Kapitola:
Pridaná: 8.5.2012, 18:46:00
Čítaná: 592×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Annie, Adam
Stručný dej: Annie sa rozhodne opäť začať hrať na gitare, čo ju prinúti pozerať sa do minulosti, prečo ju gitara zmenila na čudáčku vo svojej triede. Popri tom sa zbližuje so svojím spolužiakom, až sa zdá, že sú osudový pár.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomstvo 2 » Darčeky 3 » Ponuka 4 » Bitka 5 » Múrik 6 » Súťaž 7 » Uzmierenie 8 » Ťažký deň

„Zlatko, čo ti je?“ spýtala sa ma mama.

„Prečo by mi malo niečo byť?“ spýtala som sa protiotázkou, keď mama prišla domov.

„Prosím ťa, nikdy len tak neležíš na gauči, vždy si vo svojej izbe zavretá,“ povie a ja len odfrknem.

„No a čo, nemôžem robiť niekedy niečo aj inak?“

„Problém je v tom, že ty nerobíš nič,“ povedala mama, ale zrejme usúdila, že sa to schyľuje k hádke, tak išla rýchlo do kuchyne.

Stále som tomu nevedela uveriť. Ja stále o ňom premýšľam, neprešla sekunda, kedy by som naňho aspoň malou časťou mysle nemyslela. A toto trvá už od prímy. Už to trvá šesť rokov. Keď som mala jedenásť, povedala som si, že keď budem staršia, pokúsim sa byť aspoň jeho kamarátka. Ale neodvážila som sa. A Kath si len tak príde zoberie mi všetky moje sny.

Ale možno.. možno ešte mám nádej.

Možno, keby som Kath stále dookola mlela o tom, že Adam je trápny, a čo sa jej na ňom páči a zhnusene by som na neho pozerala, možno by mi dala za pravdu.

Ale.. je to predsa moja kamarátka. Keď sa jej niekto páči, tak nech.

Na druhý deň bola sobota, ráno som sa zobudila a uvažovala, čo budem dnes robiť. Bolo by divné zavolať Kath, ale iné kamarátky nemám. Rozhodla som sa, že jej poobede zavolám.

Na raňajky som zišla až o desiatej a mama na mňa pozerala a usmievala sa. Zrejme má dobrú náladu.

„Annie. Chcela by som ti niečo povedať,“ povedala tajomne moja mama a ja som tušila niečo netypické, čo mi zdvihne náladu.

„Pamätáš sa, ako si bola malá a hrávala si stále na gitare? Len tak si si pobrnkávala, nikdy si nechcela chodiť na hodiny gitary, proste si sa to naučila. A naozaj si pekne vedela hrať. A prestala si, keď ocko..“ nepokračovala, ale ja som vedela čo má na mysli. Keď od nás otec odišiel, tak som prestala hrať na gitare, lebo ma ani nemal kto učiť. Teda, mama nespomenula, že otec ma vlastne učil hrať na gitare. Vždy sme zašli do lesa, išli sme okolo starého veľkého duba a potom cez most, ktorý tam museli postaviť už veľmi dávno, lebo vyzeral staro. Potom sme išli ešte krátko lesom a sadli sme si na nízky múrik, kde sme do večera hrali na gitare a pri tom spievali. To miesto sme nazvali Múrik hudby. Chodili sme tam každý deň, stále. Ale neviem, prečo to teraz vyťahuje na povrch, to bolo už dávno.

„Chcem.. ti niečo dať,“ povedala mama a odbehla do obývačky. Keď sa vrátila do kuchyne, v ruke niesla gitaru zabalenú v čiernom puzdre na gitary. Ja som sa k nej hneď rozbehla a chytila puzdro, otvorila ho a vnútri som uvidela krásnu gitaru. Prednú stranu mala zo smrekového svetlého dreva, zadnú stranu mala zo svetlého lipového dreva. Lemovanie s hmatníkom bolo čierne, celá gitara sa leskla. Bola úplne nová.

„Uáu, mami..“ nezmohla som sa na slovo a len som obdivovala tú nádheru predo mnou.

„Nemáš začo. Myslela som si, že ťa gitara bavila a okrem toho si krásne hrala. Ale myslím si aj to, že si na hranie trochu pozabudla, nemám pravdu?“ povedala mama s náznakom úsmevu. Pomaly som prikývla. Ja som vlastne na všetko úplne zabudla. Veď na gitaru som naposledy hrala pred jedenástimi rokmi, keď som mala šesť.

„A preto ťa chcem prihlásiť na hodiny gitary. Mám pocit, že ti to dlho nebude trvať, predsa si len zavzpomínaš,“ usmeje sa a pomaly sa uberá na odchod, keď ju ešte zastavím.

