Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:43:29
Čítaná: 677×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

V diaľke zaznel prvý hrom. Tmavé mraky sa hnali po oblohe a zastierali aj posledné lúče slnečného svetla, ktoré sa cez ne zúfalo pokúšali preniknúť. Krajina upadla do tmy. Strašidelnej, tichej tmy. Bola to predzvesť blížiacej sa búrky.

Ginny Potterová stála pri okne a vyzerala von. Nemala rada takéto počasie, ba ho priam nenávidela. Už ako malá sa triasla pri každom jednom hrome či blesku a táto fóbia jej pretrvávala aj teraz, nech sa ju snažila akokoľvek ovládnuť. Šaty, ktoré sa vonku sušili, už zobrala dnu, zamkla kôlňu, pozatvárala okná, dokonca aj všetky mačky boli vnútri. Jediný, kto chýbal, bol jej milovaný...

"Mamí, mamí, pavúk!" začula zrazu výkrik z prvého poschodia. V momente sa dole dovalili jej tri malé deti a pribehli k nej.

"U mňa v izbe!" kričala Lily, celá biela od strachu. "Nad mojou posteľou!"

"Je to len pavúčik, zlatko," pousmiala sa Ginny a podišla k svojej osemročnej dcérke. "Nič ti nespraví, nemusíš sa ho báť."

"Je nechutný!" vykríkla Lily afektovane.

"Tak ho odtiaľ vyhoď, ak ho tam nechceš."

"Ja ho nebudem vyhadzovať! Je to všetko Jamesova chyba!" Ginny sa okamžite otočila k jej najstaršiemu synovi, ktorý sa opieral o zábradlie a uškŕňal sa.

"Jamesova? Čo si spravil, James?" nadvihla obočie.

"Ja? Nič."

"Doniesol mi tam pavúka, lebo mu utiekol z tej jeho nádobky..."

"Bola to tvoja chyba, ty si tú nádobku prevrhla!"

"A ty si ho potom nahnal ku mne!"

"Keby si sa s Albusom nehrala v mojej izbe, nič by som nespravil..."

"Mamí, on ho nechce dať preč!"

"Je to tvoja chyba, ja za to nemôžem."

"James, daj ho preč!"

"Nedám."

"James!"

Ginny neprítomne sledovala tváre svojich troch detí pred sebou a občas hodila očkom po okne. Začínala sa o Harryho báť. Už bolo takmer osem hodín večer a on mal v práci končiť o pol šiestej. Samozrejme, chápala, že ešte mohol niekam skočiť s kamarátmi, ale sľúbil, že sa do siedmej vráti. Čo ho potom tak zdržalo?

"James," povedala unavene, "prosím ťa, choď toho pavúka vyhodiť von."

Zdalo sa, že sa Lily a Albusovi uľavilo, no ich najstarší súrodenec protestoval.

"Von?! Ale to nie je fér!" nahnevane rozhodil rukami. "Je to ich chyba!"

"James!" okríkla ho tento krát Ginny, začo ju jej syn obdaril nepekným pohľadom a s frflaním odišiel na poschodie. Ona sa s povzdychom otočila k oknu a zase začala sledovať krajinu vonku. Jej pohľad stále behal k zavretej bránke, ktorou Harry vždy chodieval. Neznášal sa premiestňovať hop-šup práškom od jeho prvej skúsenosti s ním a ona mu to teda vôbec nevyčítala. No aj tak... Prečo tu ešte nie je? Čo ho zdržalo?

Možno sa stalo v práci niečo ohľadne tej búrky. Vedela, že minule boli nejaké problémy s dažďom na prvom poschodí kvôli tomu, že pršalo v Londýne. Ale prečo by jej potom nepovedal, že príde neskôr? Dobre vedel, ako sa bála. A ako sa bála o neho a to nie len počas búrky. Čo sa potom stalo? Možno si ublížil a je teraz v nemocnici, alebo ho niekto prepadol a...

Ale to predsa nie, nad čím to rozmýšľala! Zase bola iba paranoidná, to bolo všetko. Len sa niekde pozabudol s kamarátmi a stratil pojem o čase a čochvíľa bude doma. Nemala by sa tým toľko stresovať. Veď koľkokrát sa tak stalo jej?

Za to všetko môže tá búrka. Nebyť nej, ani by si nevšimla, že jej manžel bol ešte vonku. Prečítala by Lily rozprávku na dobrú noc a upratala by po večeri, zahrala by si s Jamesom a Albusom rachotiacu sedmu (ktorej pravidlám ešte stále nerozumela, ale sledovať pri tom svojich synov ju tešilo) a urobila by si poriadok vo svojej skrini.

