Kapitola:
Pridaná: 7.7.2012, 16:43:29
Čítaná: 620×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Žiadali ste pokračovanie - tu je. Rada by som ho niekomu venovala. Nepíšem veľa, a preto musím využiť každú príležitosť. Kamilka, spoznala som ťa vďaka P-I, preto chcem za teba poďakovať tu. Mám ťa veľmi, veľmi rada.

Po dvoch rokoch sa nič nezmenilo. Jasné, bolesť už necítila tak intenzívne, ako predtým, ale duša ju stále bolela. Martinovi nedokázala odpustiť to, čo jej urobil. Teraz mala dvadsať rokov a pokúsila sa zabudnúť. Bolelo to. Ležala na posteli, nohy ju ešte stále neposlúchali a to prekonala už štyri operácie. Ponorila sa do spomienok.

***

„Je nádherne!“ vykríkla, keď vyšla vonku. O dva dni má odísť na chatu s tou najlepšou partiou. A čo je na tom najsuper? Ide tam Martin, jej láska. Vošla do nákupného centra a ihneď zbadala Kamilu, ako jej kýva.

„Ahoj! Tak dlho som ťa nevidela! Ako sa máš?“ spýtala sa veselo Kamila, znovu výstredne oblečená. Jej červené vlasy svietili na celú chodbu a chalani sa za ňou obzerali. Bola vysoká a nádherná.

„Ja? V-y-n-i-k-a-j-ú-c-o! Teším sa na tú chatu! Ideš aj ty, nie?“

„Iste. Poď ideme, v tom novom obchode som videla krásne plavky! Ohodnotíš ich a ja na tvoj názor nebudem brať ohľad, ako vždy a kúpim si ich.“ rozosmiala sa veselo a chytila ju za ruku. Vošli do obchodu a fakt, tie plavky boli pekné. Kamila pohľadala správne číslo a odbehla do kabínky. Veronika sa medzitým poobzerala po obchode. Kúsky v ňom boli fakt pekné, ale tie ceny! Za jedny plavky dvesto eur? Kamila si s cenami nikdy hlavu nelámala, otec politik a matka utiekla, keď mala dva roky. Veronike to bolo ľúto, ale Kamile to bolo jedno, navonok.

„ Pozeraj!“ počula, ako ju volá Kamila. Plavky jej sedeli nádherne, tie by bolo škoda nekúpiť.

„Si krásna...Niekedy až priveľmi.“ smiala sa Veronika. Zaplatili za plavky a ešte hodinku sa potulovali po centre. Potom sa rozlúčili a Veronika sa chystala domov. Vtom zbadala známe vlasy. Kučeravé, tmavé a sexy. Vždy vedela, čo ju na ňom zaujalo. Nespútanosť, krása, inteligencia a vedel hrať na gitaru. To bolo vždy u chalana plus. Potešila sa a vybrala tým smerom, kde išiel on. Chcela ho prekvapiť a odzadu zakryť oči rukami. Niečo ju však zarazilo a zastavila sa. Spoza rohu vyšlo dievča. Vysoké, blonďavé a také nohy nemala ani Verešová. Bola krásne, ale čo chce s jej Martinom?!

Objali sa a po ulici pokračovali spolu. Nerozbehla sa za nimi, ani sa nerozplakala. Nepatrila medzi hysterky. Odišla domov a počkala asi dve hodinky. Potom Martinovi zavolala.

„Martin? Ahoj. Dnes som ťa videla v meste.“ začala nepriamo svoj výsluch.

„Ahoj, láska. Vážne? Kde?“ mala len taký pocit alebo sa mu hlas fakt zachvel?

„Za nákupným centrom, bol si s nejakou blondínkou. Povieš mi, kto to bol?“ žiarlivosť je sviňa, pomyslela si vzápätí. A tá skrývaná ešte väčšia!

„Jaj, aha...To bola...sesternica. Prišla na návštevu pred dvoma dňami a ja som ti to zabudol povedať. Prepáč, žiarliš?“ počula istý hrdý úsmev, tón v jeho hlase. Taký má každý, kto má vysoké ego.

„Ľúbim ťa, nežiarlim. Tak fajn, pôjdeme večer von?“ odpovedala, no jeho vysvetlenie ju neuspokojilo. Mohol si vymyslieť niečo nové a nie, že je to sesternica. No rozhodla sa, že pobyt na chate si nenechá znechutiť.

„Ou. Nemôžem, prepáč, uvidíme sa zajtra. Ľúbim ťa, zlatko.“ A zložil. Nepáčilo sa jej to, ale čo mala robiť? Urobila si teda „večer pre seba". Napustila si vaňu a... rozplakala sa. Už dlho držala všetko v sebe. Mala strach, veľký strach. Už vyše týždňa jej meškal cyklus. Meškal jej hocikedy, ale teraz jej to nebolo jedno. No ten večer s Martinom za to stál. Bol úžasný, ohľaduplný, nevadilo mu, že je ešte panna. O to viac si ju vychutnal. A teraz? Teraz mala pocit, že ju zradil. Blondína, odmietnutý večer. To jej ešte nikdy neurobil. Prestala plakať, keď niekto zazvonil.