„Mami?“ pozrie na mňa. „Ďakujem,“ usmejem sa a mama len s úsmevom prikývne a odíde, kým ja pozerám na gitaru ako zmyslov zbavená.

Poobede som teda zavolala Kath a ona sa mi ospravedlňovala, že ma nechcela tak vystrašiť. Ja som sa len smiala, však načo sa mi ospravedlňovala? Povedala som jej teda rýchlo o gitare.

„Čožé? Ty vieš hrať na gitaru? A to si mi ani nepovedala!“ povie a zasmeje sa.

„No tak prepáč, však ma poznáš, väčšinu času rozprávaš ty,“ povedala som so smiechom a dohodli sme sa, že poobede pôjdeme do nákupného centra.

„Ahoj!“ privítala ma Kath, keď sme sa stretli pred jej domom.

„Ale si ma včera vyľakala!“ pokračovala a celú cestu už hovorila len o tom.

Keď sme prišli do nákupného centra, tak sme išli asi po všetkých obchodoch, čo tam boli. Po hodine chodenia sme sa zastavili v McDonalde, kde som si dala hamburger a Kath kurací šalát.

„Pochodili sme snáď po všetkých obchodoch a ty nič nemáš kúpené! Je to možné?“ sťažuje sa Kath, ale ja ju nepočúvam. Pozriem sa na jej tašky, má ich asi desať, ale netrápi ma to. Podľa môjho názoru mám dosť oblečenia, načo si budem kupovať ďalších tridsať tričiek?

„Ale to nevadí, mám pre teba darček,“ povie a konečne si získa moju pozornosť.

„Aký darček? Mne už netreba viac darčekov,“ poznamenám a ona sa len usmieva.

Keď sme dojedli, pobrali sme sa naspäť do obchodov. Nepovedala mi zatiaľ nič nové o darčeku a ja neviem, či si to len nevymyslela. Aj tak nepotrebujem darček.

„Tak a teraz.. zavri oči,“ povie a ja sa prekvapene zasmejem.

„Hádam si nemyslíš, že tu ako nejaký idiot budem zatvárať oči?“ poobzerala som sa naokolo, kde bolo veľa ľudí a naznačila som jej, že sa nemienim strápniť.

„Tak to pôjde po zlom,“ zamrmlala, strhla si zo svojho krku šatku a násilne mi ju previazala cez oči. Trochu ma tlačili okuliare, keďže mi šatku priviazala prisilno.

Zrazu sme sa pohli. Zdalo sa mi, že už ideme asi pätnásť minút, keď zrazu zastala a posadila ma na nejakú stoličku. Potom som už necítila jej prítomnosť, tak som sa načiahla, aby som si strhla šatku.

„Nerob ešte nič!“ zakričala na mňa Kath z diaľky a podľa zvukov som potom usúdila, že sa s niekým rozpráva.

Asi po piatich minútach prišla ku mne a rýchlo mi stiahla šatku, ale aj s okuliarmi.

„Hej, neber mi ich..!“ nahnevane som zakričala, ale hneď mi ich dala. Vlastne nie, dala mi iné. Potom som to pochopila. Boli sme v optike a Kath mi zabezpečila nové okuliare. Ale načo?

„No, nechceš sa na seba pozrieť?“ unáhlovala ma Kath a ja som sa postavila a pozrela do zrkadla. Za mňa sa postavila Kath a čakala na moju reakciu. Pozerala som sa na seba, modré nohavice, hnedý sveter, vlasy úhľadne sčesané do chvosta. Len okuliare som mala iné. Neboli to tie modré, hrubé, hranaté. Boli to wayfary. Okuliare, ktoré zasiahli svet. Čierny rám sa mi ťahal od spodku obočia až po začiatok líc. Boli to tie veľké okuliare, ktoré nosia tí, ktorí sa chcú páčiť. Vyzerala som inak, povedala by som, že aj pekne. Bola to hlavne zmena.

„Kath, to je od teba milé, ale myslíš, že ja toto budem nosiť do školy? Nemám až také sebavedomie. Všetci ma budú ohovárať,“ povedala som.

„Nech! Akurát ti budú závidieť. No ták, Annie, prosím, urob to pre mňa. Vyzeráš v tom perfektne!“ povedala mi celá rozžiarená svojím dielom.

„Počkať.. ty si mi to zaplatila?“ otočila som sa na ňu s vražedným pohľadom. Nechcem aby mi ľudia platili takéto drahé a zbytočné veci, ktoré by mi mala platiť mama.

„Nie, neboj sa,“ upokojovala ma. „Tvoja mama mi povedala, nech ti kúpim nové okuliare, lebo keby ťa prehovárala mama, tak ju určite nepočúvneš. A chcela pre teba niečo lepšie,“ usmeje sa a vtedy som naozaj šťastná, preto ju objímem.

[ » na začiatok « ]