Kapitola:
Pridaná: 30.6.2012, 19:29:01
Čítaná: 1233×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Annie, Adam
Stručný dej: Annie sa rozhodne opäť začať hrať na gitare, čo ju prinúti pozerať sa do minulosti, prečo ju gitara zmenila na čudáčku vo svojej triede. Popri tom sa zbližuje so svojím spolužiakom, až sa zdá, že sú osudový pár.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomstvo 2 » Darčeky 3 » Ponuka 4 » Bitka 5 » Múrik 6 » Súťaž 7 » Uzmierenie 8 » Ťažký deň

Keď som prišla domov, mama na mňa s hrôzou pozrela. Videla na mne, že som došklbaná, strapatá a krvavá. Rýchlo som bežala do svojej izby, zabuchla som dvere a ľahla som si na posteľ. Pozrela som sa na hodinky. Mám ešte hodinu. O hodinu mám byť u Adama a spomenúť si, ako som hrala na gitaru a mala by som sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Akoby tam len tak nestál a nezazeral na mňa. Akoby som nepočula, rozhovor medzi Caroline.

Čo to malo znamenať? Akú majú dohodu? Čokoľvek to je, ani trochu sa mi to nepáči. A čo bolo to s Adamom? Ako vie, že sa mi páči? Už mu to povedala? Mala som pocit, že sa môj svet rúti do neviditeľnej bubliny, kde pravda nikde nie je vítaná.

Za ani neviem koľko minút som vstala z postele a kráčala som do kúpeľne. Vyčistila som si tvár, a upravila sa, aby som vyzerala aspoň trošku normálne. Na seba som si dala normálne tričko a džíny. Strašne som nervózna.

Nervózne som zaklopala na dvere, s gitarou na pleci. Po pol minúte otvoril Adam a jeho tvár sa rozžiarila, presne tak ako moja.

„Ahoj,“ povedali sme naraz a potom som sa prihlúplo zasmiala.

„Ideš ďalej?“ usmial sa a pootvoril dvere, aby som mohla vojsť. Jeho dom bol útulný. Všade na stenách boli maľby, ich nábytok bol ako z múzea, všetko tam dýchalo krásou.

„Ahoj, zlatko!“ zvolala na mňa jeho mama, ktorá ma privítala ako pravá milujúca mama. Objímla ma a ja som sa len usmievala.

„Ty musíš byť Annie!“ zakričala a vyzerala, že za chvíľu sa rozplače, že som tam. Adam to tiež vycítil, lebo ma potiahol za rukáv a viedol ma hore schodmi do svojej izby.

„Áno mami, to je Annie, ideme do izby, dobre?“ zakričal po ceste na mamu a mne stiahlo žalúdok. To budeme hore v izbe my dvaja sami? Ja som myslela, že budeme v obývačke, alebo niekde, ale..

Keď sme vošli do jeho izby, zdala sa mi tmavá. Ale to asi len preto, lebo mal tmavomodré steny a všetko mal tmavomodré- obliečky na vankúš, paplón, koberec. V rohu miestnosti mal kreslo a na druhej strane miestnosti mal písací stôl, pri dverách mal skriňu a v strede miestnosti mal posteľ. To je všetko čo mal v izbe. A ako sa patrí na chlapca, všade mal rozhádzané papiere a oblečenie.

„Prepáč za ten neporiadok,“ povedal a rýchlo zbieral to čo mal na zemi a dal to na jednu kôpku pod stôl.

„Myslel som si, že neprídeš. Nechceš si sadnúť?“ spýtal sa a ukázal na posteľ. Zrýchlil sa mi dych a začali sa mi potiť dlane. Neviem ani prečo. Po chvíle státia som si predsa len sadla.

„Neboj sa, nebudeme tu. Našiel som dobré miesto, kde by sme mohli cvičiť. Len si po niečo zbehnem,“ povedal a vyšiel z miestnosti. Vtedy som si uvedomila, že som musela vyzerať divne. Dievča, ktoré príde, sadne si a nič nehovorí, len sa pozerá s otvorenými ústami. Zaklapla som ich.

Potom som počula kroky na schodoch a po chvíľke vo dverách stál Adam.

„No, ideme?“ usmieval sa, na chrbte mal gitaru. Vstala som a mlčky sme vyšli von.

„Hm, a čo všetko si zabudla na tej gitare?“ spýtal sa, aby nestála reč.

„Ehm.. Ja.. Neviem, ale snáď si časom spomeniem,“ poviem ticho a rýchlo, lebo sa neviem sústrediť, bolí ma brucho a mám spotené dlane. Adam nič nepovie a potom celú cestu ideme mlčky, pritom ma Adam vedie.

Adam kráčal rýchlo a sebavedomo a skoro som za ním utekala. Vošli sme do lesa a keď sme kráčali okolo starého dubu, tak som mala pocit, že som ho už niekde videla. Potom sme išli cez starý most a mne to doplo. Ale to by nemohla byť náhoda predsa. Keď sme chvíľu kráčali lesom a most sme nechali za sebou, tak moja hlava pracovala na plné obrátky a mala som pocit, že sa rozplačem. A zrazu sme tam stáli. Malý múrik tam stál, celý, zarastený machom, presne ako sme ho s otcom nechali. Vtedy som to už nezvládla a pustila som slzy, ale nerevala som zasa ako decko. Bohužiaľ si to Adam všimol.

„Annie?“ spýtal sa, pristúpil ku mne a objímol ma jednou rukou. V žalúdku som pocítila motýliky, čo sa k tejto situácií absolútne nehodilo.

„Ja.. ja.. som sem chodila s otcom.. a.. sú tu spomienky..“ poviem pomedzi vzlyky a cítim sa dosť trápne. Prečo som sa rozplakala ako decko. Adam ma ešte stále drží a v tvári má nečitateľný výraz.

„Ja viem.. teda.. Annie, poď, sadnime si,“ povie a aj tak urobíme, sadneme si na múrik a ja sa trochu upokojím. Adam mi podá vreckovku, ktorú neviem odkiaľ vyhrabal. Vysmrkám sa a začnem rozprávať.

„Keď som bola malá, chodila som sem s otcom každý deň. Hrali sme na gitaru a spievali. Boli to moje najkrajšie zážitky a spomienky. Milovala som jeho spev a ako hral na gitaru. Raz mi povedal, že budem speváčka, že aj ja mám krásny hlas. Ale to sa nesplnilo, pretože otec začal piť, chodil domov stále opitý. Mama sa s ním ihneď rozviedla, otec prišiel o všetky svoje peniaze, lebo chodiť míňať do automatov. Potom som sem už v živote neprišla. Povedala som si, že nikoho nebudem otravovať, budem sa starať len o seba. Trochu to nevyšlo a až príliš som sa uzavrela. Teraz ma všetci nenávidia,“ keď som dopovedala, Adam na mňa nemo pozeral a nemal slov. V živote som mu nepovedala viac ako dve vety a teraz sa mu tu zverujem so svojím životom.

„To mi je ľúto,“ dostal zo seba nakoniec. Otočil sa k mojej a svojej gitare a moju mi podal.

„Ale nezahodíme život len preto, že nie je bezchybný?“ milo sa usmeje a ja mám pocit, že som v siedmom nebi. Veľmi mi to zlepšilo náladu a Adam mi začal pripomínať základné veci, ako hrať na gitare. Pomaly som si vzpomínala.

[ » na začiatok « ]