Kapitola:
Pridaná: 13.7.2012, 11:07:17
Čítaná: 935×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Venujem Veronike, ktorá mi stále tvrdí, aby som jej tento príbeh nerozprávala v druhej osobe. Neyla, si skvelá ;)

„Marek! Pomôž mi, prosím ťa. Nemôžem vstať.“ Marek pribehol a pomohol Veronike sadnúť si na vozíček.

„Dáš si niečo na raňajky?“

„Kedy budem môcť chodiť? Nie žeby mi toto „vozenie“ nevyhovovala, ale je to trochu obmedzujúce.“

„Poobede ideme na kontrolu, uvidíme, čo povie lekár.“

„Ale veď ty si môj lekár!“

„Ja som ťa prebral na pohotovosti, poobede musíme ísť za chirurgom, ktorý ťa operoval. On bude vedieť, čo ďalej.“

„Tak fajn...Urobíš mi vajíčka?“

Veronika už bola na dvoch rehabilitáciách, lenže potom to museli vzdať. Bolesti boli väčšie, ako zvládala. Obidve rehabilitácie preplakala a bolesti mala ešte tri dni potom. Lekár jej ich zakázal a teraz chodila iba na kontroly. Vraj ju čaká ešte jedna operácia a potom sa uvidí. Buď bude chodiť, alebo to bude musieť vzdať úplne. Bolo jej z toho ťažko, ale zatiaľ to zvládala. Plakala, ale nikdy sa nesťažovala. Všetko držala v sebe. Znovu, ako vždy, keď jej bolo ťažko, vrátila sa v spomienkach do období života, ktoré boli pre ňu šťastné.

***

„Kamila! Poď sem!“ nahlas skríkla Veronika, až sa Kamila zľakla.

„Čo sa deje, preboha?!“

„Donesieš mi moju hygienickú taštičku?

„Dostala si?“

„Dostala! Konečne!“ vlastne, už v to ani nedúfala. Bola v tom, že je tehotná. A teraz bola šťastná, že nie je. Kamila sa tešila s ňou, nechcela opatrovať „krpaté usoplené decko“.

A preto, keď Veronika vyšla z vécka, prudko ju objala.

„Martin vedel o tom, že môžeš byť tehotná?“ zvedavosť jej nedala, musela sa opýtať.

„Nevedel. A dúfam, že mu to nepovieš, nechcem, aby si myslel, že je nešikovný.“

Vtom sa obidve veselo rozosmiali a smiali sa celou cestou až ku „táboráku“, ktorý chystali chalani. Vlastne, boli radi, že sa im podarilo zložiť aspoň aký-taký ohník. Onedlho z chaty vybehli Kristína a Daniela, obidve so záchvatom smiechu.

„Tomu vy hovoríte táborák? Veď to je ohník! Rýchlo, chalani, do lesa, prineste suché drevo, vy prineste nejaké noviny.“ Kývla hlavou na Veroniku a Kamilu.

„Iste, iste, nekrič. Oni nemôžu sa to, že sú neschopní!“ znovu sa rozosmiali a odbehli do chaty. Kým našli nejaké noviny, tak to chvíľu trvalo, ale podarilo sa.

„Drevo už majú? My sme papiere priniesli.“

O niekoľko minút už horel ozajstný táborák. Ani Kristína, ani Daniela nepatrili medzi skautky, boli jednoducho šikovné a často chodili stanovať. Všetci priniesli, čo mali so sebou a začala sa ozajstná opekačka. Teda, dievčatá zaobstarali to „tuhé“ a chalani tekutiny. Viac, aj menej percentné.

„Poďte tancováááť!“ vybehol z chaty Ivan s prenosným rádiom na baterky. Všetci povstávali, mierne posilnení alkoholom a začali sa vlniť v rytme piesne Ma cherie. Každý svojou rýchlosťou a štýlom. Bol na nich teda dosť komický pohľad. Pretancovali polovicu noci, potom už väčšina z nich nevládala. Tancovali už len dve. Kristína a Simona. Vlnili sa v spodnom prádle, blízko ohňa, ako prvotriedne štetky. Chalani na nich mohli oči nechať.

„Počúvaj, nikdy som si nemyslela, že z nich dvoch sa stanú také štetky. Vždy vyzerali byť v pohode.“ povedala Veronike najmenej podgurážená Kamila. Nepila, pretože nevedela, čo by potom stvárala. A nemala chuť to zisťovať.

„Jasné, pokiaľ nemali publikum, dostatok alkoholu a rodičov niekoľko desiatok kilometrov ďaleko.“ zasmiala sa pripitá, ale nie tak veľmi, aby nevedela, čo sa okolo nej deje, Veronika.

Zrazu pribehol vcelku dosť ožratý, jednoducho sťatý na mol, Martin. Kričal a tackal sa smerom ku Veronike.

„Poď horééé! Pozri, stojí mi!“ a vzápätí všetko okolo seba ovracal.

„Fuj, do šľaka, nevieš sa kontrolovať?! Choď hore s tou, kvôli ktorej ti stojí! Ja s tebou nikam nejdem. Si nechutný!“ otočila sa, vzala Kamilu za ruku a vošli do chaty.

Toto bolo prvýkrát, čo sa Martin ožral pod obraz Boží a nekontroloval sa. Pred chatou sa ešte otočila a videla ho, ako sa pritíska ku Kristíne.

„Fuj, týmto ma dorazil. Poď, dnes budeš spať pri mne.“

„Ale čo s nimi? Keď zhorí všetko drevo v ohnisku, bude tu chladno.“

„Ich problém!“ zvolala, ale predsa len pozbierala všetky deky, čo našla v chate a odniesla ich vonku.

