Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:41:25
Čítaná: 572×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

„Pán – pán chcieť, aby som mu... on byť veľmi zaneprázdnený,“ ozvalo sa mi pri uchu. Naklonil som hlavu smerom k zdroju týchto slov a zbadal som vedľa seba Winky. Až do tejto chvíle sa mi v hlave vznášala len hmla. Hmla, ktorá potláčala všetky prebytočné myšlienky, vplyvy okolia a nútila ma sledovať len začínajúci sa metlobalový zápas predo mnou.

Ale hlas otcovej vernej služobnice akoby preťal spojenie s otcom, ktoré ma ochromovalo a udržiavalo moju myseľ na uzde. Hlas Winky zapôsobil ako posledný kúsok skladačky, ktorá vytvorila účinnú zbraň, vďaka ktorej som sa tak ako už niekoľkokrát za posledné obdobie dokázal vzoprieť otcovmu Imperiusu. Aké krásne bolo opäť triezvo premýšľať a to aj napriek tomu, že hustá hmla moje vedomie neopustila úplne. Dokázal som ju potlačiť do úzadia a teraz som jasne videl nielen dianie na ihrisku, ale zreteľne som si uvedomoval obrovský rozruch, ktorý okolo mňa spôsobovali tisícky ľudí. Ľudí, ktorí ani len netušili, že tu som, že vôbec existujem.

„A teraz láskavo pozdvihnite svoje prútiky...“ ozval sa hromový hlas prehlušujúci všetky ovácie a krik. Videl som, ako sa nad ihriskom efektne vytvoril zelený trojlístok, ale to v tejto chvíli nebolo vôbec podstatné. Metlobal som odmalička miloval, dnes to však bol pre moju znovuzrodenú a čistú myseľ len ďalší z ľudských nezmyslov, ktorý nestál za žiadnu pozornosť. Dnes som dostal šancu, ktorá sa už druhýkrát nemusela zopakovať a tú som nemienil premrhať za žiadnych okolností.

Začal som sa okolo seba opatrne obzerať, pretože neviditeľný plášť, ktorý som mal na sebe, by len ťažko odolal náporu akéhokoľvek prudkého pohybu. Vedľa mňa sedela Winky a drobné ručičky mala kŕčovito prilepené na tvári. Bola to ďalšia zo šťastných náhod, ktoré ma postretli a ktoré som mohol využiť, i keď som sa kvôli jej zväzujúcemu kúzlu nemohol úplne slobodne hýbať.

„To je on, to je on!“ začul som jačanie, ktorého zdroj sedel v rade hneď pred nami. Otočil som sa, no prvé, čo som zbadal, nebol chlapec, ktorý pred chvíľou vykríkol a nebola to ani žiadna iná osoba. Môj pohľad ako magnet v momente pritiahla vec vytŕčajúca zo zadného vrecka nohavíc chlapca podo mnou.

„Prútik,“ šepol som a srdce mi začala tĺcť oveľa rýchlejšie. Párkrát som zažmurkal, aby som sa uistil, že to, čo vidím, je skutočné, že to nie je predstava mojej šialenej predstavivosti poznačenej otcovými kliatbami. Ale nie, zrak ma neklamal. Ani nie meter odo mňa bol predmet, ktorý mohol ukončiť moje nekonečné trápenie sa, pomôcť mi natrvalo vymaniť sa z otcových rúk, z jeho väznenia. Konečne som mal na dosah slobodu, ktorú mi chcela dopriať aj matka výmenou za jej vlastný život.

Na okamih som vrhol pohľad doprava a ešte raz pre istotu skontroloval Winky, ktorá si však naďalej zakrývala oči jej malými pästičkami. Následne som sa opatrne naklonil, natiahol ruku a prstami pomaly oblapil prútik. Srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie, no v tom istom momente, presne vtedy, keď sa chlapec nepokojne zahniezdil na svojom mieste, sa mi zazdalo, akoby vynechalo aj niekoľko úderov. Všetka moja nádej sa v okamihu takmer rozsypala ako domček z karát. V stotine sekundy sa však chlapec opäť nahol dopredu a mne spadol obrovský kameň zo srdca. Už som viac neváhal, prudkým trhnutím som vytiahol celý prútik z jeho vrecka a zastrčil ho pod neviditeľný plášť. Ešte raz som sa uistil, že Winky môj čin nezaznamenala a spokojne som si prútik skryl vo vnútornom vrecku habitu. Konečne som sa dočkal...

