Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 08:47:09
Čítaná: 778×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka:

Ginny Weasleyová - Dievča, ktoré má vždy čo povedať, hlavne keď sa jej niečo nepáči. Temperamentná, možno miestami výbušná, plná vnútornej sily, vďaka ktorej dokáže prekonať ťažké situácie. Už dospela z dievčenského fantazírovania, no to neznamená, že zo svojich túžob upustila. Je veľmi inteligentná a ak chce, dokáže byť milá. Aj keď je celkovo veľmi silný charakter - nie však nejakým nepríjemným spôsobom -, vie v sebe nájsť aj jemnejšiu časť... Tú, ktorú si snaží chrániť.

Štíhla, strednej postavy, skvelá fyzická stavba pre stíhača. Orieškovohnedé oči, ryšavé dlhé vlasy, pehy.

Edward Cullen - Gentleman, romantik so spôsobmi a slovníkom dávnejších čias. Rád sa baví na ľuďoch, alebo teda z Belly si zvykol uťahovať, ale takým milým spôsobom. Občas provokuje, no inak je celkom milý a zdvorilý "mladík". Má silné ochraniteľské pudy, ktoré sú niekedy prehnané, a seba často vníma ako niečo nesprávne a zlé. To je všetko až do chvíle, dokým sa neožení so svojou terajšou manželkou a pod. Perfektný muž a manžel - podľa väčšiny. (Mám písať, že je upír?)

Útlejší, ale vypracovaný a pevný, bledá hladká pokožka, bronzové husté vlasy, oči má buď zlaté, karamelové alebo čierne. Taký dokonalý fejs.

Nič z toho neplánovala. Okolnosti, ktoré ju k tomu doviedli, boli príliš mocné na to, aby ich mohla ignorovať. Reagovala spontánne, na svoje inštinkty sa zvykla spoliehať. Spravila krok dopredu, rozhliadala sa po okolí, les bol obrovský a plný mrazivého ticha, ktoré ju sprevádzalo už... Vlastne nepoznala detaily. Boli tu len pocity, pocity správnosti a skutočnosti, ktoré však pokojne mohli byť iba ilúziou. Išla dobrým smerom? Je to celé v poriadku?

„Ginevra.“ Oslovenie bolo tiché a vábivé, nieslo však v sebe stopy ešte čohosi. Otočila sa k nemu, vedela, že má čakať ten široký úsmev, ktorý sa ani nesnažil skrývať pobavenie. Vzduch zo svojich pľúc pomaly vytlačila, príjemné teplo ju pošteklilo na hornej pere. Potrebovala sa len ovládnuť. Neznášala to, ako ju volal, a on si bol toho plne vedomý. Jemne pokrútila hlavou a to bolo všetko, čo urobila, pobrala sa ďalej, darilo sa jej zbaviť sa tých nezmyselných výbuchov. Nikam to neviedlo.

Chvíľu kráčal za ňou, obzeral si každú jednu časť krajiny, v ktorej sa nachádzali, lovil vo svojej hlave spomienky, aby mohol aspoň určiť oblasť. Bez výsledku sa však zase pripojil k červenovlasej dievčine, ktorá neohrozene prekračovala povalené konáre na zemi, pričom ho jej myšlienky poriadne rozptyľovali. Neunúval sa potláčať úsmev, ktorý vyvolávala jej skutočná reakcia na také neškodné provokovanie. Ginevrina myseľ sa mu páčila, zdvíhala v ňom adrenalín, nevnímala veci ako väčšina dievčat jej veku, až tak nefantazírovala, rozmýšľala, nebola vôbec infantilná. No všimol si, že na mnohých miestach je zraniteľná, niektoré štruktúry jej spomienok, ktoré sa jej v hlave vynárali, boli nerovné a často sa ich snažila ihneď dotlačiť do úzadia. Vo chvíľach, kedy nedávala prílišný pozor a urýchlene nereagovala, za tých pár sekúnd stihol pocítiť bolesť, ktorú cítila aj ona. Nechcela vyzerať ako padavka, ktorou vlastne ani nikdy nebola. Skúmal ju už odkedy vyrazili na cestu, pre neho samotného bolo lepšie, keď neuvažoval nad tým, čo všetko opustil. Vráti sa – aspoň tak to sľúbil. Pichali ho výčitky a preto sa zas a znova radšej vrhal do bezpečia, ktoré pre neho predstavovala Ginevrina myseľ. Fyzicky sa sústredila na rytmickú chôdzu, no jej hlava bola niekde úplne inde...

„Vieš, že tým, čo robíš, mi narúšaš súkromie?“ Ginnin hlas bol síce značne otrávený, no akoby si uvedomovala, že s tým veľa nezmôže. Bola pripravená rezignovať. Ten tlak hnevu a nespravodlivosti sa však nedal len tak prekonať.

