Kapitola:
Pridaná: 20.10.2012, 20:24:39
Čítaná: 1339×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Venujem ju všetkým stálym čitateľom, prepáčte, že to trvalo takto dlho, "obačila" som sa až dnes večer. ;)

„Veronika? Ahoj! Ako sa máš, sestrička?“ v telefóne sa ozval Danielov hlas. Veronika sa mu veľmi potešila, chcela mu porozprávať všetko, čo jej povedal lekár na včerajšej kontrole. Nechcela mu však volať prvá, nevedela, kedy je doma a kedy v práci, kedy by ho vyrušovala a kedy nie.

„Daniel! Už iba jedna operácia a budem chodiť!“ celá natešená vyhŕkla do telefónu Veronika a dychtivo očakávala reakciu.

„Veronika! To je skvelé! Kedy bude tá operácia?“ počula a vedela, že sa do telefónu usmieva.

„Lekár to nevedel presne, ale do mesiaca by som už mala byť zoperovaná...“

„Počkaj, prídem k tebe, za hodinu som tam.“ a zložil.

Prešla do kuchyne, kde sa snažila urobiť zopár chlebíkov, lenže Daniel odložil maslo a šunku tak vysoko, že na ňu nedosiahla.

´Pf, no nič, veď Daniel tu nechodí jesť. A keby bol hladný, vie, kde je kuchyňa.´ pomyslela si a čakal v obývačke pri zapnutom televízore. Správy.

Havária na Donovaloch, svietilo na obrazovke a v pozadí bežali zábery. Veronike zrazu prišlo strašne nevoľno a zakrútila sa jej hlava. Znovu bola na tej ceste, kde sa stala jej havária pred dvoma rokmi. Znovu cítila tú ostrú bolesť v celej dolnej časti tela. Zas videla blikať svetlá hasičov a záchranky. A spomenula si ešte na niečo. Silné ramená ju ťahali z auta skôr, ako začalo horieť. Spomenula si na špinavú a spotenú tvár s prilbovým krytom. Zrazu vedela, že tohto muža musí nájsť a poďakovať sa mu za to, že jej zachránil život. Aj keď pred rokom by najradšej zomrela, teraz cítila hlbokú vďaku.

Z úvah ju prerušil zvonček. Rýchlo si zotrela slzy, ktoré, ani nevie ako vyronila, vypla televízor a išla Danielovi otvoriť.

„Ty si plakala?“

„Plakala. Daniel, počuj, nevieš, ako som sa dostala z auta predtým, ako vybuchlo? Vlastne, poď ďalej!“

„Neviem, nejaký hasič, prečo?“

„Veľmi rada by som sa mu poďakovala, keby nebolo jeho, dnes tu určite nie som, veď auto potom vybuchlo...“

Tohto okamihu sa Daniel naozaj obávala, pretože presne vedel, kto bol ten hasič. Ibaže Veronika si to nedala do súvislosti a za to bol len rád. Keby sa to dozvedela, trápila by sa ešte viac. Hnevala by sa sama na seba, že voči nemu cíti vďačnosť. Nie, v tomto jej musí zabrániť.

„Ale, Veronika, to sa len tak zistiť nedá...Nechaj to tak, poďakuj sa mu v duchu, nepátraj po ňom, nemá to zmysel.“

Videl, ako jej zhasli ohníčky nádeje, ktoré jej tak veselo žiarili v očiach, keď prišiel. Mrzelo ho, strašne ho mrzelo, že jej zobral nejaký cieľ, ale vážne a celkom určite musel zabrániť tomu, aby po ňom pátrala.

„Daniel! To mi nemôžeš urobiť, ja ho musím nájsť! Bez toho nebude moja snaha kompletná!“

Vedela, že bez toho, aby našla hasiča, ktorý ju zachránil, nikdy nebude jej snaha o chôdzu taká, ako by bola po tomto zistení a po tom, čo by sa mu poďakovala. Nemala šajnu prečo je to pre ňu také dôležité, ale cítila, že ju k tomu človeku niečo priťahuje. Určite to neboli jeho čokoládovo hnedé oči a láskavý pohľad plný strachu a smútku. A zároveň vyzeral byť zmätený. A to zas miatlo ju. Prečo bol človek, ktorý ju zachránil vystrašený a zmätený z toho, že takmer uhorela v aute? Veď to bola jeho práca, nie, vlastne to nebola práca, ale poslanie. Vždy obdivovala ľudí, ktorí dokázali prísť prví na miesto nehody alebo nejakého nešťastia. Vždy videla prví, čo sa stalo, vždy v tej najhoršej forme. Obdivovala ich za to, bola im vďačná aj za ostatných, ktorých zachránili.

