Kapitola:
Pridaná: 7.11.2012, 17:34:55
Čítaná: 1809×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

„To je Rebeka, skry sa!“

Maji nebolo treba hovoriť dvakrát. Skryla sa za posteľ a zatajila

dych.

„Ahoj Beka,“ pozdravil prehnane milo.

„Martin?“ povedala s nezvyčajne vážnou tvárou.

„Stalo sa ti niečo?“

„Už k nám nemôžeš chodiť. Otec povedal: „Ešte raz uvidím

toho prašivého fagana na prahu nášho domu, zabijem ho.“

„Nebojím sa ho, Rebeka.“

„Martin, on to myslel úplne vážne. Musíš ho poslúchnuť,“

hovorila naliehavo.

„Ale...“

„Nemôžem s tebou dlho volať, pretože neviem, ako ma sleduje.“

„Rebeka ale...“

„Sľúb mi, že to dodržíš.“

„Rebeka, to nemôžem.“

„Ľúbiš ma?“

„Pravdaže.“

„Tak ma počúvni. Prosím,“ zašepkala smutne.

„Ale ja nemôžem. To by predsa znamenalo...“

„Budeme sa tajne stretávať v inom meste, keď budú dievčatá

preč.“

„To je nemysliteľné. Tam ťa predsa tiež môže nájsť, jeho moc je

veľká.“

„Ale iné riešenie neexistuje.“ Ocitli sa v slepej uličke z

ktorej sa nevedeli vymotať.

„Keby som mohla byť pri tebe...“ povedala, „dúfam, že dovidenia

Martin.“ Jej priesvitná postava zmizla a Martin pozeral na

transpátor akoby očakával, že odtiaľ vyskočí riešenie. Už si

ani nepamätal kedy naposledy sa cítil tak strašne zúfalý ako teraz.

Maja vyliezla spoza postele a sadla si k nemu.

„Tak vidíš Mária. Nie som šťastný.“ Nevedela, čo na to

povedať. Bude to lepšie? A, čo ak nie? Opatrne ho objala.

„Nechcel som, aby to takto dopadlo.“

„Život nie je fér,“ povedala potichu.

„Tento dom sa stal pre nás väzením a to len preto, že máme

strach,“ poznamenal nostalgicky.

„Toto je riadna irónia osudu. Obaja tu sedíme a smútime za ľuďmi,

ktorí sú nám najbližší. Ako málo stačí človeku ku šťastiu.

Obyčajná láska,“ hovorila trpko.

„Čo teraz? Čo budeme robiť?“ spýtal sa.

„Hovorí sa, že všetko má svoje riešenie.“

„Už to riešenie len treba nájsť.“

„Maja, idem k Mágovi,“ povedal Martin po chvíli ticha.

„Dobre, ale odkiaľ zoberieš peniaze?“

„O to sa neboj.“ Postavil sa z postele a zobral bundu prevesenú cez

stoličku. Sadol si na ňu a obúval si topánky.

„Martin?“ Maja sedela na posteli a upierala naňho zrak.

„Áno?“ spýtal sa, no nepozrel na ňu, pretože si uväzoval

šnúrky na botaske.

„Si v poriadku?“

„Hej,“ odpovedal okamžite.

„Dúfam, že nechceš ohroziť ich životy. Podľa tónu Bekinho hlasu,

to zrejme, jej otec myslel vážne a...“

„Viem!“ reagoval prudko.

„Dobre.“ Vstal a odišiel bez pozdravu.

Aj keď už bolo niečo po šiestej, na námestí bolo stále veľa

ľudí. Martin zamieril automaticky do obchodného domu,

nerozmýšľajúc nad tým, čo robí. V ušiach mu hučala krv a

najedovane kráčal po prvom poschodí obchodu. Zamieril do prvého

obchodu s oblečením. Hádzal ich do košíka, nepozerajúc na čísla ani na

ceny. Zaplatil päť vírov a vyšiel z obchodu. Za hodinu takto minul

viac ako 4O vírov. Práve nakupoval v obchode s topánkami, keď začul

rozhovor dvoch detí. Zaujal ho, a tak sa tváril, že si

skúša botasky.

„Bola celá roztrasená, vážne,“ povedalo dieťa tenkým hláskom.

„Čo sa jej stalo, nepovedala?“ reagovalo na to druhé dieťa.

„Iba povedala, že k nám už nesmie chodiť,“ povedalo trasľavým

hlasom.

„Prečo?“ spýtalo sa smutne.

„Netuším. Musíme niečo podniknúť, pretože to takto nemôže

zostať.“ Hlasy utíchli a následne na to sa v Martinovom rade

zjavili....

„Sidonka, Lianka!“ zvolal Martin nadšene. Obidve sa mu vrhli do

náručia a objali ho.

„ Ako to, že ste tu?“ spýtal sa.

„Išli sme von, ale do bunkru nás Rebeka nepustila po tom, čo sa

stalo a tak sme išli medzi ľudí.“

„Poviem vám jedno tajomstvo, ale musíte mi sľúbiť, že to nikomu

nepoviete.“

„Sľubujem,“ povedali naraz. Zvedavo čakali pokiaľ im Martin povie

tajomstvo.