„Tu máte, keď budete mať dosť týchto nechutností, vezmite si deky a uložte sa, kde chcete. Dobrú noc!“ zvreskla sa nich a odišla späť do chaty. Keď už obidve s Kamilou ležali na jej a Martinovej posteli a boli síce unavené, rozprávali sa ešte dlho do rána. Zaspali asi o piatej, keď už ani z vonku nepočuli hudbu a nevideli horieť oheň.

***

„Marek? Čo mi budú robiť dnes? Zakaždým to strašne bolí. Stačí, že mi ponaťahuje svalstvo a už plačem. Fakt to nie je nič príjemné...“

„Neboj sa, miláčik. Poprosím lekára, aby bol nežný. Taký, ako ja. Milujem ťa, milujem, Veronika, dievčatko moje.“

„Ďakujem. Si zlatíčko, Marek, poďme už, nech to mám čím skôr za sebou.“

Vošli do ordinácie lekára a ten ju veselo pozdravil.

„Veronika, vitajte! Ako sa máte? Neustúpili vám aspoň trochu bolesti, nič ste nepostrehli? Žiadna zmena?“

„Nič, pán doktor. Všetko je po starom. Stále sa v noci budím na bolesti, nemôžem chodiť, ale Marek sa o mňa príkladne stará. Masíruje ma, aby som nemala preležaniny, pretože sú dni, keď od bolesti nemôžem sedieť.“

„A tie lieky, ktoré som vám dal beriete pravidelne?“

„Samozrejme, bolesť je o niečo menšia, ale stále je to hnusná bolesť. Taká tupá...“

„Dobre. Marek, ak vás môžem poprosiť, položte ju na stôl.“ Marek pod ňu jemne vložil ruky a vyzdvihol z vozíka. Položil ju na stôl a nežne pobozkal na líce.

„To bude dobre, uvidíš, dievčatko.“

Pristúpil lekár a začal jej ohmatávať nohy. Skúšal ich zohýnať a Veronika znova plakala.

Prečo to tak hrozne bolí?! Bože, čo som komu urobila? Žijem podľa tvojich prikázaní a predsa si to dopustil. Kde si, Pane, keď ťa najviac potrebujem?

Vzápätí si však uvedomila, že Boh nie je ten, ktorý si zaslúži jej hnev a bezradnosť. Predsa ju nechal žiť. Jej misia ešte nie je ukončená. Na tomto svete musí pretiecť ešte veľa vody, aby mohla zomrieť.

Ďakujem Ti, Pane, že si ma nenechal zomrieť. Prosím Ťa však, pomôž mi aj v tejto situácii. Pošli svojich anjelov, nech ma vyzdvihnú svojou nadpozemskou mocou. Pane, prosím, nech sa znova postavím na nohy. A ďakujem Ti, ďakujem Ti za Marek, za Daniela. Za každého, kto mi pomáha a koho milujem.

„Hotovo. Veronika, už iba jedna operácia a môžeme začať trénovať, aby ste sa postavili na svoje krásne nohy. Len si musíte veriť.“

„Kedy ma budete operovať?“ Veronika zistila, že kým sa modlila a hovorila s Bohom necítila bolesť, ktorou napĺňal lekár jej telo zakaždým, keď jej zohol koleno.

Ďakujem, Pane. Ľúbim Ťa.

„To neviem celkom presne, ale do mesiaca by sme to mohli vykonať. Prídete ešte na jednu kontrolu a potom stanovíme dátum operácie.

„A čo mi musíte ešte operovať? Lebo ja mám pocit, akoby ste mi operovali už aj mozog.“ Zasmiala sa Veronika, nie príliš šťastne, ale tešilo ju pomyslenie na to, že bude môcť znova chodiť.

„Potrebujeme zoperovať ešte ľavé koleno. Stále tam niečo nie je v poriadku. A nemôžeme vám urobiť röntgen, pretože v nohe máte niekoľko železných kolíčkov, ináč by vám kosti nedržali pokope. Veronika, obdivujem vašu silu. Ste nádherná mladá žena. Raz sme tu mali mladého muža, ktorý po nehode na stavbe skončil na vozíčku. A nerobil nič, iba sa sťažoval. Vy ste úplne iná. Veríte mi a veríte sebe, že sa raz na tie nohy postavíte. A to je dôležité. Veľmi. Veriť si. Veronika, verte si takto aj naďalej a ja vám môžem zaručiť, že znovu budete hrať futbal. Dovidenia, uvidíme sa o dva týždne.“

Veronika, ani nevedela ako, ale pocítila na svojom líci slzu. Marek sa k nej zohol, vedel, že slová lekára ju dojali. Slzu jej zotrel perami, poďakoval sa lekárovi a odišiel aj s Veronikou z ordinácie.

„Marek, ja som taká šťastná, že si pri mne! Neviem si predstaviť, čo by som bez teba robila. Každý deň ďakujem Bohu, že na pohotovosti si mal v ten večer službu práve ty.“

„ Veronika, neďakuj mi. Je samozrejmé, že budem pri tebe stáť v dobrom aj v zlom. A raz si ťa vezmem za manželku. S radosťou počkám, kým budeš môcť k oltáru prísť sama, viem, že to je tvojím snom.“

„Marek, si úžasný. Veľmi ťa ľúbim. Raz ti porozprávam o svojej minulosti, o tom, čo sa stalo v ten večer, pred tou nehodou. Teraz na to nemám dosť síl. A teraz, poďme domov.“

Marek chytil držadlá vozíčka a odtlačil Veroniku v ústrety lepšej budúcnosti. Dúfajme.

[ » na začiatok « ]