Kapitola:
Pridaná: 4.7.2012, 20:22:46
Čítaná: 349×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

....As rovto!......

„Ako bolo na porade?“

„Fajn,“odpovedala Rebeka nesústredene a čosi hľadala. Nadvihla

vankúše, pozrela do vnútier šálok, no nič nenašla.

„Ako sa má ocko?“

„Asi fajn a už sa nevypytuj, jasné?“ Prvým zákonom v dome

Mageových, bolo príliš sa nepýtať, keď má Rebeka zlú náladu, čo

nebolo také ľahké, pretože ona ju mala skoro vždy. Väčšinu času

trávili Lianka a Sidonka zavreté v detskej izbe a učili sa čarovať.

Boli najlepšie začiatočníčky v ich ročníku. Zatiaľ čo ich

rovesníčky sa snažili ovládať svoju čarodejnícku silu a

sformovať ju do ustáleného tvaru, ony už cvičili zaklínadlá na

úrovni sedemročných.

„Lesia, sprav mi kávu!“ rozkázala Rebeka.

„Ako si želáte slečna,“ úctivo sa uklonila malá žienka. Mala

krátke zelené vlasy a hnedú pokožku. O päť minút kráčala so

šálkou horúcej kávy na hlave a nebezpečne balansovala pomedzi

taburetky pri stolíku. Prišla pri stôl za ktorým sedela Rebeka a

opatrne zložila šálku dole. Ruky sa jej pritom neovládateľne

triasli.

„Ja vás divožienky nikdy nepochopím. Na hlave odnesiete aj tehlu.

Chytíte niečo do rúk a už sa trasiete.“

„Tehlu nie, slečna,“ oponovala jej Lesia a začervenala sa.

„Nemyslela som to doslovne. Môžeš odísť.“ Ešte raz sa uklonila

a odišla preč. Sidonka a Lianka medzitým vybehli hore do izby. Rebeka

si ľahla na pohovku a konečne sa uvoľnila. Celý deň bol pre ňu

jeden veľký stres.

Škoda, že otec mi nevenoval ani jeden pohľad či milé slovo,

pomyslela si sklamane. Vždy dúfala, že aspoň náznakom povie, že je

jeho dcéra. No mala pocit, že čím je staršia, tým viac odmieta jej

prítomnosť. Bol to prísny vládca a často aj krutý. Keby mu zákon

nariadi zabiť vlastné deti bez mihnutia oka by to spravil. Rebeka si ho

vážila a obdivovala. Jeho moc bola priam hmatateľná. Často

rozmýšľala nad tým, ako sa mohol ponížiť k niečomu takému

ľudskému ako je láska.

Možno mamku ani neľúbil, ale prečo by mal s ňou tri deti o ktoré

sa v podstate aj tak nezaujíma? Je pravda, že od neho dostávame

pravidelne peniaze, ale tým končí celý náš vzťah, rozmýšľala.

Z ničoho nič na ňu padla veľká únava. Privrela oči a užívala si

chvíľku voľna.

„Čau Beka!“ Dovnútra domu došiel Martin s Majou a bezstarostne sa

posadili na gauč.

„Čo tu robíte? Čo tu robí Maja?“ spýtala sa šokovane Rebeka.

„Zistili sme, že Mária vie skvele variť, tak sme ti ju sem doviedli

ako kuchárku,“ povedal s úškrnom. Rebeka naďalej sedela na gauči

neschopná slova.

„Varí tie najsladšie jedlá na svete,“ usmial sa na ňu a pobozkal

ju na pery.

„Ty zradca!“ zvreskla nahnevane Rebeka. Chytila vankúš a chcela ho

hodiť po Martinovi, no nemohla pohnúť ani malíčkom. Maja a Martin

sa rehotali na celý dom. Oči im pritom nepekne sčerveneli. V tom sa

otvorili dvere a dnu vošiel...

„Otec!“ vykríkla Maja a rozbehla sa k Rebekinmu otcovi.

„Nie!“ skríkla Beka.

„Rebeka?“ ozval sa detský hlások.

„Nie, nie, nie, ocko.“

„Rebeka!“ Rebeka sa posadila a po lícach jej tiekli slzy.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ustarostene Liana.

„Nič, nič, bol to len sen, iba sen,“ zašepkala a pohladkala Liu

po vlasoch. Pozrela na dvere, no boli zatvorené. Úplne vyčerpaná sa

oprela o gauč a odpila si zo studenej kávy.

„Rebeka? Môžme ísť so Sidou na chvíľu von?“ spýtala sa

opatrne.

