Kapitola:
Pridaná: 10.7.2012, 08:54:24
Čítaná: 769×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Venujem Simone, po P-I-ovsky amy :)

„Máš všetko? Pršiplášť? Máš dosť oblečenia?“

„Mami, mám všetko, neboj sa. Keby mi niečo chýbalo, dole v dedine je obchod, ale určite prežijem bez pršiplášťa.“

„A máš ho?!“

„Mám. Mami, neboj sa, vrátim sa živá a zdravá. Ľúbim ťa, ahoj. Čau, oci!“ poslala mu vzdušný bozk a už jej nebolo. Veronika prebehla cez ulicu a zúrivo kývala Kamile, ktorá ju čakala na druhej strane.

„Pozor!“ vydesene zvreskla, keď spoza zákruty vyletelo auto. Veronika, našťastie, stihla zabrzdiť. A potom sa rozosmiala. Veselo, nahlas a vrhla sa Kamile do náručia.

„Ahoj! Ja sa tak teším! Ako malé decko!“ smiala sa ďalej. Tešila sa na Martina, po večernom prekvapení ho milovala azda ešte viac. Hneď všetko porozprávala Kamile. Kým došli na zástavku autobusu, ona s plecniakom a Kamila s kufrom na kolieskach, vedela azda aj to, akú arómu mala v ten večer vo vani.

„Ahojte!“ zvesela ich pozdravilo niekoľko úst. Boli tam snáď všetci. Martin, Simona, Kristína, Daniela, Ivan, dokonca sa pridal aj jej brat Daniel. O tom doteraz nevedela. Potešilo ju to, a zároveň nebola veľmi rada, že bude mať dozor. To sa jej vlastne nepáčilo vôbec.

„Čo ty tu robíš? Veď si nemal ísť...“

„Nemal, ale pozvali ma tvoji kamaráti, to som nemohol odmietnuť.“ pozrel na Simonu. Trošku čudne, nežne. Zdalo sa jej to čudné, ale neriešila to.

Prišiel autobus a mali všetci dosť roboty samy so sebou. Napratať osem obrovských tašiek do autobusu, už aj tak plného ľudí a kúpiť pritom cestovné lístky bez toho, aby niekomu ublížili, bolo zaujímavé. Asi po hodinke a pol cesty došli na zástavku, kde mali vystúpiť. Krásne prostredie pod Tatrami. Bolo tam trošku chladnejšie, ako dolu v Košiciach, ale aj tak dosť horúco na to, aby nepotrebovali pršiplášte. Trošku išli peši a prišli ku chate.

„Do šľaka...Toto je naša chata?!“ nemohol udržať smiech Ivan. Rozrehotal sa a buchnátoval Martina do pleca. „Toto si vybavil? Však to je zrúcanina!“

Stáli pred chatou asi z 18. storočia. Vtedy mohla byť krásna, obložená drevenými trámami, so zelenými okenicami a červenou strechou. Teraz bola jej väčšia časť obrastená machom, na streche chýbalo „zopár“ škridlíc a okenice by už dávno potrebovali nový náter. O tráve okolo nej ani nehovoriac. Mala vyše metra, rôzna burina.

Prebojovali sa ku dverám a vošli dnu. Tam to nebolo o nič lepšie, ale mali dostatok postelí, kuchyňu a krb. Páchlo to tam síce zatuchlinou a plesňou, ale to sa vyrieši zakúrením.

„Takže, vážení. Rozdeľte si izby, ako uznáte za vhodné, ja som s Veronikou. A vy ostatní robte, čo chcete.“ oznámil Martin a ťahal Veroniku po trošku viac spráchnivených schodoch do podkrovia, kde boli izby. Boli štyri po dva postele. Akurát, ich bolo osem.

Vošli do izby, kde bola jedna manželská posteľ, väčšia skriňa a komoda. Pred posteľou na zemi bola truhlica, taká, ako býva na lodiach. Veci si uložili do skrine, ale s taškou, nechceli ich položiť na namoknuté poličky.

„Si si istý, že tu ten týždeň vydržíme? Veď je to tu hrozné...“ bála sa Veronika, ale Martin s tým problém nemal.

„Kým si so mnou, všetko bude v pohode, jasné? A teraz poď, ideme pozrieť, ako sa rozložili ostatní.“

Chalanov bolo menej, preto na izbách neboli v párikoch. Daniel bol so Simonou, Kristína s Ivanom a Kamile neostalo nič iné, len zostať na izbe s Danielou.

„Baby, šup-šup, obliecť bikiny, budete nám robiť spoločnosť, kým mi pokosíme tú katastrofu, čo je pred chatou.“ samozrejme, Ivan sa nezaprie.

„Ste si istí, že máte čím?“ ozvala sa Daniela.