Keď sa o to však pokúšala, vždy ju niečo zastavilo. Jej myšlienky sa stále vracali k Harrymu a k tomu, kde by mohol byť. Prečo ešte stále nebol doma? Nestávalo sa mu často, že by prišiel neskoro... Ach, čo ak sa mu niečo stalo?

"Mamí!" Unavene si vzdychla - teraz posledné, čo potrebovala, bolo riešiť pavúka v Lilynej izbe.

"Čo sa deje, Lily?" pokúsila sa spýtať milo, no v jej hlase bolo cítiť štipku irónie.

"James si toho pavúka zobral naspäť!"

"James!" prevrátila Ginny očami. "Nevravela som ti, že ho máš vyhodiť?"

"Ale je to môj pavúk!" obraňoval sa jej syn. "A oco mi povedal, že si ho môžem nechať!"

To Ginny obmäkčilo - nechcela sa s ním hádať ohľadne niečoho, čo mu jeho oco povedal. Veď čo ak si ho chcel nechať v tom dome aj Harry? Vedela, aký hlboký citový vzťah prechovával k niektorým zvieratám, či dokonca aj veciam - zopárkrát sa jej stalo, že mu vyhodila nejaký jeho obľúbený sveter alebo nohavice a takého, aký bol nasledujúcich zopár dní, ho už vidieť nechcela.

"Mamí, nech ho dá preč!" zapišťala Lily a prosebne uprela svoje veľké zelené oči na Ginny.

"Zatvor ho do tej tvojej nádobky a polož ho na stôl. Vyriešime to, keď príde otec domov," povedala tá napokon, tentoraz už viditeľne otrávene.

"Ale mami, ja si ho chcem nechať..." Ginny sa k nemu otočila, no nepovedala nič. Buď pokojná! prikázala si. Zhlboka sa nadýchla a chystala sa to Jamesovi trpezlivo vysvetliť, keď sa do toho pridala Lily.

"Nebudeš ho brať ku mne do izby!" vykríkla nahnevane. Len pokoj, Ginny... Pokoj...

"Ja ho tam nechcem!" Nechaj to tak, sú to len deti...

"Preboha, je to v mojej..." Iba malá hádka medzi deťmi... Ale... Prečo si s nimi nevieš poradiť?

"James, nie!" Ach, bože, kde je ten Harry, keď ho človek potrebuje?

"Čo teba do toho?" Harry... Kde vlastne je? Je v poriadku?

"Povedala som, že..."

"Ticho!" okríkla ich všetkých Ginny a nahnevane buchla päsťou do stola. V miestnosti sa okamžite rozhostilo nepríjemné ticho. Všetci traja zostali stáť na mieste ako obarení a sledovali ich mamu s neskrývaným strachom v očiach. A Ginny... Tá nebola o nič menej prekvapená, ako deti. Vlastne, bola zhrozená - ako sa jej toto mohlo stať a ešte k tomu pred deťmi? Veď ona nebývala náladová a veľmi ťažko ju niečo rozhodilo. Tak ako to, že jej teraz srdce bilo ako splašené a bola nervózna, vyľakaná a nenávidela každého jedného človeka naokolo? Teraz by ich dokázala vyhrešiť aj zato, že dýchajú ten istý vzduch čo ona.

Po chvíli, ktorá im prišla ako nekonečno, sa konečne Ginny odvážila niečo urobiť. Ešte stále predýchavajúc jej nervové zrútenie sa otočila k všetkým trom a pokúsila sa im dať najavo, že má situáciu pod kontrolou.

"James," oslovila najstaršieho syna. Ani ju veľmi neprekvapilo, keď ním úplne myklo a striasol sa. Unavene si vzdychla:

"Zober toho pavúka z Lilynej izby a dones ho sem," povedala miernejšie. James sa jej neodvážil oponovať - otočil sa na opätku a najrýchlejšie, ako vedel, vybehol hore schodmi. Nato Ginny uprela pohľad na svoje dve najmladšie deti. Netušila, čo im teraz povie. Chcela sa im ospravedlniť za to, ako sa tu pred nimi opustila a chcela im povedať, ako veľmi ich ľúbi, no vedela, že len čo by sa medzi sebou začali rozprávať a nedajbože by Lily začala pišťať... Mohlo by sa jej stať niečo podobné. Ešte stále nebola celkom v poriadku, celé telo sa jej triaslo a hlavne... Bála sa.