„Veronika? Počúvaš ma? Práve som sa ťa pýtal na to, či si pamätáš na to leto u babky na dedine, keď si zletela z čerešne a zlomila si ľavú nohu,“ všemožne sa snažil odpútať ju od myšlienok na toho hasiča.

„Jasné, že si pamätám!“ a znovu vkĺzla do spomienok.

***

„Deti, slniečka moje, zlatká, poďte jesť! Urobila som buchty na pare!“ počuli, ako na nich kričí babka z drobnej kuchyne.

„Ideme, babka, len pomôžem Veronika zliezť zo stromu, je na čerešni,“ vtedy mal Daniel štrnásť rokov, ona o osem menej. Nikto v dedine nechápal, ako sa môže štrnásťročný chlapec môže takto hrať a starať sa o svoju šesťročnú sestričku. Väčšinou mladšie sestry začali byť pre chlapcov otravné, ale on nie, on ju miloval a chránil vždy.

„Ahoj, babka, nádherne to tu vonia!“ ako vždy, Daniel pristúpil k babke a pobozkal ju na jej jemné a vráskavé, úsmevom pokrivené líce. veronika, hneď, ako vošla do kuchyne sadla na stoličku a pustila sa do parených buchiet. To bolo jej obľúbené jedlo, keď bola u babky. Po obede znovu vybehli vonku, znovu na čerešňu. Asi o desať minút sa ozval plač a vystrašený hlas Daniela.

„Babka, babka, Veronika spadla zo stromu! Leží na zemi a nehýbe sa! Babka, rýchlo, volaj pomoc!“ Daniel bol od strachu celý bez seba, viac plakal, akoby spadol sám. O päť minút bola na dvore sanitka a lekári previezli Veroniku do nemocnice. O dva týždne bola doma, síce so sadrou, ale ružovou, na jej želanie.

„Daniel!“ to bolo jej prvé slovo, keď vošla do izby. „Tak veľmi si mi chýbal! Nemala som sa tak s kým hrať! Všetci boli starí a vráskaví, ale vôbec nie takí, ako naša babka. Veľmi ťa ľúbim, Danielko môj.“

Vtedy jej rodičom vyhŕkli z očí slzy. Nevedeli pochopiť, ako môže byť medzi ich deťmi taká láska a pochopenie, keď je medzi nimi rozdiel vo veku osem rokov. Vedeli však, že oboch milovali rovnako a bezvýhradne.

Keď sa o tri týždne znovu ukázala u babky, samozrejme, ešte vždy so sadrou, na stole ju čakal misa parených buchiet, roztopené maslo a granko. takt mala buchty najradšej.

„Babka, babka moja! Ako sa máš?“

„Výborne, zlatko, ako sa máš ty?“

„Ale, dobre,“ to je však ledva rozumeli, ústa už mala zapchatá buchtami.

Potom, čo sa najedli si šli na chvíľku s babkou zdriemnuť.

„Zlatko, až budeš veľká, vezmi si len takého muža, ako je tvoj braček – Daniel. Miluje ťa viac než seba.“

***

Vedela, že takého muža má. Mareka, ten ju miloval viac než seba a aj keď vedel, že to nežiada, dal jej by aj život. Ale vedela aj, že niekedy musí zájsť na hasičskú stanicu a zistiť, kto mal v ten prekliaty večer službu a kto ju z toho auta vytiahol. Musela sa mu poďakovať. V tejto chvíli však najviac ľutovala, že babka už zomrela, ľúbila ju tak veľmi, že keď zomrela, vzala si so sebou aj kúsok jej duše.

„Daniel, rada by som zašla na babičkin hrob, vezmeš ma tam, prosím?“

„Iste, sestrička,“ a objal ju, keď videl, že je po lícach znovu tečú slzy, ktorým nemohla zabrániť.

[ » na začiatok « ]