„Och!“ zavzdychala, hodila na seba župan a išla otvoriť. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď za dverami stál Martin. A to jej tvrdil, že dnes nemôže!

„Prekvapenie! Chýbala si mi...“ chytil ju do náručia. „Si nádherne voňavá.“ Rozopol jej opasok na župane a bozkával ju všade, kde dosiahol. Rovno tam, v obývačke. Aspoňže zavrel dvere.

Jeho ruky mala zrazu všade. Láskal ju a jemne tlačil ku gauču. Pomaly ju naň položil a venoval sa jej prsiam. Hladkal ich, ochutnával, miloval. Od rozkoše zavzdychala. Dnes bol pripravený. Vyzliekal sa, robil jej striptíz. Z vrecka vytiahol kondóm a nasadil si ho. Milovala ho, tak veľmi, až ju to bolelo. Pomaly, jemne do nej vnikol. Počula sa vzdychať od rozkoše, Martina šepkať jej meno. Keď bolo po všetkom, ľahol si vedľa nej a ešte chvíľu sa bozkávali.

„Milujem ťa. Tak veľmi, až ma to bolí. Nemôžem o teba nikdy prísť. Sľúb mi, že vždy budeš pri mne, so mnou.“ počula sa hovoriť Veronika.

„Práve som ti dokázal svoju lásku, Veronika. Ja ťa ľúbim, viac než kohokoľvek.“

***

Cítila, ako jej po lícach tečú slzy. Za posledné dva roky ich preliala toľko, ako ešte nikdy. Martin, ktorého predtým bezhlavo milovala, teraz nenávidela. Ten, ktorý jej vyznával lásku a tvrdil, že ju nikdy nezradí, ju napokon zradil a ona nevedela, komu ešte môže veriť. Ešte aj Kamila sa na ňu vykašľala, keď stretla toho hnusného Emila... Nemala ho rada, preto už rok nebola s Kamilou v kontakte. A rodičia? Mama sa psychicky zrútila, keď jej oznámili, že Veronika možno nikdy nebude chodiť. Otec? Ten bol absolútne odmeraný, nemohol sa zmieriť s tým, že jeho jediná dcéra je „krypeľ“, ako ju nazval pri ich poslednej výmene názorov.

Mala však v živote dvoch najúžasnejších mužov. Mareka, lekára, ktorý jej zachránil život, keď ju v nie práve najlepšom stave doviezli na pohotovosť. A svojho milovaného brata. Daniel, ten tu bol vždy pre ňu. Chránil ju odkedy sa narodila. Bol o osem rokov starší, ona bola vymodlené dieťa. A teraz je z nej krypeľ... Daniel je perfektný. Niekedy až ľutovala, že je jej brat a nemôže si ho vziať.

A cítila ľútosť. Nie voči sebe, ale voči človeku, ktorý ju v ten večer takmer zabil. Bol to zbohatlík, syn bohatých rodičov. Otec - politik, prečo by mal byť trestne stíhaný? Z celej havárie bola obvinená ona, vraj išla neprimeranou rýchlosťou. A to ju škrelo. Tá nespravodlivosť. Existuje vôbec ešte spravodlivý človek?!

Niekedy si až myslela, že toľko pocitov cítiť nemôže. Niekedy to už neznášala, vtedy tu bol pre ňu Marek. Keď ju priviezli domov z nemocnice, bol stále pri nej. Varil jej, pomáhal jej kúpať sa. Zo začiatku jej to bolo nepríjemné, po čase si zvykla. A upratoval. Vždy bol naňho komický pohľad, keď behal po jej jednoizbovom byte s prachovkou. A najhoršie na tom bolo, že sa zamilovala. Nemohla si pomôcť, myslela si, že jej nie je súdené byť milovaná. Ale túžila po tom ako nikto. Potrebovala cítiť niečiu náklonnosť... Zazvonil telefón.

„Prosím?“ ozvala sa potichu. Bála sa, že človek na druhej strane bude počuť jej uplakaný hlas.

„Si v poriadku?“ ozval sa na druhej strane Daniel.

„Som...Len som spomínala. Ako sa máš?“

„Nie je dôležité, ako sa mám ja, ale ako sa máš ty. Nepotrebuješ niečo? Nemám ti nakúpiť? Nechceš ísť vonku? Prídem.“ Danielova starostlivosť ju dojala a stálo ju veľa síl, aby sa znova nerozplakala.

„Nie, nič nepotrebujem. Marek sa o mňa stará, ako o princeznú. Ale ďakujem ti, Daniel. Mám ťa veľmi rada.“

„Aj ja teba, sestrička. Keby si niečo potrebovala, len sa ozvi, pre mňa nie je žiadny problém za tebou prísť.“ sľúbil jej a zložil.

Vtedy sa už rozplakala...Mala pri sebe dvoch najúžasnejších ľudí. A mala skvelého brata.

[ » na začiatok « ]