Kapitola:
Pridaná: 19.4.2012, 19:36:01
Čítaná: 1463×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Ginny, Dean, Harry, Lily Luna, etc.
Stručný dej: Vážne je Ginny s Harrym šťastná? Nebolo to všetko inak?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Láska 2 » Rozchod 3 » Vďaka? 4 » Možno je to všetko inak...

Síce nemám tento pár v láske (nie tento mám, ale ten čo príde, nie), ale na prianie Ritchee Harry Potter som sa pokúsila. Čiže bude to taká krátka kapitolová poviedka :) Pekné čítanie :)

„Zasa meškáš Dean Thomas,“ zavrčala som na svojho priateľa, ale ten sa na mňa len ospravedlňujúco pozrel a keď videl, že sa ešte stále hnevám, nahodil oči ako bernardín. Už ma za ten čas poznal a vedel, že to na mňa zaberá.

„Prepáč, láska. Tvoj brat ma skoro znova zabil,“ zasmial sa a vlepil mi na líce rýchly bozk.

„Hej! To čo má byť?“ Zahundrala som a vzápätí sa začala smiať. „Akosi ma zanedbávaš Thomas,“ skritizovala som ho a on sa ku mne automaticky otočil a pobozkal ma tak, ako sa patrí. „Hm, takto je to lepšie,“ usmiala som sa a položila mu ruku na chrbát. Dean ma objal okolo pliec.

„Ideme sa prejsť, alebo?“ Opýtal sa ma s veľavravnými iskričkami v očiach.

„Na čo vy chlapi hneď nemyslíte,“ zasmiala som sa a jemne mu ťukla po nose. Dean sa len roztopašne zasmial a na moje veľké prekvapenie ma vzal na ruky. Sukňa Rokfortskej rovnošaty, ktorá bola už beztak krátka sa nadvihla na svoje povolené maximum. Niesol ma na rukách a so smiechom mi šepkal krásne slová do uší. Mala som pocit, že sa pri mne zmenil. Veľmi zmenil. Zo začiatku pôsobil ako tvrdý frajer, ale čím dlhšie bol so mnou stál sa z neho úžasný chlapec.

„Kam to bude, slečna?“ Usmieval sa, keď zastal pred hlavným vchodom do hradu.

„Poďme ku rozkvitnutým čerešniam!“ Zaševelila som mu do ucha a Dean ma pobozkal namiesto odpovede do toho môjho. Začala som sa uvoľnene smiať a pevnejšie som ho objala okolo krku aby som mu v tom jeho bláznivom kroku nevypadla z rúk. Dean sa rozbehol dole lúkou a zrejme naozaj nepočítal s tým, že zakopne o koreň. Ešte stále vysmiati sme dopadli na mäkký trávnik a kopec nás začal gúľať dole. Akosi podvedome sme si nevšímali zhrozené pohľady niektorých dievčat, chlapčenské pohľady, ktoré by chceli vidieť niečo viac a ani uznanlivé pohľady niektorých párov. Zvyčajne starších od nás.

Po pár metroch sme zastali na miernej rovinke, nechcelo sa nám vstať a tak sme sa len pritiahli k sebe a Dean ma chytil do objatia.

„Dôjdeme dnes k tým tvojím čerešniam?“ Opýtal sa ma so smiechom, ale ja som mu namiesto odpovede pohladila líce. Nemohla som uveriť, že sa mi tento chlapec tak páčil. Nebol slávny, nebol sukničkár, nebol premudretý, drzý ani nič odpudivé. Bol to taký normálny chalan, v ktorého objatí mi tep rapídne stúpal.

„Neviem,“ odpovedala som mu po chvíli so smiechom a aj on sa začal smiať a bozkávať ma po celej tvári. Jeho neposlušné pery už začali ochutnávať môj krk, keď som sa od neho trocha odtiahla. „Dean. Kontroluj sa!“ Zahriakla som ho s úsmevom a posadila sa. Napravila som si neposlušný gombík na košeli, ktorý sa mi rozopol alebo, ktorý mi rozopol Dean, aj keď o tom by som zrejme vedela.

„Ale Ginny,“ zašepkal a snažil sa ma stiahnuť späť na zem, no ja som sa už nedala. Zo sedu som sa pretočila do kľaku a naklonila som sa ponad neho tak, že som si oprela ruky z každej strany jeho hlavy. Dean to zrejme zobral ako výzvu a snažil sa ma stiahnuť na neho, ale znova som sa uhla a z veselým smiechom som sa postavila.

„Ideš so mnou?“ Opýtala som sa ho naoko pokojne a povýšenecky som zdvihla hlavu do výšky.

