Poviedka:
Pridaná: 1.5.2012, 01:11:47
Čítaná: 5038×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Iná fan fiction - Zatiaľ len akýsi divoký pokus o niečo
Postavy: zatiaľ nedefinované
Stručný dej: Na úvod by som rada podotkla, že je to len taká cvičná kapitola, ak sa bude páčiť mne aj vám, tak sa určite dočkáme pokračovania. Minulosť si nás vie vždy nájsť a nezáleží na tom, koľko času už uplynulo. Pred minulosťou nie sme v bezpečí ani vo vlastnej posteli

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Pomaly začínala noc, po dlhom dni som si neželala nič iné, len zaspať pokojným spánkom. Posledné vyvenčenie, sprcha a posteľ. S povzdychom som sa prikryla paplónom a nechala malú fenku, aby sa zložila na mojich nohách. Scénar rovnaký ako každý iný deň.

„Dobrú noc a sladké sny“ zaželala som svojej fenke ale tá moje slová ignorovala a pomaly zaspávala. Nebolo vôbec náročné ju nasledovať. Stačilo mi len privrieť oči a sladký spánok sa dostavil rýchlejšie, než by sa dalo očakávať.

Pokojný spánok sa začal pomaly prelievať do nepríjemného sna. Uprostred ničoty, v úplnej tme som si uvedomovala najprv seba a svoje nepokojné myšlienky. Hlavou mi vírili otázky na to, kde som, prečo som, čo to má znamenať. Z pozadia mojej mysle sa začal drať nepríjemný pocit, ktorý naberal na sile a nebolo ho možné viac ignorovať. Hlúpy pocit, že na mňa pozerá niekto, kto by nemal. Akonáhle som ucítila ten neznámy pohľad na mojej tvári, strhla som sa.

Prvým šokom bol fakt, že ma oslepilo svetlo sviečky, ktorú niekto zapálil a ktoré som nečakala. Chvíľu som zmätene klipkala očami a snažila sa zaostriť. V hlave mi zaznel výkrik paniky a strachu, keď som si uvedomila, že sa dívam do očí, ktoré sa v odraze svetla zo sviečky premenili na červené peklo. V tom momente paniky, by sa vo mne krvi nedorezali. Paniku však rýchlo vystriedalo prekvapenie. Neveriac vlastným očiam som sa kusla do prstu, aby som si bola istá, že to nie je sen. Nebol to sen.

Sedel pred mojou posteľou, majestátny, mohutný a v očiach mal stále ten istý pokojný výraz. Na tvári mal jemný úsmev, evidentne ho rozosmiala moja reakcia.

„Ako si sa sem dostal?“ vypadla zo mňa prvá otázka a drzo som ho obzerala. Zaujal ma jeho čierny plášť, ktorý bol po krajoch lemovaný zlatou niťou, ktorá vytvárala nádherné vzory.

Neodpovedal mi, len sa sklonil a pohladil fenku, ktorá sedela pri ňom a v očiach mala zamilovaný výraz.

„Ty malá . . . !“ povzdychla som si a skúmavo som sledovala výraz tej malej zradkyne. Bolo mi jasné, že pýtať sa na podrobnosti, ako ho vpustila do bytu je márnenie času. Aj tak by mi to nepovedal.

„Keď sledujem jej zaľúbený výraz, je mi jasné, že sa poznáte už dlhšie“ skonštatovala som sucho. Takúto zradu som skutočne nečakala. Minulosť mala ostať minulosťou, zabudnutá v prachu.

„To vieš, nič nie je náhoda. Vždy, keď si ju v noci pustila vybehať a vyvenčiť a ona sa ti stratila aj na päť minút, nešla len tak hockam. Zastavila sa na kus reči“ jeho hlas bol stále rovnaký. Tak fascinujúci a pokojný. Niekedy to dokázalo človeka privádzať do šialenstva, hlavne v kritických situáciach.

„Hm...takže ty si si z nej spravil špióna, celý čas si bol tak blízko a prišiel si až teraz?!“ vmietla som mu do očí ostrú výčitku. Nesnažila som sa ju skryť, či zjemniť.

„Sama dobre vieš, že všetko má svoj čas. Situácia musela dozrieť“ s ľahkosťou odrazil moju výčitku. Dobre vedel, že som na správny čas nezabudla.

„Nejdem sa pýtať, prečo si tu, možno to ani nechcem vedieť. Len mi povedz, koľko o mne tá potvorka vytárala?“ preladila som na inú nôtu. Hrať sa na urazenú a dotknutú by mi nepomohlo. Už dávno viem, že ak príde príležitosť treba ju využiť.

„Je až prekvapivo milá a inteligentná, veď koniec koncov, nie je náhoda, že ju máš. Prezradila toho celkom dosť, aby som mal predstavu o tom, ako žiješ. No to, čo ti víri hlavou, mi musíš povedať ty sama.“ jeho slová vyzneli tak pokojne a predsa v mojej hlave spôsobili lavínu.

„To teda vysvetľuje, prečo je z teba celá Paf“ skonštatovala som sucho. nechcelo sa mi veriť, že v tom má prsty.

Na chvíľu som sa pozabudla v myšlienkach, snažila som sa ich urovnať, jeho príchodom sa všetko vyjasnilo i zneistilo. Z myšlienok ma vytrhlo strhnutie. Na hrudi som ucítila jeho dotyk a pohľad mi padol na prívesok z obsidiánu, ktorý držal. Ten prívesok som pred pár rokmi našla a to, že ho drží tiež nebude náhoda. Začalo mi pomaly dochádzať, že viac vecí nebude náhoda.

Jeho pohľad sa naplnil nepokojom, keď si všimol moje strhnutie. Cítila som, ako sa mu v hlave rodí a rastie zložitá úvaha.

„Nechcem sa vracať k tomu, čo bolo, ale niektoré veci sa nezahojili“ zašepkala som smutne.

„Nemyslím si, že je to len tým“ na tvári sa mu zjavil výraz, ktorý som nedokázala identifikovať.

„Čo tým myslíš?!“ jeho slová ma vystrelili z postele na rovné nohy. Chcela som vedieť, čo tým myslel, hlavne teraz, keď sa obraz začal dávať dokopy.

Na moje prekvapenie nepovedal nič, len sa znenazdania natiahol a pritiahol ma k sebe. Začala som sa prudko vzpierať ale jeho náruč ma začala stláčať drvivou silou. Nedokázala som sa nadýchnuť a lapala som po vzduchu.

„Ak si všimneš, sviečka zhasla“ zašepkal mi do ucha a ja som v tom momente stuhla a prestala sa mykať. Ostala som ako obarená. V tme svietil len žeravý knôt sviečky. Stisk jeho náruče pomaly povoľoval a moje pľúca sa znova začali plniť vzduchom. Malá fenka sa chvíľu tvárila nechápavo a potom zas nahodila svoj zaľúbený pohľad.

Postavila som sa a on sa postavil tiež. Už som pomaly zabudla, aké to je stáť vedľa viac ako dvojmetrového vlkolaka. Zahľadela som sa mu do očí a po líci sa mi začali kotúľať slzy. Schoval ma do svojej náruče dobre vediac, že mu zmáčam plášť slzami.

Minulosti som neutiekla, našla si ma znova

[ » na začiatok « ]