Kapitola:
Pridaná: 20.4.2012, 16:23:15
Čítaná: 213×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

„Ja a Rebeka sme čarodejníci.“

Hoci bola o tom Mária presvedčená, vyrazilo jej to dych. Sadla si na

pohovku a spamätávala sa zo šoku.

„Kde vlastne Rebeka žije, a čo je zač?“ spýtala sa.

„Žije v Bongrade a je dcérou hlavy celého čarodejníckeho

štátu.“

Zmohla sa iba na: „Aha, neverím ti.“

„Pred chvíľou si bola presvedčená, že sme čarodejníci.

Dokážem ti to.“ Vytvoril si v ruke vír a jeho magickú silu

použil

na skriňu. Dotkol sa skrine a ona sa pod dotykom jeho prsta

preliačila,

akoby bola zo žuvačky. Vryl do skrine meno Mária. Vypulenými

očami sledovala, čo Martin stvára. Ticho zhíkla, keď z jeho

prstov,

vyletela modrá energia a zafarbila písmená na bielo. Štipla sa do

ruky, či to nie je len sen.

„To je nemožné,“ povedala ticho.

„Ale hej,“ usmial sa. Vyzeral, akoby mu odľahlo, že už nemusí

pred ňou nič tajiť.

„A-ale, ako to robíš?“ spýtala sa ohromene.

„Ako čarujem? Je to jednoduché, no to by si musela chodiť do

čarodejníckej školy, aby si sa to naučila.“

„To sa môže naučiť hocikto?“

„Nie iba tí, čo sa narodili už ako čarodejníci.“

„A, ako vedia, ktorí sa už tak narodili?“

„Vlastne, ani neviem,“ Zamyslene sa pozrel.

„Nikdy som nad tým neuvažoval.“

„Tak to by som mohla byť v podstate aj ja alebo Veronika, nie?“

„Nie!“ povedal rázne.

„Dobre, nerozčuľuj sa hneď.“

„Maja, sľúb mi, že nikomu nepovieš toto tajomstvo, ani Rebeke,

že

som ti to prezradil, áno?“

„Sľubujem,“ povedala, a myslela to vážne.

„Odkedy si čarodejník?“ spýtala sa so záujmom.

„No, prakticky od narodenia,“ skonštatoval. Máriu to fascinovalo,

pretože sa túžila odmala kamarátiť s čarodejníkmi. S jedným sa

už stýkala roky a vôbec o tom nevedela. Toľko sa ho vypytovala, až mu nakoniec zachrípol hlas. Pomaly začínala ľutovať, že sa

nenarodila ako čarodejnica. Keď to vyslovila nahlas, Martin sa iba

usmial a nereagoval na to.

„Idem po palacinky, hneď som späť,“ oznámil a vyšiel z izby.

„Dobre,“ povedala potichu. Postavila sa a prišla ku skrini na

ktorej ešte stále svietilo jej meno. Dotkla sa žiariaceho písmenka

M.

„Au!“ skríkla nahlas. Chytila si ruku na mieste, kde sa dotkla

skrine. Kožu mala červenú a štípala ju. Vtom do izby vbehol

Martin.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa, s prestrašeným výrazom v tvári.

„Dotkla som sa písmena M, a akoby mnou prešiel elektrický

prúd,“

šokovane ukazovala na písmeno na skrini.

„Vieš, nikdy sa nesmieš dotýkať cudzích čarov, pretože ich

sila

sa obráti proti tebe. Toto je len neškodné zaklínadlo a dokáže

ublížiť. Silné zaklínadlá aj zabíjajú.“

„Ale to je nespravodlivé,“ pobúrene povedala Maja.

„Čo keď sa nejaký nečarodejník dotkne nevedome zaklínadla a

zomrie alebo si dajako ubíži? Kľudne by sa to mohlo stať, aj

mne.“

„Môžeš byť pokojná. Ešte sa to nestalo,“ odpovedal a na

tvári mu pohrával tajomný úsmev.

„No toto,“ začudovane sa pozrela na Martina.

„Daj si,“ ponúkol jej palacinky, ktoré držal v ruke na

tanieriku.

Maja si jednu vzala a Martin tiež. Ticho žuli a každý sa venoval

svojim myšlienkam.

„Počuj Martin. Teraz, keď si mi povedal, že si čarodejník,

povieš mi aj s kým si sa rozprával na tom WC?“ Pozorne ho sledovala. Myklo mu kútikmi úst, no nechal doznieť Máriinu otázku.

„Telefonoval som. Teraz budeš za všetkým hľadať niečo

čarodejné?“ spýtal sa s úsmevom.

„Nie, iba mi to tak napadlo,“ odpovedala mu tiež s úškrnom na

tvári.

„Pôjdem už domov.“

„Už?“ sklamane sa spýtal.

„Uhm,“ prikývla a postavila sa. Mlčky vyšli z izby a zišli dolu

schodmi do obývačky.

„Andrea už odišla, ale ty tu ešte môžeš zostať,“ povedala

pani Torsová.

„Nie, už pôjdem. Ďakujem za všetko, pani Torsová. Dovidenia.“

Rozlúčila sa a vyšla von.

„Tak idem. Zajtra sa vidíme v škole.“

„No Maja, keď chceš, mohla by si prísť aj zajtra. Porozprával by

som ti o mojom svete,“ povedal s rozpačitým úsmevom.

„Ak by ma mamka pustila, uvidím. Ahoj,“ pozdravila a vyšla na

ulicu. Opretý o dvere počkal, až pokiaľ zašla za roh.

[ » na začiatok « ]