Kapitola:
Pridaná: 8.5.2012, 19:44:26
Čítaná: 720×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Annie, Adam
Stručný dej: Annie sa rozhodne opäť začať hrať na gitare, čo ju prinúti pozerať sa do minulosti, prečo ju gitara zmenila na čudáčku vo svojej triede. Popri tom sa zbližuje so svojím spolužiakom, až sa zdá, že sú osudový pár.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomstvo 2 » Darčeky 3 » Ponuka 4 » Bitka 5 » Múrik 6 » Súťaž 7 » Uzmierenie 8 » Ťažký deň

Prejdú dva dni a v pondelok som vystresovaná na kosť. Ak pôjdem v takýchto okuliaroch, ľudia ma budú nenávidieť ešte viac, ako teraz. Nechápem, načo som súhlasila s tým, že ich budem nosiť. Staré okuliare mi bohužiaľ Kath zobrala, lebo vedela, že si ich budem chcieť dať.

Tak som išla do školy, dala som si hnedé rifle a hnedé tričko. Vlasy som si dala do vrkoča, čo je na mňa tiež dosť veľká zmena. Kráčam do školy, pomaly prekladám nohu pred nohu a nútim sa pokračovať. Dnes by som nemala zmeškať školu, máme písomku z chémie, ktorú cítim, že viem.

Keď som vošla do triedy, prisahám, že všetci zmĺkli. Rýchlo som si išla sadnúť na miesto. Nerada som stredobodom pozornosti.

„Fíha, Annie, vyzeráš inak. Super!“ povedala Jannie, spolužiačka, ktorá sa vtierala Caroline, ale Caroline ju moc neuznávala, tak proti mne nemala až toľko prezývok.

„Eh.. ďakujem,“ zakokcem sa a rýchlo si vytiahnem učebnicu chémie. Ani neviem ako, vedľa mňa sa objaví Kath.

„Hovorila som ti, vyzeráš parádne!“ povie s nadšením. Aj odtiaľto cítim, ako ma Caroline a jej Žubrienky prebodávajú závistlivým pohľadom a šepkajú si o mne. Mne je to ale zázračne jedno. Práve zazvoní, keď sa zoširoka usmejem.

„Fúha, chémia bola brutál ťažká, myslím, že som to nezvládla,“ zdôverí sa mi Kath, keď ideme spolu na obed. Keď sa postavíme do radu, tak si zoberiem tácku a príbor a usmievam sa.

„Podľa mňa to bolo brutál ľahké,“ zvýrazním slovo brutál a spolu sa zasmejeme. Ja sa prestanem smiať, keď sa za Kath postaví Adam. Potom si to všimne aj Kath a nasadí svoj flirtujúci úsmev.

„Ahoj Adam, ako? Práve sa tu s Annie rozprávame ako sme zvládli test. Ty si ho zvládol ako?“ spýta sa ho hneď Kath a ja si len vzdychnem a pozriem sa na svoju tácku.

Adam si prehrabne svoje hnedé vlasy a potom sa žiarivo usmeje.

„Ja mám pocit, že som to zvládol fajn.. asi na trojku,“ povie a ja mám pocit, že sa roztápam nad jeho hlasom sladkým ako med. Zacítim v bruchu motýle a začínam sa potiť. Prečo sa musím stále takto cítiť, keď je nablízku?

„Aha. Inak, toto je asi trošku odveci otázka, ale máš nejakú záľubu?“ spýta sa ho Kath v domnení, že sa o ňom dozvie čo najviac.

„No, hrám na gitaru,“ povie pomaly a mne sa podlomia kolená. Rýchlo sa spamätám a postupujem v rade.

„Áno? To je senzačné! Aj Annie tuto hrá na gitaru!“ Kath ukáže na mňa, akoby som tam celý čas nestála a ja sa len usmejem. No super, to mi chýbalo.

„A hovorila mi aj, že hrala keď bola malá, ale potom prestala, teraz jej mama zasa kúpila gitaru a ona sa ešte len musí rozpamätať a zasa naučiť hrať. Ale pôjde jej to rýchlo!“ hovorí Kath, ako keby to nebolo vôbec osobné, a hlavne preto, že rozpráva o mne a ja tam len ticho stojím ako blbec.

„Áno,“ poviem a Adam sa na mňa pozrie.

