Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 08:54:29
Čítaná: 858×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Keby (Kira) 2 » Časovrat (Jo) 3 » Želaj mi šťastie (Vi.kt.or) 4 » Dvojník (Lussy Noir Meteur) 5 » Tajomný Sľub (Nati Prvosienka Diggory-Fowl) 6 » Posledná Myšlienka (Meddy) 7 » The wrong warbdrobe (Lucy Lestrange) 8 » Neodolateľná ponuka (Dado) 9 » (Ne)Želaná návšteva (Marika Scrooge) 10 » Ako strýko Držgroš zbohatol o kryštálový džbán (Susan Ica) 11 » Lunalica (Dedalus) 12 » TAJNÁ

Názov poviedky: Časovrat

Použité série/knihy/filmy: Titanic

Charakteristika postáv:

Jack Downson – vysoký, blonďatý chudobný mladík so zelenými očami. Vedie bezstarostný život a z problémov si ťažkú hlavu nerobí.

Rose DeWitt Bukater – mladá kráska z bohatých pomerov.

Kapitán Smith – starý kapitán so šedivými vlasmi a hustou bradou. Je rozvážny, zodpovedný a spoľahlivý.

Časovrat

„A tak sa potopil nepotopiteľný Titanic.“

Dočítala poslednú stranu a knihu zavrela. Po líci sa jej skotúľala slza. Tragédiu o legendárnej lodi menom Titanic veľmi dobre poznala a nepočula o nej po prvý krát. No aj tak sa jej to vždy hlboko dotklo a musela nad tým premýšľať. Rada hľadala riešenia, ktoré by mohli loď zachrániť. No aj keby nejaké našla, ako by mohla katastrofe zabrániť? Veď Titanic je predsa už dávno potopený.

A tak jej neostávalo nič iné len sa smutne pozerať a plakať nad neblahým osudom pasažierov.

Odrazu sa jej však v hlave rozsvietilo, a sama sa čudovala prečo ju to nenapadlo skôr. Rozbehla sa k písaciemu stolu a chvatne otvorila zásuvku. Chvíľu sa v nej prehŕňala, vyhadzujúc pri tom nepotrebné veci, ktoré jej len prekážali v hľadaní. Celkom vzadu nahmatala tenkú retiazku, chytila ju a spolu s ňou vytiahla predmet, ktorý bol na nej zavesený. Pri pohľade naň sa jej rozžiarili oči a hoci si uvedomovala možné nebezpečenstvo, zavesila si ho na krk a 487 krát pretočila hodinky dozadu. Odrazu sa s ňou svet rozkrútil a ona sa vracala späť v čase.

Jack Dawson ležal na lavičke a lenivo si poťahoval z cigarety. Pozoroval hviezdy a premýšľal nad tým, aké má šťastie. On, chlapec z ulice, ktorý sa ledva pretĺkal životom sa teraz plaví na najväčšej, najluxusnejšej a samozrejme nepotopiteľnej lodi, ktorá ho za pár dní privezie do New Yorku.

Svet sa jej zlial do jednej veľkej šmuhy a z toľkého krútenia nadobúdala jej pokožka nebezpečný zelenkastý odtieň. Po pár minútach bláznivého točenia sa zacítila pod nohami tvrdú drevenú podlahu. Zmätene sa potácala po lodnej palube, v snahe nájsť rovnováhu a upokojiť svoje roztrasené zmysly. Znenazdajky narazila na kovové zábradlie, ktoré bránilo pádu do studenej vody. Pri pohľade na nekonečný oceán, ktorý sa rozpínal všade okolo nej jej prišlo ešte horšie a preto sa predklonila a pevne sa chytila zábradlia. Dúfala, že to nie je morská choroba.

„Ste si istá, že chcete skočiť?“ Ozval sa za ňou energický mužský hlas. „Pretože ak áno, budem musieť skočiť za vami. A úprimne povedané, vôbec sa mi nechce padnúť do vody, ktorá má možno dva stupne nad nulou.“

Zmätene na neho pozrela.

„Ale ja...“

Zastavil ju gestom ruky.