Už o necelé dve hodiny na to som sedel v stane na posteli s neprítomným pohľadom upretým kamsi do prázdna, ktorý mal otca pobehujúceho po stane a Winky cupkajúcu neustále za ním presvedčiť o tom, že Imperius moju myseľ na určitú dobu ochromil natoľko, že som prestal byť akoukoľvek hrozbou pre svoje okolie. V hlave sa mi však ako tisíce malých červíkov hmýrili myšlienky a plány, všetky súvisiace s prútikom, ktorý som mal po celý čas bezpečne ukrytý v habite.

„Čo sa to doparoma vonku deje?“ zamrmlal si popod nos otec, čím prerušil ticho v stane narúšané len občasnými, no postupne stupňujúcimi sa výkrikmi a smiechom vychádzajúcim z vonku. Venoval krátky pohľad škriatkovi postávajúcemu vedľa neho, následne kývol hlavou smerom ku mne a rýchlo vybehol von.

Nevenoval som tomu väčšiu pozornosť a ani som neplánoval urobiť niečo unáhlené a nepremyslené, čo by ma pripravilo o možnosť, ktorá sa už nikdy v mojom živote nemusela zopakovať. Predpokladal som, že otec išiel von viac-menej len na oboznámenie sa so situáciou a každú chvíľu sa vráti. A mal som samozrejme pravdu. Ani nie o päť minút sa stan otvoril, tmavý interiér na okamih zalialo mesačné svetlo pretínané dúhovými farbami ako pri ohňostroji a dnu vbehol otec náhlivo ukazujúci na neviditeľný plášť ležiaci vedľa mňa a následne za ním, presne vo chvíli, kedy cezo mňa Winky plášť prehodila, aj ďalší muž zavalitej postavy, ktoré som predtým nikdy v živote nevidel.

„To je nemysliteľné, Barty,“ sypal zo seba neznámy chlap. „Premávať sa tu v maskách smrťožrútov a mučiť muklov a... myslíš, že to znamená návrat Veď-Vieš-Koho?“

„Nezmysel,“ zavrčal otec. „Je to len partia naničhodných idiotov, ktorí nemajú nič lepšie na práci. Veď oni uvidia.“ Otec schytil svoj plášť prehodený cez stoličku v kúte stanu, kývol hlavou k Winky a následne k miestu, kde som sedel ja a náhlivo vybehol von aj s cudzincom za pätami.

Okamžite som strhol zo seba neviditeľný plášť a úplne si neuvedomujúc, čo robím, som vstal a rázne vykročil k východu. Zmienka o smrťožrútoch vo mne zapôsobila ako spínač časovanej bomby, ktorá vo mne v momente vybuchla a priniesla nával zlosti. Hnev mi zatemnil mozog a tlačil ma smerom k pomste. Pomste tým, ktorí nikdy nemuseli v Azkabane trpieť za Temného pána, ktorí mali možnosť vyhľadať ho a pomôcť mu získať jeho stratenú moc a ktorí sa namiesto toho radšej zabávali s muklami.

„Pán Barty, vy musieť zostať tu,“ začul som za chrbtom vystrašené zapišťanie, no ignoroval som ho a rýchlo som vybehol zo stanu. Ešte som sa ani nestihol zorientovať, prejsť pohľadom po okolí, keď v tom ma neviditeľná sila ako magnet stiahla späť dozadu.

„Nie... pusť ma. Sprostý škriatok!“ zlosť vo mne vzkypela ešte viac pri neúspešnej snahe vzdorovať zaklínadlu, ktorým ma Winky pripútala k sebe.

„Pán Barty sa musieť upokojiť,“ začul som tvrdohlavé prehlásenie pri svojom kolene a v tom ma už moc kúzla ťahala za škriatkom.

Chvíľu som sa snažil vzpierať a vzdorovať, no keď som pochopil, že to nemá žiadny zmysel, vzdal som to a nechal sa ťahať smerom priamo do lesa neďaleko kempingu. Netuším, koľko trvalo, kým sme sa dostali na miesto neďaleko lesnej cestičky, popri ktorej rástli husté kríky takmer zároveň s vysokými dubmi, ktorých koruny takmer úplne znemožňovali mesačnému svetlu preniknúť až k zemi. Tam sme odrazu neočakávane zastali a Winky so sklopenými ušami nesmelo pozrela na mňa.

„Vy nesmieť ísť tam... oni byť zlí, zlí ľudia. Oni nestáť za námahu, za hnev pána Bartyho,“ bľabotala a prudko pri tom krútila hlavou, akoby sa ma snažila o pravdivosti jej slov ešte viac presvedčiť.