„Nedá sa to príliš obmedziť.“ Výraz mal nevinný, tak či tak sa nechystal zbaviť svojho jediného rozptýlenia, bolo tak zaujímavé. Jeho slušné vychovanie voči ženám síce značne protestovalo, ale... „Pokúsim sa.“ Zvraštil obočie, trochu otrávený svojou správnosťou. Bella mala pravdu. Prirodzene nedokáže byť ten zlý.

Ďalších desať minúť zvádzal úporný boj s vlastnou zvedavosťou, spohodlnel, pretože o všetkých vždy všetko vedel, bolo mu proti srsti snažiť sa zahmlievať svoju špeciálnu schopnosť. Pôvodne sa snažil sústrediť na každé jedno zviera, ktoré sa v lese okolo nich pohlo, tých však nebolo mnoho, a tak sa vrhol na niečo zaujímavejšie – na skladanie novej piesne, ktorú po príchode domov zahrá na klavíri. Podľa tých zreteľných imaginárnych tónov sa hodila k Renesmee. Jemná, ale silná. Vyrovnaná. Nebral do úvahy to, že návrat nie je istý.

„Edward!“ Jej hlas znel vystrašene a zároveň rozhorčene, tvár mala celú červenú, nestíhala skrývať svoje rozpaky ani za ohnivé vlasy. Pristihol ju pri nie príliš vhodných myšlienkach.

„Nemusíš odpovedať, keď nechceš.“ I tak sa to dozviem, dopovedal si v duchu a nenechal sa rozhádzať jej snahou odviesť ho úplne iným smerom.

Ginnin krok bol rázny, s tichým uchechtnutím ju pozoroval, dával jej náskok, no stihol ju dohnať skôr, akoby sa jej vôbec podarilo žmurknúť. Toľko výhod.

Nevedela, prečo si vybrala práve jeho za spoločníka, Edward Cullen dokázal byť niekedy priveľmi otravný. Niečo jej však našepkávalo, že nemala možnosť vyberať si, že to jednoducho prišlo akoby to nemalo nejaký hlbší zmysel. Nepoznala fakty z jeho života, ale vnímala ho ako starého priateľa, ktorého dobre pozná, ktorého má po charakterovej stránke dokonale prečítaného... Neverila, že spolu prežili toho veľa, no niekto chcel, aby ten pocit mala.

„Si ako kniha, ktorá nikdy neprestane zaujímať, aj keď niektoré pasáže by sme vedeli predniesť z pamäti.“ Hovoril to zamyslene, viac-menej pre seba, a ignoroval to pobavené odfrknutie, ktoré sa k nemu dostalo z Ginevrinho priestoru. Slová mal síce silné, no niesli v sebe výrazné stopy klišé. S dnešnou dobou veľmi nevychádzal, bolo tu toľko vecí, ktoré miloval, technika bola obdivuhodná, no bol tu cudzincom. Aspoň že jeho manželka mu rozumela.

„Ďakujem,“ odpovedala Ginny napokon, zvolila trochu milšiu cestu. Nech už v tom dokázala nájsť množstvo urážlivých slov – bola predsa ženou –, v konečnom dôsledku jej zložil poklonu, ktorú ešte nikdy od nikoho nepočula. Určite nie na svoju adresu.

Otočila sa k Edwardovi s úsmevom, vydržala pohľad na jeho dokonalú tvár, ktorá ju však miestami skutočne desila. Bol tak nádherný až sa jej z toho chcelo jačať hrôzou. Zohrávala rolu rozumnej koristi, ktorá má poriadne veľký pud sebazáchovy a uvedomuje si, že s týmto predátorom nie je všetko v poriadku.

„Je to Ginny, dopekla, Ginny!“ Než sa stihla upokojiť, než stihla začať svoj chladiaci proces, vybuchla. Mala chuť odísť, utiecť, chcela byť doma. Cítila sa vyčerpaná a...

Teraz presne porozumela významu slovného spojenia „bežať ako o život“. Nohy sa jej podlamovali, boli vyčerpané, svaly po celom tele sa jej triasli, ledva sa vyhýbala prírodným prekážkam. Nádychy boli bolestivé a hlasné, vo zvukovej podobe sa zamieňali so vzdychmi, v očiach ju štípali slzy, nevládala utekať, zúfalo sa snažila pokračovať, len myšlienka na život ju poháňala ďalej. Ten svoj si príliš obľúbila.

V momente, keď pocítila tlak a trhnutie, ktoré ju zvalilo na zem, kde si nepríjemne narazila hlavne koreň nosa a ústa, vedela, že možno je táto jej obľúbená časť na konci. Zo železnej chuti, ktorú cítila na jazyku, sa jej robilo zle. Obzrela sa dozadu, nohu mala hlboko zarazenú medzi balvanmi, síce to bolelo, ale ešte nie tak, aby ju to odrovnalo. Prútiky neboli dovolené.