„To je v poriadku. Nejako to prežijem. Ale bol by som rád keby ste odstúpili od toho zábradlia a pobrali sa späť do svojej kajuty. Uľavilo by sa mi a nebol by som mokrý.“ Žmurkol na ňu.

Pustila sa zábradlia a odstúpila od neho ako najďalej mohla.

„Myslím, že ste si to zle vysvetlili. Ja som vôbec nechcela...“

Opäť ju prerušil.

„Áno, áno to vraví každá. No aj tak som rád, že ste dostala rozum. Môžem vás odprevadiť? Pre prípad, že by ste znova chceli skočiť. Nechcem to riskovať.“

Nedal jej čas na odpoveď, pristúpil k nej a suverénne ju ťahal preč od zábradlia.

„A mimochodom som Jack. Jack Downson.“

„Her-Hermiona. Hermiona Grangerová.“

Rose DeWitt Bukater utekala ako najrýchlejšie vedela a červené šaty za ňou divoko viali. Chcela ujsť. Nepáčila sa jej totižto predstava života, ktorý ju čakal. Prebehla cez štyri lodné paluby až sa dostala na zadok lode, kde prudko narazila na kovové zábradlie. S pološialeným výrazom v očiach sa zadívala na rozbúrené vlny, v ktorých sa rozhodla ukončiť svoj mladý život. Neváhala ani chvíľu, preliezla cez zábradlie, zhlboka sa nadýchla a chystala sa skočiť. Zabránil jej v tom však pár mužských rúk, ktoré ju nešetrne vytiahli a nedovolili jej uskutočniť to, čo chcela.

Neboli to však láskavé ruky Jacka Downsona. Boli to ruky jej nenávideného snúbenca, od ktorého si vyslúžila akurát tak spŕšku nadávok. Jack Downson bol totižto v tej chvíli s Hermionou Grangerovou a vôbec nevedel, že nejaká Rose existuje.

„Ľadovec priamo pred nami!“ Ozvalo sa z pevného stožiara výstražné hlásenie podčiarknuté naliehavým zvukom zvončeka.

V momente sa zbehla celá posádka lode a prestrašene s panikou v očiach hľadeli na ľadovú kryhu týčiacu sa priamo pred nimi. Obrovská loď sa po pár minútach začala obracať smerom od ľadovej hory a celá posádka si s úľavou vydýchla. Zdalo sa, že nebezpečenstvo je zažehnané ale mýlili sa. Na palubu začali dopadať kusy ľadu, zatiaľ čo plávajúca hora prerezala v lodi dlhú trhlinu. Titanic bol poškodený.

„Nič sa nedeje, nič sa nedeje...“ Upokojoval svoju posádku kapitán, no sám si svojim tvrdením nebol istý. „Skontrolujte podpalubie a podajte hlásenie!“ Vydal rozkaz a horúčkovito premýšľal. Náraz nebol veľmi tvrdý, skôr to bol len malý škrabanec. Mohol však poškodiť takú veľkú loď? Ale veď Titanic je predsa nepotopiteľný! Nemôže ho skoliť nejaký obyčajný ľadovec.

„Kapitán...“ pribehli traja udychčaní kormidelníci. „Je poškodených aspoň 6 komôr a voda stále stúpa. Aké sú ďalšie rozkazy?“ Pozreli na neho s nádejou v očiach a dúfali, že nevysloví to, čoho sa tak veľmi obávali.

Smith sťažka prehltol a súcitne na nich pozrel. Vedel koľká bije. A musel im povedať túto strašnú skutočnosť.

„Titanic sa potápa. Vydrží hodinu, možno dve. Všetci tu zomrieme.“

Zrazu sa prudko roztvorili dvere a do kapitánovho kokpitu vbehlo hnedovlasé dievča. Hermiona. „Nie! Nikto nezomrie! Nie dnes a nie tu!“

„Slečna opustite prosím tieto priestory, tu skutočne nemáte čo...“

„Nie ostanem tu! Ostanem tu a zachránim vás. Vás všetkých!“ Odstrčila od seba dvoch členov posádky, ktorí sa ju snažili vyviesť von. „Nepribližujte sa ku mne! Viem čo hovorím!“

„Ale slečna...“

„Kapitán Smith“, oslovila ho a vykročila smerom k nemu. „Prenechajte mi prosím velenie. Viem čo robím.“

„Obávam sa, že...“

„Začnite spúšťať záchranné člny a evakuujte pasažierov.“ Prikázala pevným hlasom. „Teraz tu velím ja! Ja vás zachránim!“ Dodala keď videla ako zmätene sa tvária.

