Kapitola:
Pridaná: 24.9.2012, 16:46:12
Čítaná: 492×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

„Čo sa stalo?“ Bola Majina prvá otázka. Ovalil ju nepríjemný

zápach varenej ryby a skazených vajec.

„Kde som to?“ Akási žena ju vtlačila späť do postele.

„Len lež zlatko,“ prihovorila sa jej. Nemala ani jeden zub, čo

Máriu dosť vydesilo. Na nose sa jej skvela výrazná bradavica a

dlhé šedivé vlasy jej padali po pás zviazané do úhladného

zapleteného vrkoča. Oblečené šaty boli sýtomodrej farby na niektorých

miestach zaplátané.

„Kto ste?“ spýtala sa zachrípnuto. Vtom do izby vošiel Martin

so šálkou nejakého nápoja z ktorého sa parilo. Až sa usmiala od

úľavy, keď uvidela, že sa mu nič nestalo.

„Toto je Mínia. Moja prapra prababka.“

„Teší ma,“ povedala s údivom.

„Musím ísť dovariť obed,“ povedala a odšuchtala sa do

vedľajšej miestnosti.

„Koľko má rokov?“

„Vyše 150, neviem presne.“

„Martin...“

„Vysvetlím ti to, všetko. Začnem tým, že si čarodejnica.

Včera nás prenasledoval chlapík

v čiernom, zachránila si nás pred ním a po tom čo som ťa našiel

v bezvedomí na námestí som ťa zobral sem, pretože nikde inde sme

nemohli ísť.“

„Ako to, že som čarodejnica? Ty si to vedel?“

„Narodila si sa ako čarodejnica, čo bolo veľmi divné, pretože

ani jeden z tvojich predkov nebol čarodejník. A áno, vedel som to.“

„A to mi len tak oznámiš? Akoby sme sa bavili o počasí?“

Nemo hľadela na Martina. Martina, ktorému vždy verila a brala ho za

najlepšieho kamaráta. Martina s ktorým sa poznala od mala.

„Odkedy si to vedel?“ spýtala sa biela od zlosti.

„Mária, nehnevaj sa, ale ja som nemal na výber. Musel som to pred

tebou tajiť...“

„Tak odkedy?“ skočila mu do reči.

„Prakticky odvtedy, čo sme sa videli prvýkrát.“

Ospravedlňujúco jej pozrel do očí, ktoré stmavli ako búrkové mračná.

„Prečo si mi to nikdy nepovedal?“ spýtala sa s chladným

výrazom v tvári. Pod očami mala výrazné kruhy a na krku tenkú jazvu po

dýke. Sloníkové pyžamo bolo ešte od krvi.

„Pretože som nemohol,“ povedal zúfalo.

„Tak ty si nemohol?! A teraz ti to dovolili alebo čo?“

„Nie, ale ja som ťa už ďalej nechcel nechať v nevedomosti.“

„Na to si mal myslieť skôr! Pozri sa na mňa! Ako vysvetlím mame

všetky tie zranenia?! Ako jej vysvetlím útek z domu?! Aj na to

máš odpoveď?!“ spýtala sa ho s výčitkou v hlase.

So sklonenou hlavou povedal: „ Maja my sa nevrátime domov.“

„Prosím?!“ sadla si na posteli a pozrela naňho. Zlovestne sa jej

zaleskli oči.

„Nepôjdeme domov.“

„Prosím?!“ teraz už hystericky kričala.

„Maja odpusť mi,“ prosil so slzami v očiach. Márii bolo jedno

čo chce on. Nechce mať s čarodejníkmi nič spoločné.

„Nie, nedopustím! Všetci ste blázni, všetci!“ kričala.

„A čo chceš urobiť?“

„Vrátiť sa domov! A už ťa nikdy nevidieť!“ povedala

nenávistne.

„Dobre. Nebav sa so mnou, ale musíš tu zostať. Všetko je to tu

príliš nebezpečné.“

„Práve preto odchádzam. Nepotrebujem, aby ma tu naháňali nejaký

šialenci s dýkami alebo ma cez celú dedinu ťahali do lesa!“

vyprskla nahnevane a ukázala mu pravé zápästie na ktorom sa jej

vytvorila veľká modrina.

„Takže mám aj suvenír od teba, čo povieš, nie je to super?“

„Nechcel som, prepáč,“ povedal previnilo. Znechutene naňho

pozrela a postavila sa z postele. Od slabosti sa jej podlomili

kolená, no znovu sa postavila a pomaly kráčala k dverám.

„Nesie sa polievka,“ do dverí sa vhrnula Mínia a niesla v

rukách dva taniere dymiacej tekutiny.

„Kam ideš moja milá?“ spýtala sa, keď zbadala Maju stáť v

strede izby.

„Preč,“ odpovedala stručne.

„Ešte si slabá. Nezvládla by si takú cestu.“ Povedala a

vtlačila ju na posteľ vedľa Martina.

„Nech vám chutí. Varila som ju len teraz, takže bude dosť

teplá,“ povedala s bezzubým úsmevom a odišla späť do kuchyne.

„Maja mám pre teba jeden návrh. Zostaneš u Mínie bývať so mnou

a ja ťa budem učiť čarovať.“

„Ale.....ja chcem ísť domov.“ Medzičasom sa upokojila a teraz

len bezprízorne hľadela na protiľahlú stenu na ktorej sa hmýrilo

zopár pavúkov.

„Lenže...“

„Ja viem. Koľko by som tu musela zostať?“

„Neviem. Možno mesiac, možno viac. Podľa toho, či vypátrame

toho šialenca, ktorý ťa chcel zabiť.“

Smutne naňho pozrela, hľadajúc nádej, že je to všetko iba zlý

sen. Martin ju chytil za ruku a jemne jej ju hladkal.

„Choď preč prosím,“ zašepkala. Vstal a odišiel do vedľajšej

izby. Aj za zavretými dverami počul tlmené vzlyky.

*Tak zase po sto rokoch pridávam novú kapitolu. Aj keď to už asi nikto nečíta chcem celý príbeh dopísať dokonca, pretože najťažšie u mňa je dokončiť niečo, čo som začala. A ja to chcem dokončiť, pretože je to konečne niečo čo ma skutočne baví a pre čo sa mi oplatí obetovať čas nezávisiac od toho, či to už niekto prečíta alebo nie. A jedna osoba to musí čítať kvôli oprave a nie je to nik iný ako Senri, ktorému by som veľmi chcela poďakovať za trpezlivosť s mojimi gramatickými chybami :D :) a ďakujem všetkým ktorých to ešte neomrzelo a čítajú :)*

[ » na začiatok « ]