Pozviechala sa zo zeme s niečiou pomocou v akejsi neprirodzenej polohe, kvôli zakliesnenej nohe sa nemohla hýbať prirodzene, uhol, v ktorom sa nachádzala, ju obmedzoval. Nahlas dychčala, potrebovala sa sústrediť len na to, aby sa odtiaľ dostala preč, no než sa o to vôbec pokúsila, začal ju niekto ťahať von.

„Bude to rýchle.“ Ten známy tichý hlas sa nerozprával s ňou, v niektorých slabikách sa mu slová zlievali, no ešte ich vedela rozlíšiť.

Ďalšie potiahnutie ju už výraznejšie zabolelo a vtedy jej došlo, čo sa deje. Hrubá sila to predsa bez následkov nevyrieši!

„Eehee...!“ Dusila sa vlastným hlasom, nevládala použiť vzduch na niečo iné ako len na dýchanie. Rukami ju pevne zvieral, jeho výraz bol odhodlaný.

„NER-!“ Na vreskot si jej pľúca našli veľa priestoru, ten však utíchol v momente, keď sa ocitla kdesi na kraji bezvedomia. Oči mala privreté, celé telo sa jej chvelo, akoby sa všetky bunky v jej tele sústredili v pravej nohe, kde spoločne umierali v bolestivej agónii, ožili a celý scenár sa dookola opakoval. Návaly nevoľnosti sa snažila potlačiť aspoň silou vôle, no sliny sa jej do úst tak či tak nahrnuli, niektoré chutili kyslo, iné ako dnešné trávené raňajky.

Bojovala so svojou telesnou slabosťou, nechcela sa odovzdať sladkej nevedomosti, vlastné presvedčenie ju od toho odrádzalo. Hanbila by sa sama pred sebou.

Až vyprázdnený žalúdok ju presvedčil o tom, že na dôstojného hrdinu sa už neoplatí hrať...

„Vy ľudia nie ste príliš trvanliví,“ prehovoril Edward s náznakom úsmevu, ktorý mal odľahčiť situáciu, no len čo zbadal tie tvrdé hnedé oči, ktoré ho jasne odsudzovali, výraz sa mu zmenil zase na chladný. „Ospravedlňujem sa. Mrzí ma, že som ti ublížil.“ Vyznelo to úprimne, presne tak, ako to aj bolo myslené. Nevyhováral sa na to, že chcel odtiaľ čo najskôr utiecť, i keď tie temné tiene, ktoré po nich išli už od začiatku, boli priveľmi blízko. Mal ju počúvať, mal hlavne rozmýšľať. Kvôli jeho sile skončila so zlomenou nohou. Veľmi nešťastný uhol.

„Budem ťa zvyšok cesty niesť.“ Nebola to otázka. Rozhodol aj za Ginevru, ktorá sa zhlboka nadýchla, aby mohla protestovať. Vedel, aká je. Vedel, že ju bude dlho presviedčať, kým ju dostane zo svojho pevného stanoviska. Toľko času však nemali.

„Nie. Zvládnem to sama. Nepotrebujem, aby si sa o mňa staral, spravil si už dosť.“ Nevedela mu to odpustiť, bola nahnevaná, pretože kvôli nemu sa dostala do situácie, ktorú z duše nenávidela. Nebola slabá, ostatní nemali právo na to, aby ju tak vnímali, ona im ani nechcela dávať príležitosti. Vďaka Edwardovi bola teraz nahnevaná na celý svet.

Až jeho obrúčka lesknúca sa v lúčoch slnka ju trochu rozptýlila. Pomrvila sa na zemi, na ktorej sedela, pričom pred sebou mala vystretú obviazanú nohu. Nepýtala sa na to, čo sa stalo po tom, čo upadla do bezvedomia. Chcela len vedieť, či sa to zahojí a ako rýchlo.

„Nevedela som, že máš manželku,“ prihovorila sa mu, začudovaná a cítiac sa trochu vinná. Predtým mu toľko pozornosti nevenovala. Tento pocit viny sa len prehĺbil, len čo videla, ako sa Edward po tých slovách zatváril. Jeho výraz bol presným vyobrazením niekoho, kto hlboko miluje, bezmedzne, nekonečne, na večnosť. Kto má vo svojej polovičke nie len spriaznenú dušu, ale aj múzu a akúsi posvätnú bytosť, ktorú uctieva. Zľakla sa toho, vediac, že na to bude dlho spomínať. Že si to bude dlho predstavovať. Hlavne to, aké by to bolo, keby niekto... Keby Harry...

Majster Poviedkár 2012 - 1.kolo - Crossover