„Slečna okamžite odíďte len celú situáciu zhoršujete!“ Kapitán ju pevne chytil za plecia a odvádzal ju von.

„Petrificus Totalus!“ Rezko vytiahla prútik a namierila ho na neho. „Prepáčte musela som to spraviť.“ Ospravedlňovala sa. „ A teraz robte prosím to, čo som povedala! Je to dôležité!“ Obrátila sa na ostatných členov posádky mieriac na nich prútikom. Tí zo strachu pred drevenou vecou, ktorú držala v ruke ani nepípli.

Vybehli von a veľká záchranná akcia sa mohla začať.

„Pasažieri prosím zoraďte sa na palube A1. Nerobte paniku a počúvajte tieto rozkazy!“ Ozvalo sa z ampliónov.

Cestujúci začali samozrejme panikáriť a zbytočne vytvárali na lodi zmätok, ktorý vôbec nebol potrebný. Každý hľadal ostatných členov svojej rodiny a všetci sa tlačili k záchranným člnom, ktoré mali zohrať hlavnú úlohu v tejto záchrannej akcii.

„Člny musíme naplniť najviac ako sa dajú! Neberte žiadnu batožinu, deti si usaďte na kolená!“ Hermiona vydávala príkazy a pobehovala od člnu k člnu, kontrolujúc pri tom obsadenosť člnov.

„Slečna, ostali posledné dva člny a na lodi je stále dosť pasažierov. Čo máme spraviť?“

„Pustite ma k tomu!“ Rozbehla sa smerom k posledným dvom člnom, namierila prútikom a skríkla: „Gemino!“ Z jedného člnu boli zrazu dva a Hermiona neustále rozmnožovala člny až kým ich nebolo dostatok pre všetkých pasažierov.

„No tak nastupujte! Už nemáme veľa času!“

„Hermiona! Hermiona čo tu ešte robíš? Myslel som, že už si dávno v člne. Poď musíme odísť!“ Jack ju energicky chytil za ruku a ťahal smerom k člnom.

„Jack nie. Ja nenastúpim.“

„Prečo? Nevymýšľaj musíme odísť!“ Naliehal a energicky ňou zatriasol. „ Musíme ísť inak tu zomrieme!“

„Jack nie! Nastúp do člna! Bezo mňa!“

„To nikdy nespravím. Vieš, že to nedokážem! Nenechám ťa tu!“

Vzdychla si.

„Jack prepáč mi to.“ Kývla na dvoch členov posádky, ktorí Jacka okamžite chytili a chcel nechcel natlačili ho do spúšťajúceho sa člna. Snažil sa im vytrhnúť, no nemal dosť síl oproti hore svalov.

„Hermiona! Hermiona!“ Kričal a zúrivo kopal. „Nie Hermiona!“

„Zabudni na mňa Jack. Bude to tak lepšie.“ Zvolala so slzami v očiach a obrátila sa.

Dovolila posledným členom posádky opustiť palubu lode, vytiahla z vrecka časovrat a začala prevracať hodiny.

Po príchode domov Hermiona veľakrát premýšľala o svojom dobrodružstve na Titanicu. Bola neskutočne rada, že dokázala zachrániť nevinných ľudí no na druhej strane sa nemohla ubrániť pocitu, že keby sa nerýpala v minulosti bolo by to lepšie. Lepšie pre ňu. Pretože by nikdy nepoznala Jacka.

A čo sa stalo s Jackom? Možno našiel Rose a založil si s ňou nový život. A možno nie. To sa nedozvieme. S istotou však vieme povedať, že nikdy nezabudol na Hermionu, svoju lásku ktorá podľa neho zomrela na Titanicu.

[ » na začiatok « ]