„Och, čo ja pre teba neurobím,“ poznamenal s naoko ťažkým vzdychom a prijal moju ponúkanú ruku. Vytiahla som ho do stoja a poobzerala sa okolo seba. Ostatných žiakov sme už zjavne nezaujímali, čo ma tešilo, lebo som nechcela aby sa to dozvedel nejaký z mojich bratov. Jedna z nevýhod, že si ma tak úzkostlivo strážia.

„Skúšky VČÚ?“ Viac som sa opýtala ako skonštatovala a rozbehla sa smerom na západ od Hagridovej chalupy, kde pestoval ovocné stromy. Dean Thomas sa za mnou samozrejme rozbehol. Zastavila som sa až pod nádherne rozkvitnutou čerešňou, ktorej biele kvety mi miesta pripomínali sneh. Videla som, že pred Deanom mám aký-taký náskok a tak som sa pustila do šplhania na najbližšiu čerešňu, neuvedomujúc si, že mám na sebe sukňu. Až keď som sa posadila a pocítila na stehnách drsnú kôru stromu uvedomila si, že to nebol dvakrát najlepší nápad.

„Mám ťa, ty moja potvorka,“ rozjarene na mňa zvolal a chytil ma okolo nôh, ktoré mi viseli zo stromu. Jemne so sa odrazila z konára a znova som mu pristála v náručí.

„Po dnešku budeš mať poriadnu svalovku,“ zasmiala som sa, pobozkala som ho a mierne kusla do pery.

„Za teba mi to stojí,“ usmieval sa ako mesiačik na hnoji a na rukách ma niesol hlbšie do sadu. Toto bolo naše miesto. Medzi vykvitnutými čerešňami, napučanými broskyňami a marhuľami. Medzi tou sladkastou vôňou kvetov stromov, púpav, čerstvej trávi a rôznych byliniek z blízkeho sadu.

„To dúfam,“ smiala som sa s ním a vyvalila sa na deku, ktorú sme si tam raz doniesli a nechali. Samozrejme sme ju začarovali aby nebola mokrá, ale o to tu teraz nejde. Dean si ľahol ku mne a začal sa mi hrať s dlhými ryšavými vlasmi. Robil to hrozne rád a hrozne často. Sem-tam si ruky neovládol ani v klubovni a tu už prišiel miernejší problém. Ron na nás stále jačal, keď uvidel aj najmenšiu nežnosť- teda nie žeby si niečo všimol sám, ale sem-tam nie je až taký slepý, ako sa zdá.

„Potvorka?“ Opýtal sa ma asi po polhodine, keď sme pri sebe ležali a vychutnávali si vzájomnú blízkosť. Dean ma tak volal vždy, keď sme boli sami. Neviem, či zabudol moje meno alebo sa mu jednoducho táto prezývka páči.

„Áno?“ Usmiala som sa a otočila sa k nemu. Bol svojim spôsobom očarujúci, nádherný. A vôbec mi v tých chvíľach s ním neprichádzal na rozum Potter. Nechápem, prečo som si naňho teraz spomenula, ale som rada, že sa preňho už netrápim. Bol hlupák, keď si nevšimol, že oňho stojím. Dean by mi toto neurobil. Nikdy.

„Máš ma rada?“ Položil otázku, na ktorej som sa začal smiať.

„Samozrejme, že hej,“ uškrnula som sa, otočila k nemu a sledovala som jeho pery zvlnené do úsmevu ako mi hovoria tieto slová:

„To som rád, lebo aj ja teba. Ale ak nechceš aby tvoj priateľ nemal ani toľko VČU ako tvoji starší bratia, myslím Freda a Georga, mohla by si ma ospravedlniť, ale asi sa pôjdem učiť,“ usmial sa na mňa ospravedlňujúco, nečakal na odpoveď a hneď sa postavil. Sklamane som za ním natiahla ruku a on ma vytiahol na nohy. „Ginny, potvorka, je mi to fakt ľúto, ale chcem aj niečo dosiahnuť. A v láske som už na vrchole,“ usmial sa na mňa a nahodil pohľad bernardína.

„Ach ty truľo môj zlatý,“ pokrútila som hlavou a s nezbednými iskrami v očiach som okolo neho prebehla.

„Veď ja ťa chytím, ty potvorka moja malá zlatá,“ zasmial sa na plné, ale ja som sa už predierala pomedzi kvitnúce kvety čerešní, ktoré sa mi sem-tam zaplietali do dlhých ryšavých vlasov.

[ » na začiatok « ]