Kapitola:
Pridaná: 30.4.2012, 20:30:30
Čítaná: 322×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

......Takže keď správne počítam, tak je to osem........

Pred bránou do areálu školy sa Maja a Marko rozlúčili, a zatiaľ čo

Marko išiel doľava, Martin s Máriou, doprava. Potichu kráčali vedľa

seba. Martinovi mykalo kútikmi úst. Nevydržal to a nahlas sa

rozosmial.

„Čo ti je také smiešne?“

„Prepáč, ale keď som si spomenul, ako si sa tvárila keď ťa

pobozkal, nedalo mi to.“

„Ako som sa tvárila?“ spýtala sa zahanbene.

„Len si tam tak stála, celá červená v tvári a s takým

prekvapeným výrazom.“ Ešte stále sa smial.

„Prvýkrát v živote ma pobozkal chalan a to rovno pred celou

triedou. Ako by si sa tváril ty?“

„Neviem. Len ma prosím ťa, neber vážne.“ Zastali pred

Martinovým domom. Maja chcela odísť, no náznakom ruky jej ukázal,

aby zostala.

„Prosím?“ zdvihol mobil.

„Nie? To je škoda. Tak hádam zajtra, ahoj.“ Na tvári mu nezostala

ani stopa po úsmeve.

„Rebeka dnes nemôže ísť von,“ oznámil sklamane.

„To ma mrzí.“

„Neprídeš k nám?“ spýtal sa.

„Prepáč, ale idem von s Markom,“ povedala.

„Tak teda nič,“ povedal a otočil sa na odchod domov.

„Vážne ma to mrzí Martin,“ povedala úprimne.

„Jasné, chápem. Užite si to,“ povedal so smutným úsmevom a

odišiel.

Maja sa cítila mizerne. Mala plné právo mať chlapca, ale Martin sa

jej zdôveril so všetkým a ona ho teraz nechala samého.

Presne o piatej zazvonil Márii mobil, ktorá si práve sponkou do

vlasov rozdeľovala zlepené mihalnice. Mykla od ľaku rukou a skoro si

vypichla oko. Silno ju štípalo a tak klipkala očami a celá špirála

sa jej rozmazala. Potichu zanadávala a zdvihla mobil.

„No?“ spýtala sa trochu podráždene. V jednej ruke držala mobil a

druhou si vatovou tyčinkou utierala špirálu.

„Ahoj! Stojím pred tvojim domom. Nechcel som zvoniť, tak ti

volám.“

„Fajn Marko. Hneď som vonku,“ povedala a zložila. Rýchlo si

utrela zvyšnú špirálu a zbehla dolu schodmi. Mama bola v robote a

otec u kamaráta, takže nemusela nikomu nič vysvetľovať. Obliekla si

bundu a čierne tenisky, zamkla dom a vyšla na ulicu, kde už postával

Marko.

„Ahoj Maji,“ pozdravil ju a usmial sa.

„Eh...ahoj,“ odpovedala ticho. Spomenula si na bozk v škole a

zahanbila sa. Nevedela, čo od nej očakáva. Má ho chytiť za ruku?

Alebo pobozkať? Nemá to chlapec urobiť prvý? Takmer túžila po tom,

aby tam bol niekto s nimi, hoci len Veronika.

„Je celkom teplo, nie?“ spýtala sa. Kráčali vedľa seba a ani

jeden sa neodhodlal k tomu, aby toho druhého aspoň chytil za ruku.

„Uhm...je fajn.“ Blížili sa k Martinovmu domu. Mária

rozmýšľala, čo asi robí. Na počudovanie sedel pri okne a zase si v

rukách pohadzoval modrý kameň. Zrazu dostala šialený nápad. Konala

skôr, ako vôbec jej mozog stihol dokončiť myšlienku.

„Marek? Nejdeme k Torsovcom? Martinova mama robí skvelé

palacinky.“ Hneď ako to dopovedala, očervenela tak, že cítila, ako

jej hlava nabrala trojnásobnú veľkosť a svietila ako maják na

mori. Marka to očividne dosť zaskočilo.

„No, myslel som, že sa pôjdeme prejsť po dedine sami.“

„Jasné. Bol to len nápad, pretože Martin bol dosť smutný a tak som

myslela, žeby sme ho skočili pozrieť.“

„Nevadí. Ideme?“ Zaskočilo ju jeho správanie. Povie mu, že jej

kamarát je smutný a on povie nevadí?

„Mária?“ Konečne odtrhla pohľad od Martinovho okna, ktoré už

bolo prázdne.

„Čo?“

„Si v poriadku?“

„Som,“ povedala. Chytil ju za ruku a vykročili ďalej. Prišli k

rybníku, ktorý bol kúsok od školy. Sadli si na lavičku a možno by

to bolo aj romantické miesto, nebyť pneumatík a iných vecí

rozhádzaných v ňom. Objal ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe.

„Konečne môžeme byť sami, nie? Dokonca bez Martina.“

„No počkaj,“ natočila k nemu hlavu, aby mu videla do tváre, „

čo s tým má Martin?“

„Nič, len sa vždy objaví tam, kde sme my,“ povedal. Keď sa tak

nad tým zamyslela, mal pravdu. Krátko ju pobozkal a usmial sa.

„Je fajn bozkávať sa, nie?“ Pokazil tým celý dojem.

„Áno, bozkávaš sa naozaj skvele, aj keď ťa nemám s kým

porovnať, pretože si prvý,“ uškrnula sa.

„Škoda,“ povedal naoko skrúšene.

„Taký úder si nečakal, čo?“ zasmiala sa.

„To teda nie,“ povedal s úsmevom. Odhodlala sa a pobozkala konečne

ona jeho.

„Ja ťa mám s kým porovnávať, ale nechcem, pretože ty si iná ako

všetky ostatné. Tie baby so mnou chodili preto, ako vyzerám a nie pre

lásku.“ Bola pravda, že bol veľmi pekný a zrejme to aj o sebe vedel a

dával to jasne najavo.

„Koľko ich bolo vlastne predo mnou?“

„Nie veľa. Miša, Zuzana, Diana, Kristína, Andrea, Peťa, Lenka a

Betka.“ Vyratúval na prstoch.

„Takže, keď správne počítam, tak je to osem. Povedz mi to priamo.

Som len ďalšia do počtu?“

„Nie. Ty si skutočne tá, ktorú som tak dlho hľadal.“

„Aj si s niektorou z nich už spal?“

„Mária! Čo si o mne myslíš? To že som mal osem dievčat

neznamená, že som nejaký playboy alebo čo. Iba som nevedel nájsť

tú správnu. Chápeš?“ povedal dosť útočne.

„Jasne, prepáč.“ Hoci to bolo možno drzé, spýtať sa takto na

rovinu, ale vždy radšej žiť s pravdou, nech je už akokoľvek zlá,

ako žiť v klamstve.

„Ľúbim teba a nikoho iného,“ povedal.

*Venujem Senrimu :) Niektoré problémy treba riešiť, nad niektorými sa treba povzniesť. Ale pamätaj na to, že vždy tu budú ľudia, ktorí budú stáť pri Tebe :)*

[ » na začiatok « ]