„Mária je čarodejnica.“

„Čože?“ Vypúlili už aj tak dosť veľké oči a s prekvapením

naňho pozerali bez žmurknutia.

„Aký má živel?“

„Voda,“ odpovedal okamžite. Sidonke zasvietili oči od radosti,

zatiaľ čo v Lianiných sa zračilo sklamanie.

„To je super. Pozdravíš ju od nás?“ spýtala sa Sidonka.

„Pravdaže, ale baby naozaj to nesmiete NIKOMU povedať,“ hovoril

vážne.

„Sľubujeme, že budeme mlčať,“ povedali znovu naraz.

„A býva stále v nečarodejníckom svete?“ spýtala sa Liana dosť

nahlas.

„Lianka tichšie, nemusia to všetci vedieť,“ hovoril stíšeným

hlasom. „Majka býva v čarodejníckom svete, ale nepýtajte sa ma

kde, pretože to nemôžem nikomu povedať.“

„Chcete si niečo kúpiť?“ spýtala sa obézna predavačka, ktorá

unudene pozerala na nezvyčajnú trojicu.

„Nie, už máme všetko potrebné v košíku,“ odpovedal ihneď.

„Pri pokladni nikto nie je, takže tam pokojne môžete zaplatiť za

obuv,“ hovorila ďalej podráždene. Ešte raz na nich zazrela a išla

pomedzi ďalšie rady.

„Krpci, musím ísť. Nezabudnite na sľub. Ľúbim vás,“ povedal a

silno ich objal.

„Nezabudneme,“ prisľúbila Lianka a spolu so Sidonkou išli preč.

Pri vchode do obchodu sa ešte raz otočili a veselo zamávali. Odkýval

im a vzal košík s nákupom. Obzrel sa za predavačkou, ktorá práve

hrešila chlapca, asi v rovnakom veku ako Martin, za zlú a nekvalitnú

obuv. Do rúk mu pchala drahé topánky z elfskej kože. Chlapec zatiaľ

vytrvalo odmietal. Bolo len otázkou času, kedy to predavačka vzdá a

príde za Martinom. Chcel ísťk pokladni, keď zbadal miznúť

okraj čierneho plášťa za krabicami od topánok. Rýchlo tam išiel,

no nikto tam už nebol. Predavačka naňho nepekne zazrela a tak išiel

radšej rovno k pultu. V hlave mu skrslo podozrenie, ktoré sa zakladalo iba

na fantázii a domýšľaní, no čím viac nad tým uvažoval, tým mu

to prišlo pravdepodobnejšie.

„Bude to 15 vírov a tri vodniaky, mladý pán,“ povedala

predavačka od pultu. Zdvihol k nej zrak a zistil podľa výraznej

bradavice na nose, že je to bosorka. Vyložil peniaze a s topánkami

vyšiel von z obchodu. Keď už mal všetko, čo potreboval, vybehol na

horúce Bongradské námestie. Rozhliadol sa a zamieril k malému

obchodíku s kameňmi. Otvoril dvere a ovanul ho jemný závan morskej

soli. Starček, ako vždy stál za pultom a veľkým vypúlenými očami

pozeral na prichádzajúceho.

„Dobrý deň,“ pozdravil sa Martin.

„Už zase vy, pán Torsa?“ spýtal sa obchodník. Vyšiel spoza

pultu a pomaly k nemu kráčal. Zastal až tesne pri ňom a zvedavo

naňho pozrel.

„No hej, zase ja,“ povedal Martin, nervózne nespúšťajúc oči zo

starca.

„Tak, čo by ste chceli?“ spýtal sa akoby predával aj niečo iné,

okrem kameňov.

„No, nejaký pekný kameň.“

„Pre slečnu?“

„No tuším, že hej.“ Jeho pohľad ho tak znervózňoval, že ani

nevedel čo hovorí.

„Pre vašu novú priateľku, pravda?“

„No, nie tak celkom.“

„Chápem,“ povedal a potľapkal ho po pleci. Prechádzal pomedzi

kamene v plytkom mori a niekedy sa zastavil. Zrazu vyčaril vír a pomocou

neho vytiahol kameň z vody. Vzal ho a kráčal s ním k Martinovi,

ktorý stál stále pri dverách obchodu. Prišiel až k nemu a natiahol

dlaň, aby si ho mohol riadne obzrieť. Bol naozaj nádherný. Len čo

zbežne pozrel, videl kryštál, ametyst, Celestín, rubín, ruženín a

ďalšie, či už vzácne alebo obyčajné kamene. Dokopy tvorili

nádherný zhluk farieb a to spôsobovalo, že vyzeral ako dúha

zavretá v bubline.

„Beriem ho,“ oznámil starcovi. Ten iba prikývol a zabalil ho do

kúska hodvábneho papiera. Zaplatil, vzal kameň a už vychádzal z

obchodu, keď naňho starec zavolal: „Pán Torsa!“ Martin sa otočil

a pozrel naňho.