„Čoby nie, vzadu som videl opretú kosu. To nejako dáme, ale musíte nám robiť tú spoločnosť. Tak už choďte!“

Dievčatá sa ako na povel rozbehli do svojich izieb a navliekli sa do bikín. Ivan medzitým zbehol za chatu, aby zistil, v akom stave je tá kosa. Bola trošičku hrdzavá, ale to im nevadilo. Vlastne, im nešlo o pokosenie, ale o tú srandu, ktorá pri tom určite bude. Všetci vybehli vonku, baby za veselého výskania, chalani s bojovným výrazom v tvári. Ale o dvadsať minút už všetci sedeli v tráve, rovnako veľkej, ako predtým.

Samozrejme, nezvládli to pokosiť hrdzavou, tupou kosou. Najhoršie na tom bol asi Daniel – ruka v obväze, ktorý so sebou zobrala predvídavá Kristína.

„Ty si trafený... Načo si tam pchal tú ruku, keď si videl, ako Ivan oduševnene kosí? Mohol si aspoň trošku rozmýšľať! Pri mne si ako tieň a na seba pozor nedáš!“ karhala ho Veronika, zlostná, že sa mu to stalo.

Dúfala, že aspoň tento výlet sa zaobíde bez zranení. Nie ako ten minulého roku, keď sa rozhodli vyšplhať na vyhliadkovú vežu a Ivanovi sa šmykla noha. Zletel z tretieho poschodia veže, ale, ako sa hovorí, sprostí majú šťastie a preto skončil len so zlomenou rukou. Vtedy sa všetci zľakli a rozhodli sa, že na žiadne iné vyhliadkové veže už nepolezú.

„Ale no, veď žijem, bol to len povrchový škrabanec.“

„Iste, povrchový, keď si takmer vykrvácal!“ Na to jej už neodpovedal, nemal čo a nechcel sa hádať.

Ešte asi hodinu ležali v tráve, ale potom sa rozhodli niečo robiť. Chalani odišli dole do dediny zohnať nejakú kosačku a dievčatá sa medzitým pustili do upratovania chatky. A mali čo robiť. Pustili sa do kuchyne a pootvárali všetky okná a dvere, aby docielili čo najväčší prievan a vyvetrali tak miestnosť. Pootvárali skrinky a začali ich drhnúť. Ešte šťastie, že so sebou doniesli aj nejaké tie čistiace prostriedky. Drhli ju vyše dvoch hodín, až načisto zabudli na to, že chalani sa už mali vrátiť. Vyšli pred chatu a pozerali, či sa nevracajú

„Vidíte ich?“

„Vidíme...Pozri, s čím idú...“ viac pobavene, ako vážne povedala Daniela.

„Kriste, samozrejme, čím väčšia, tým lepšia! Oni sú fakt neskutoční.“ smiala sa Kristína.

Chalani im už zďaleka horlivo kývali a ukazovali na to, čo sme mali nazvať kosačkou, s ktorou chceli pokosiť asi 30m2 trávy okolo chaty. Viezol sa na nej, ako inak, Ivan. Blondiačik, večne vysmiaty, chalan, ktorý nikdy nepokazí žiadnu srandu. Vlastne, vždy ju aspoň zdvojnásobí.

„Sme tu, pustíme sa do práce!“ kričal už z diaľky. Zapol kosačku a vozil sa na nej okolo chatky. Pokosené mal asi za 20 minút, všetci ho pritom pobavene pozorovali, pretože chlapec si to vyložene užíval. Vykrikoval, smial sa, ako mestský chlapec ešte nemal príležitosť kosiť traktorovou kosačkou.

„Veronika“ počula, ako jej niekto šepká do ucha. „Poď so mnou, potrebujem ti niečo povedať.“

„Daniel, čo sa deje?“ opýtala sa, keď vošli do chaty.

„Veroniky, vieš, že Martina poznám už dlho, ale nikdy som voči nemu nemal taký silný pocit averzie, ako dnes. Neverím mu, sestrička.“

„Prečo?“ trošku znechutene sa opýtala Veronika a s nevôľou pozerala na Daniela.

„Mala si počuť, ako o tebe dnes rozprával, cestou do dediny. Vraj si dobrá v posteli, ale že ťa ma rád. Vraj si naivne myslíš, že sa raz vezmete a budete mať deti a nádherný život. Vraj ti musel sľúbiť, že ťa nikdy neopustí, ale že z úst mu to išlo len veľmi ťažko. Sestrička, nechcem byť zlý, ale podľa mňa je to pekná vychcaná sviňa.“ povedal Daniel a čakal na Veronikinu reakciu.

„Daniel, ja viem, že ti ide iba o moje dobro a snažíš sa ma chrániť, ale ja Martinovi verím.“ Veronika odbehla preč a ako na protest vtisla Martinovi pusu. Daniel len pokrútil hlavou, ale nepovedal už nič. On ju predsa varoval.

***

Ako o tom teraz rozmýšľala, vedela, že v ten deň mala dať na Daniela.

[ » na začiatok « ]