„Máš pravdu, Winky. Oni za to nestoja. Nie sú hodní nazývať sa stúpencami Temného pána,“ zašepkal som a pod habitom som zovrel v ruke ukradnutý prútik. V momente, keď Winky otočila hlavu na opačnú stranu, som vystrčil ruku z habitu a prútik namieril smerom k nebesiam. „MORSMORDRE!“ zreval som a ozvena môjho hlasu sa zlovestne ozývala okolím.

Zo špičky prútika v momente vyšľahol zelený ligotavý prúd svetla, prešiel cez objemné koruny stromov a na oblohe vytvoril obrazec obrovskej lebky s hadom namiesto jazyka. Znamenia môjho pána.

„Tak... toto tým zbabelým...“ začal som, keď v tom som začul zasvišťanie, ktoré v žiadnom prípade nemohol spôsobiť vietor. Otočil som hlavu práve vtedy, keď ticho preťali mužské výkriky. Cez kríky preniklo niekoľko prúdov svetla, jeden z nich ma nečakane zasiahol priamo do hrude a v tom momente zároveň s mojím vedomím zmizla aj šanca na útek.

Strhol som sa zo spánku. Chvíľu som len nechápavo premýšľal, čo bolo zdrojom hluku, ktorý ho narušil, keď odrazu sa z prízemia domu ozvalo hlasné búchanie a hneď za ním otcov nahnevaný rozospatý hlas. Jeho slová som nerozoznal, preto som zostal v tichosti počúvať v očakávaní zistenia bližších informácií ohľadom nečakaného diania, ktoré prerušilo spánok oboch obyvateľov domu.

Odrazu, ako by mi niekto dal zaucho a hmla z mojej hlavy, ktorá sa vytvárala ešte silnejšími a častejšími dávkami otcovej kliatby Imperius, úplne zmizla. Myseľ som nemal takú čistú už mesiace, presnejšie od Svetového pohára, kedy sa mi takmer podarilo utiecť, v dôsledku čoho otec prepustil Winky a ešte viac sprísnil ochranné opatrenia eliminujúce moje snahy o opustenie tohto domu.

Opatrne som vstal z postele a zamieril k dverám. Tie sa na moje prekvapenie otvorili samé od seba, ešte skôr, ako som vôbec stihol natiahnuť ruku smerom ku kľučke. Po chrbte mi prechádzal mráz, v hlave sa mi hmýrili obavy z nepoznaného, z toho, čo ma môže a aj nemusí čakať na prízemí, no napriek tomu som sa odhodlal a pomaly a nečujne som začal schádzať dolu schodmi.

V chodbe na prízemí bola na prvý pohľad tma, podobne ako v celom dome, no keď som zostúpil z posledného schodu, zbadal som tlmené svetlo vychádzajúce z kuchyne naľavo od vchodových dverí, ktoré boli otvorené a teraz sa cez ne s piskotom hnal silný vietor. Tep sa mi postupne zrýchľoval a srdce bilo rýchlejšie, pocítil som, ako sa mi začínajú podlamovať kolená. Nie však zo strachu, ale z obrovského očakávania. Nech som svojho otca akokoľvek nenávidel, vždy som ho pokladal za schopného čarodejníka, ktorého by nejaká skupinka primitívnych zlodejov nedokázala v súboji premôcť, nech už by sa ten boj odohral aj v takúto neskorú nočnú hodinu. Nie, v tomto prípade išlo o niečo iné, niečo omnoho väčšie, cítil som to ešte skôr, ako som sa o tom mohol presvedčiť na vlastné oči.

Pomaly som vkročil do kuchyne, odkiaľ vychádzalo tlmené svetlo, svetlo z prútika, ktoré nečakane oslepilo moje oči privyknuté na tmu. Prešla krátka chvíľa, kým som si dokázal na jasnú žiaru zvyknúť. Ako prvého som zbadal otca. Pokojne sedel na drevenej stoličke pri stole, s rukami položenými na kolenách a pohľadom upretým do bezodnej tmy susednej izby.

Na okamih som prestal dýchať, zodvihol som zrak a stretol sa s pohľadom nízkej osoby nehybne stojacej pri kuchynskej linky. V tej chvíli som zažil prvý veľký šok dnešnej noci. Hľadel som totiž do tváre Petra Pettigrewa, muža, o ktorom som si ja a aj celý zvyšok čarodejníckeho sveta roky mysleli, že je mŕtvy. Červochvost mlčky zvieral v pravej ruke prútik, ktorým osvetľoval celú miestnosť a v druhej držal niečo, čo mi privodilo ďalší, ešte väčší šok.

„Pán môj,“ šepol som a pokorne som sklonil hlavu. Uvedomil som si, že do očí sa mi nahrnuli slzy. Slzy šťastia. Konečne som sa dočkal...

[ » na začiatok « ]