„Mali by ste vedieť, že do toho všetkého, do čoho ste sa zamotali, bude

len veľmi ťažké vyjsť bez ujmy. Dávajte na seba a na slečny

Mageové a Alansonovú pozor. Neverte všetkému, čo vám povedia.“

„Odkiaľ viete o slečne Alansonovej?“ spýtal sa v šoku.

Obchodník si poťukal po hlave a usmial sa.

„Môj mozog je inak stavaný, než ten váš. Len sa prosím zamyslite

nad mojimi slovami, áno?“

„A vy zase nikomu nevravte o Márii, pretože by to pre ňu, aj pre

mňa znamenalo veľké problémy. Môžete mi to sľúbiť, pane?“

Obchodník naznačil, že si kľúčikom zamkýna ústa a kľúče

odhadzuje do mora. Celý čas sa pri tom potmehúdsky usmieval.

„Vďaka, pane,“ povedal Martin.

„Bolo mi potešením vás opäť vidieť,“ odpovedal starec. Martina,

to teda veľmi nepotešilo a tak len kývol hlavou a vyšiel von z obchodu.

Zamieril na cestu k Rebekinmu domu rozmýšľajúc nad starým

obchodníkom. Nevedel prísť na to, ako sa mohol dozvedieť o Maji. O

chvíľu bol na ulici Heinricha Fa pred domom Mageových. Chvíľu naň

pozeral, no zdal sa mu iný, taký cudzí, akoby tam už nepatril. Chcel

zazvoniť, no rozmyslel si to. Spomenul si na Maju a rozbehol sa preč.

Zastal až na námestí, vydýchal sa a rýchlou chôdzou pokračoval

strmým kopcom hore ku chatrči ukrytej v lese. Bolo to ideálne miesto

na skrývanie pred okolitým svetom. Martin mal silné podozrenie, že o

Míniinom dome ani nevedia. Udychčane vyšiel až hore a na schodíku

zbadal nervóznu Maju.

„Ahoj,“ pozdravil sa bezstarostne.

„Kde si bol tak dlho?“ spýtala sa nebezpečným tónom.

„Nie som povinný odpovedať na tvoje otázky,“ povedal prosto.

„Ale si! Ty si ma dostal do tohto zapadákova! Jediné, čo tu môžem

celý deň robiť je pozerať na plesnivú stenu a pavúkov na nej.

Povedal si, že ideš nakúpiť. Fajn, proti tomu nič nemám, ale aby

si bol štyri hodiny preč je trochu dosť, nemyslíš? Už dve hodiny

tu sedím a čakám na teba!“

„Prepáč,“ povedal ľahostajne a vošiel dovnútra. Maja zostala

stáť s rozčarovaným výrazom, v zeline siahajúcej skoro po kolená.

Po chvíli sa rozhodla a vbehla za ním do domu. Sedel na jej posteli a

čakal, kým príde dnu.

„Nakúpil som všeličo. Priznám sa, ani som nerozmýšľal nad tým,

čo beriem. Budeš si musieť vytriediť veci, ktoré sú tvoje,

pretože sú domiešané s mojimi.“

„Dobre. Nebol si u Rebeky?“ spýtala sa opatrne. Pokrútil hlavou,

zdvihol tašky zo zeme a vysypal ich na posteľ.

„Vyzerá to, že si naozaj na nič nezabudol.“ Pozrela na haldu

vecí na jej posteli a neubránila sa úsmevu. Martin si zobral svoje

veci a odniesol si ich do izby. Ešte stále mal vážnu tvár a už

vôbec sa nesmial. Maja ho chápala, pretože prežívala niečo veľmi

podobné s tým rozdielom, že Marek bol od nej na míle ďaleko a

Rebeka bývala hneď za rohom. Začala sa prehrabávať v nových

veciach, no Martin jej ich odhrnul na kraj postele a namiesto toho si

tam sadol on.

„Chcel som iba povedať, že ma to všetko mrzí. To že som ťa sem

dostal, vystavil napospas zabijakovi, ubytoval v dome 150-ročnej

stareny a v neposlednom rade to, že som ťa oddelil od človeka,

ktorého ľúbiš,“ povedal a sklonil hlavu. Bol to iný Martin, ako

ho poznala. Vážnejší, zodpovednejší a nešťastný.

„Aj mňa to mrzí, no už to nevrátime späť. Myslím, žeby sme

mali radšej rozmýšľať, ako to všetko vyriešiť. Už sa natráp za

to, čo bolo,“ povedala Maja a usmiala sa. Konečne sa aj na jeho

tvári zjavil nepatrný úsmev.

„Ďakujem,“ povedal a postavil sa z postele. Vošiel do svojej izby

a zavrel sa v nej.

„A ako to teda vyriešime?“ zakričala, aby ju počul. Odpovede sa

nedočkala a tak znovu zobrala veci a prezerala si ich.

*Znovu sa ospravedlňujem, že pridávam kapitolu až takto neskoro, ale

skôr som bohužiaľ nemala čas :(

Chcem poďakovať všetkým, ktorí čítajú a Majovi za opravenie textu ;) Vďaka*