„Ako chcete, ale nebuďte dlho, jasne? “ povedala unavene.

„Áno,“ prikývla a vybehla hore schodmi. Sidonka sedela na posteli

a balila čosi do ruksaka.

„Máš všetko?“

„Myslím, že hej.“ Postavila sa a ruksak si dala na plecia. Potichu

zišli dolu schodmi. Rebeka už znovu spala. Po špičkách prešli

okolo nej a vybehli na lúče slnka. Prešli cez tichú záhradku a

vyšli bránkou na ulicu. Cieľavedome kráčali po ceste popri domoch

na ulici Heinricha Fa. Cesta im trvala necelých päť minút. Prišli

pri malú skalu, ktorá bola pri Aurelových vodopádoch. Nikto okrem

nich tam nechodil a len málokto sa zastavil pri vodopádoch.

„As rovto!“ zašepkali a priložili dlane na kameň. Skala zasyčala

a v jaskynke sa zjavil otvor. Rýchlo doň vliezli a otvor sa znovu

uzavrel. Ako sa ukázalo bola zvnútra asi taká veľká ako Martinova

izba. V strede bolo vyhorené ohnisko a po jeho bokoch dve deky. Inak

bola jaskynka úplne prázdna. Liana si utvorila v ruke vír ohňa a

hodila ho do ohniska, v ktorom okamžite vzbĺklo. Celý priestor

zalialo červené svetlo a odhalilo aj tie najtmavšie kúty. Sidonka a

Lianka si sadli do tureckého sedu, každá na jednu deku tak, že boli

oproti sebe. Dlhé tmavé vlasy im padali až po pás a veľkými očami

hľadeli na seba cez plamene. Keby jedna nemá hnedé oči a hnedé

vlasy a druhá zelené oči a ohnivočervené vlasy vyzeralo by to ako

zrkadlový odraz.

„Vieš čo sa stalo, Sidi?“

„Nie, čo?“

„Rebeke sa čosi snívalo a zo sna hovorila: Nie, nie, nie, ocko a

plakala pri tom.“

„Ktovie čo sa jej snívalo. Spýtaš sa jej to potom?“

„Hej, ale pochybujem že mi dačo povie.“ Sidonka iba pokrčila

plecami a pohodlnejšie sa usadila.

„Doniesla si transpačku?“

„Jasne.“ Otvorila batoh a začala z neho vyťahovať veci. Najprv

vytiahla bábiku, potom balíček bonbónov a nakoniec transpátor.

„Načo so sebou nosíš tú bábu?“ pregúlila oči Lianka.

„Nemôžem?“ spýtala sa obranne a medzitým čosi ťukala do

transpátora.

„Už volám,“ povedala Sidonka so zatajeným dychom. O chvíľu z

transpátora vyskočil priesvitný Martin.

„Sidonka, Lianka,“ povedal prekvapene.

„Ahoj Martin,“ začala Sidonka, „chceli sme ťa iba pozdraviť a

spýtať sa ako sa má Majka?“

„Myslím, že sa má fajn. Baby, kde to ste?“ spýtal sa obzerajúc

po miestnosti.

„V bunkri,“ odpovedali naraz.

„A ja ho môžem vidieť?“ spýtal sa prekvapene.

„Aj tak nevieš kde sme, takže,“ uškrnula sa Lia.

„To máš pravdu.Baby, mali by ste...čo to bolo?“ Zvonka sa ozval

tupý úder, akoby niekto drvil skalu. Vyplašene sa na seba pozreli.

„Musíte sa zneviditeľniť. ihneď!“ povedal naliehavo, pretože

hluk bol čoraz bližšie.

„Ale my to nevieme,“ povedala so slzami na krajíčku Sidonka. Zo

skaly sa už sypal prach. Vír vody zasiahol ohnisko a to hneď vyhaslo.

„Opakujte po mne. Hcýnľetidiven ťsonletidiven, hcýnľetidiv

ťsonľetidiv,“ dopovedal a zmizol.

„Čo to hovoril?“ spýtala sa so strachom Liana.

„Ja neviem.“ V tom sa kameň rozpadol a dnu sa vrútil mrazivý

chlad.

*Chcem sa ospravedlniť za gramatické chyby, pretože som nepočkala na Senriho opravu. Mám na to aj dôvod- toto leto chcem dopísať Ss, pretože už chystám niečo ďalšie :) Nebojte sa, ostatné už nebudem pridávať bez opravy. Tak dúfam, že sa vám aj napriek týmto menším technickým problémom pokračovanie páčilo.*

[ » na začiatok « ]