Vonku sa zahrmelo a oblohu preťal blesk, čo Ginnin stav vôbec nezlepšilo. No nechcela to pred nimi ukázať, nemohla im tu teraz začať nariekať, ako sa bojí. Predsa, boli ešte stále malé a ona im mala ísť príkladom, mala byť ich oporou. Nemohla sa tu zrútiť. Teraz musela byť silná. Zase raz si vzdychla a pokúsila sa vyčariť na svojej tvári povzbudivý úsmev. Podľa toho, ako sa Albusovi uľavilo, usúdila, že sa jej to podarilo.

"Čo takto ísť si zahrať rachotiacu sedmu?" navrhla a dotkla sa Lilynej malej rúčky. Ich tváre sa razom vyjasnili a Lily začala horlivo prikyvovať. Ginny ich teda oboch posadila za stôl a doniesla kôpku kariet, ktorú začala vykladať. Keď si Albus všimol, ako nemožne jej to išlo, prakticky jej ich z ruky vytrhol a pokračoval, čo spôsobilo Lilyn záchvat smiechu.

Vonku znovu zahrmelo a Ginny trhlo - automaticky sa otočila k oknu a vyzrela von, či náhodou... Kvapky dažďa už začínali padať na krajinu a do pár minút sa spustil silný lejak, že ledva dovidela na ich bránku. Na tú bránku, kde už mal byť...

"Albus! Tie si mi mohol nechať!" vykríkla Lily so smiechom a začala sa so starším bratom biť o dve karty. Ginny sa na nich milo usmiala, no podotkla:

"Pozor, nie že ich roztrhnete..."

"Neboj sa, mami, my sme..." Tresk! Lily zletela zo stoličky a stiahla Albusa so sebou.

"Preboha!" vykríkla Ginny a okamžite si k nim kľakla, no to záchvaty smiechu jej detí nezastavilo.

Ach, nie... Zase sa začínali blázniť. Toto nikdy nedopadlo dobre.

"Ale vyhrala sóm!"

"Ty si..." Albus lapal po dychu a z očí mu tiekli slzy smiechu.

"Ja som to vyh...!"

"Héj, stačilo by!" pokúsila sa kontrolovať Ginny a začala zbierať karty zo stola. "Choďte si už ľahnúť, obaja. Už je dosť hodín. Kde je James?"

"V izbe."

Ginny otvorila zásuvku na stolíku pri dverách a vsunula dnu karty. Nato sa otočila k svojim dvom deťom, ktoré sa pomaly upokojovali.

"Je už skoro deväť, choďte si ľahnúť," zopakovala unavene.

"Len deväť," opravil ju jej syn. Radšej sa tvárila, že tú poznámku prepočula.

"Šup-šup, umyť, učesať, na záchod a spať!" povedala. Keď zbadala ich prosebné a zároveň znechutené výrazy, ráznejšie dodala: "O desať minút som hore. Nechcem vás tam vidieť pobehovať!"

Obaja prevrátili očami a s frflaním a pobrali na poschodie. Ginny si konečne mohla vydýchnuť - tak, a bolo to. Zasa podišla k oknu a vyzrela von. Kde toľko je? Prečo sa ešte nevrátil? Každou jednou minútou sa jej strach stupňoval. Keby jej aspoň poslal nejaký odkaz... Stačilo by jej vedieť, že je v poriadku a že sa nemusí obávať a ísť pokojne spať. No jej neprišlo nič, ani jedna čiarka. Rozmýšľala, že by mohla zájsť za Hermionou a opýtať sa, či náhodou nie je u nich, no tú možnosť takmer hneď zavrhla - nemohla tu predsa nechať deti samé. Nie v tomto počasí.

Hodinky odbili deväť hodín. Skontrolovala deti, zaželala im dobrú noc a vrátila sa do kuchyne, kde sa posadila a čakala. Sama. Sama, počas búrky, čakajúc na toho jediného človeka na svete, ktorého pri sebe potrebovala.

Desať hodín. Nervózne sa začala prechádzať po obývačke. Ach, bože, kde toľko je?

Pol jedenástej. V jej hlave sa začínali vynárať rôzne hororové scény z jeho cesty domov, z cesty od Rona... Pokúšala sa ich zahnať, no nedokázala to, jej strach bol až priveľmi veľký a...

Jedenásť hodín. Ach, Harry, kde si? Raz dokonca aj vybehla von a dobehla k bránke, vykríkla jeho meno, no odpoveďou boli len hromy a blesky. Už bola zúfalá. Prečo jej toto robil? Čo sa mu stalo? Ako bolo možné, že ešte stále nebol doma? Nech už príde, prosím, nech už príde...

Polnoc. Ginny sa z očí vykotúľala prvá slza. Už naňho nevládala kričať, už ho nevládala hľadať. Zostala tam iba sedieť a bezmocne plakať. Sama. Úplne sama.

[ » na začiatok « ]