Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:42:40
Čítaná: 637×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

„Crucio!“ zvolali štyri rôzne hlasy a naše telá sa napli v bolestivom kŕči. Vedľa seba som začul Alicin výkrik.

„Tak ako?“ sklonila sa ku mne žena s dlhými kučeravými vlasmi, keď kliatba pominula. Na tvári sa jej zračil diabolský úškrn.

„Nič ti nepoviem, Bellatrix,“ zasyčal som nenávistne a odpľul som jej do tváre. Úsmev z jej tváre zmizol. Prudko sa postavila a kŕčovito zovrela svoj prútik.

„Crucio! Crucio! Crucio!“ kričala a vrhala na nás kliatby. Počul som, ako Alice stoná od bolesti. Vedel som, že to dlho nevydrží, rovnako ani ja nie. Myšlienky mi zaleteli k Nevillovi. Náš syn... Od úzkosti mi stiahlo hrdlo. Dúfal som, že ho nenájdu, že mu neublížia.

K Bellatrix sa pridali aj jej priatelia a bolesť bola priam neznesiteľná. Alicine stony postupne utíchali a keď som s námahou obrátil hlavu k nej, bola v bezvedomí. Smrťožrúti to vedeli, no aj napriek tomu na ňu ďalej vrhali Cruciatus.

Prosím, nech to skončí, prosil som v duchu, nech nás niekto nájde, prosím...

„No tak, Frank,“ škriekala Bellatrix,“ chceš predsa žiť, či nie? Tak vyklop čo vieš, inak pôjdeš za svojou manželkou.“

„Nikdy!“ vykríkol som zo všetkých síl. Nezáležalo mi veľmi na tom, čo sa so mnou stane. Pri vedomí, že Alice už možno ani nežije, mi zvieralo žalúdok. Moje telo zaplavila obrovská bolesť, ostal som prekvapený, že som po štyroch spojených zaklínadlách ešte pri vedomí.

„Zostante, kde ste!“ ozval sa z diaľky známy hlas jedného z aurorov. Bellatrix sa škrekľavo zasmiala.

„Crucio!“ skríkla.

Moje zmysly začínali slabnúť. Okolo seba som počul iba krik a smiech smrťožrútov, videl som rozmazané záblesky z prútikov. Posledné, čo som zachytil predtým, než sa môj svet ponoril do tmy, bolo:

„Vezmite ich k Svätému Mungovi...“

* * *

Ležal som na mäkkej posteli v nejakej izbe s oknami. Takmer všetko bolo biele. Na stole, ktorý stál vedľa mňa, bola váza plná kvetov. Nebol som v izbe sám. Okrem mňa tu bola ešte jedna žena, veľmi pekná žena. Odniekiaľ mi bola známa, no keď som si chcem spomenúť, natrafil som na tmavý závoj. Moje spomienky kamsi zmizli a nemohol som ich nájsť.

„Dobré ráno, Frank,“ vo dverách sa zjavila ďalšia žena v bielom a usmievala sa na mňa. „Ako sa cítite?“

Zmätene som na ňu hľadel. Kde to som? Čo sa so mnou stalo? Ako som sa sem dostal?

Žena podišla k oknu a vytiahla prútik. Prudko som sa mykol a cúvol som od nej.

„Čo sa deje, Frank?“ spýtala sa, keď zbadala môj vydesený výraz. Potom si uvedomila, že hľadím na jej prútik. „Nepáči sa Vám môj prútik? Veď aj vy taký máte.“

Pokrútil som hlavou a cúvol som ešte viac. Cítil som, ako ma zaplavuje hrôza už len pri pomyslení na to, že by som tú vec mohol vlastniť. Po chvíli som sa však zháčil. Prečo vlastne sa tej veci tak veľmi bojím? V pamäti sa mi vynorili farebné záblesky a spomienka obrovskej bolesti. Bol som si istý, že je to nejako späté s tou vecou, ktorú tá žena nazýva prútikom.

Žena na posteli sa pohla. Zobudila sa.

„Dobré ráno, Alice,“ usmiala sa žena v bielom aj na ňu. „Ako sa cítite?“

Neodpovedala. Pohľad mala rovnako zmätený ako ja.

„Čo sa s vami deje?“ zamračila sa žena v bielom a odišla. Pozrel som sa na moju spoločníčku. Bola naozaj krásna a tak veľmi povedomá. Mal som pocit, akoby nás niečo spájalo, niečo veľmi pevné, no nevedel som prísť na to, čo. Nikto z nás neprehovoril. Snažil som sa spomenúť si na niečo, no jediné, čo som si dokázal vybaviť, boli farebné záblesky, bolesť a krik.

