma pobozká. „Ľúbim ťa,“ zašepká, keď sa odtiahne.

„Aj ja teba, ale čo...“ začnem, no preruší ma ďalším bozkom. Potom ma pustí a rozbehne sa do vody. Keď mu siaha po pás, otočí sa.

„Vyhráš to! Želám ti šťastie,“ zakričí, otočí sa späť a vrhne sa do vody.

„Nie!“ ozve sa spoza mňa výkrik. Zvrtnem sa a vidím dievča, ktoré sa podľa Rodolphusa volá Beatrice, ako vybieha z ruín mesta. Asi dvadsať metrov za ňou uteká ďalšie dievča s čiernymi vlasmi a s nožom v ruke. Zrazu sa ozve výstrel dela. S hrôzou sa otočím a vidím, ako vznášadlo z ostrova, kam plával, dvíha telo. Oči mi zalejú slzy. Popri mne prebehne Beatrice, no keď vbehne do vody, zvalí sa a ostane tam ležať. Ozvú sa ďalšie dva výstrely a vznášadlá si vezmú telo z lesa a telo Beatrice

„Čo to do...“ ozve sa jej prenasledovateľka. Je to Arvein z druhého obvodu. Stojí niekoľko krokov odo mňa.

Vytiahnem spoza opasku dýku. Vzali mi Rodolphusa. Už nemám čo stratiť. Rozbehnem sa jej naproti, čím ju prekvapím. Nestihne zareagovať a ja jej dýku zabodnem do hrude. Spadne na zem.

"Prepáč, okolnosti sa zmenili. A ja tiež. Ale to je dobre. Aspoň mi nič nebráni vyhrať," poviem a podrežem jej hrdlo. Ostávajú traja.

Majster Poviedkár 2012 - 1.kolo - Crossover