„Tak to je báječné,“ povie a potichu sa zasmeje. No super, určite si hovorí, že som blbá, že viem povedať len áno. Ale v jeho prítomnosti sa nedá poriadne uvažovať.

Keď som si sadla s obedom za stôl, Kath na mňa pozerala so spokojným výrazom.

„Čo ti to napadlo? Rozprávať o mne každému koho stretneš?“

„Tak prepáč, predsa to nie je také osobné, či hej?“

„No, dosť..“ poviem tichšie a naberie si na vidličku zemiak.

„Mrzí ma to, ak ťa to rozčúlilo. Ale chcela som, aby Adam spoznal kamarátku jeho budúcej frajerky,“ povie Kath a zasmeje sa. Pomaly sa na ňu pozriem. Takže ona to myslí vážne, áno. Myslela som, že to bude len chvíľkové poblúznenie. Ale aj v prime som si hovorila, že chvíľkové poblúznenie bude to, čo ja cítim k nemu. Chvíľkové poblúznenie trvá šesť rokov.

Keď zazvonilo na koniec poslednej hodiny, pomaly som sa balila. Nechcela som sa pri skrinkách tlačiť na všetkých a zrážať sa, keď sa všetci ponáhľajú, len ja nie. Kath sa ponáhľa na výtvarnú, rozlúči sa so mnou a ja zostanem v triede sama. Zdvihnem sa na nohy a prídem k tabuli, ktorú sa rozhodnem zotrieť. Pomaly zotieram každý milimeter. Keď už som takmer v polovici, niekto vojde do triedy. Zľaknem sa, že je to upratovačka, ale keď sa pozriem na osobu, začnem sa potiť v dlaniach. Je to Adam.

„Ahoj, prepáč, niečo som si tu zabudol,“ povie a určite si myslí, že som pobláznená. Utrieť tabulu by som vôbec nemusela, to robí predsa upratovačka. Bez väčšieho premýšľania poviem:

„Mám rada, keď som sama a premýšľam,“ Adam sa otočí hlavou ku mne a usmeje sa.

„To je dobre,“ povie.

„Nemysli si, že som blázon,“

„Hádam si to nemyslí každý?“ povie a ja zostanem ticho. Cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy, toto som nečakala. Rýchlo sa ich snažím zatiahnuť späť a otočím sa k tabuli. Neviem čo som si myslela, že on si to nemyslí?

„Ale ja si to nemyslím,“ povie, akoby mi čítal myšlienky a mne napadne, či to nepovedal len z ľútosti. Potom ku mne podíde.

„Annie, viem, že sa skoro vôbec nerozprávame, ale.. no, rozmýšľal som o tom, že potrebuješ chodiť na gitaru,“ povie pomaly a ja sa k nemu otočím. V očiach už nemám slzy, ale stále mám mizerný pocit.

„Pokračuj,“ poviem a on sa mi pozrie do očí, ale ja hneď pohľadom uhnem, nechcem sa ponoriť do tých krásnych zelených očí.

„Ja by som ťa mohol učiť. Teda, iba ak chceš,“ usmeje sa a ja zostanem v šoku. Čože to práve povedal? Adam ma chce učiť hrať na gitaru? To nie je možné. Zasmejem sa.

„Dobrý vtip, kto ťa na to nahovoril? Caroline? Ak chceš vedieť, je to veľmi vtipné,“ poviem ironicky a hodím špongiu na svoje miesto a rýchlo si idem umyť ruky.

„Ja to nehovorím ako vtip. Ja to myslím vážne,“ povie a hrá, že nechápe prečo sa tak správam. Ale nie, zo mňa si už nikto srandu robiť nebude.

„Pozri, nikdy sme sa vážne nerozprávali, toto je hádam náš prvý rozhovor, a ty chceš, aby som sa učila hrať na gitaru s tebou? Prečo?“ poviem nazúrene.

„Lebo. Bude to fakt dobré,“ povie a pozrie sa mi do očí. Neviem, aký mám na to názor. Zrazu sa upokojím a začnem uvažovať. Prečo stále zahadzujem šance sa s niekým spriateliť? Nemala by som ľudí od seba odháňať.

„Tak dobre,“ poviem a potom sa dohadujeme o čase a mieste.

[ » na začiatok « ]