Vrátila sa žena v bielom aj s nejakým mužom. Obaja sa o niečom horlivo rozprávali. Len čo sa k nám priblížili, na mužovej tvári sa objavil široký úsmev.

„Tak, čo to tu máme? Pán a pani Longbottomovci. Tuto, sestra, ma informovala, že už ste sa prebrali, ale že sa necítite dobre.

Jemne som pokrútil hlavou, čím som mu chcel naznačiť, že všetko je v najlepšom poriadku, no on si to zjavne vysvetlil po svojom. Ustarostene sa pozrel na sestru a niečo jej pošepkal. Sestra prikývla a odišla z miestnosti.

„Čo všetko si pamätáte z tej noci?“ spýtal sa ma muž trpezlivo. Zamračil som sa naňho a kútikom očí som sa pozrel na ženu. Tá nás zjavne nevnímala. Hľadela von oknom. Svoj pohľad som znova uprel na muža a zamyslel som sa. Keď som chcel prehovoriť, muž ma už nevnímal, iba si niečo rýchlo mrmlal popod nos a popritom niečo zapisoval.

„Už sú tu,“ ozval sa hlas sestry, ktorá sa vrátila aj so staršou paňou a malým dieťatkom.

„Frank,“ prehovorila, len čo nás zbadala, „Alice. Sú v poriadku?“ pozrela na muža. Ten pokrútil hlavou, chytil ju jemne za ruku a viedol ju preč. Tú dámu som tiež už určite niekde videl, ale kde? Sestra k nám pristúpila a vtlačila nás naspäť do postele.

* * *

Dni, mesiace, roky ubiehali a ja som sa ešte stále nevedel na nič rozpamätať okrem svetiel, výkrikov a ukrutnej bolesti. Môj strach pri pohľade na prútik bol stále väčší. Cítil som sa ako blázon. Akoby som bol uzavretý v prázdnom priestore, bez myšlienok, bez spomienok, bez citov. Bol som ako slepec, akurát ja som stratil pamäť.

Každý deň nás chodila navštevovať staršia pani a mladý chlapec. Správali sa k nám veľmi milo a prívetivo, no obaja vyzerali byť akísi... smutní. Moja spoločníčka v izbe vyzerala, že si spomenula aspoň na chlapca, pretože s ním trávila čas najradšej. No ja som si spomenúť nemohol. A to ma hnevalo.

Niekedy som sa v noci strhol zo sna celý spotený a roztrasený. Nevedel som však, prečo. Niečo sa mi snívalo, alebo sa mi vybavili nové spomienky, ktoré hneď po zobudení zas niekam zmizli. Niekam do prázdna. Tí ľudia, čo sa o nás starali, tí si o nás mysleli, že sme blázni. A to len preto, že sme celé dni zamyslení a nechceme sa rozprávať. Oni nás však nechápu. Nechápu, aké to je, byť stratený v prázdnote, vedieť, že ste zabudli niečo dôležité. Nechápu, že bláznite s tej neuveriteľnej ničoty vo vašej hlave.

„Frank,“ oslovila ma tá staršia pani. Aj dnes prišla na návštevu spolu s chlapcom. Nevšímal som si ju. „Frank, toto je tvoj syn, Neville. Spomínaš si naňho?“

Zahľadel som sa na chlapca, ktorého tá pani nazvala Neville. Nikdy v živote som ho nevidel. Tváril sa veľmi smutne a utrápene. Škoda, keby sa usmial, bol by krajší. Moja spoločníčka k chlapcovi podišla a strčila mu do ruky obal od žuvačky. Na jeho tvári sa zjavil nepatrný úsmev. Všimol som si, že sa na ňu trochu podobá. Určite sú rodina.

„Poďme, Neville,“ oslovila chlapca staršia pani. Neville prikývol a spolu vyšli z izby.

Neviem, ako dlho sme boli v tejto izbe. Sestra nám každé ráno dávala niečo vypiť, hovorila, že nám to pomôže. Nemal som však ten pocit. Cítil som sa stále horšie. Čoraz častejšie sa mi stávalo, že som sa len tak bezmyšlienkovite zahľadel na nejaký predmet v miestnosti a hľadel som naň aj niekoľko hodín. S mojou spolubývajúcou sme sa nerozprávali. Niekedy som mal pocit, že ona je na tom horšie ako ja. Ako keby jej nezáležalo na tom, či si spomenie. Alebo to niečo strašné, čo sa udialo v našej minulosti, ju zasiahlo horšie, než mňa...

[ » na začiatok « ]