Kapitola:
Pridaná: 12.4.2012, 17:39:24
Čítaná: 314×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Konečne zazvonilo. Rachot stoličiek sa ozýval po celej škole. Aj

Maja sa ihneď postavila, aby sa jej Martin nestratil z dohľadu.

Akurát sa pohla k svojej lavici, keď jej cestu zatarasil Marko.

„Ahoj Mária, mohla by si ísť na chvíľu sem?“ Ukázal von na

chodbu.

„Prepáč, ale teraz práve nemám čas,“ snažila sa ho odbiť.

„Bude to iba chvíľa,“ povedal viac- menej prosebne.

„Tak fajn.“ Vyšli von na chodbu. Z tried na nich vykúkali zvedaví

žiaci, ale aspoň tam bolo tichšie.

„Vieš, to čo sa stalo v lese. Viem, že si bola nešťastná z toho,

že pred tebou Martin zatajil ich vzťah, nakoľko ste asi najlepší

kamaráti. Reagoval som neprimerane a cítim sa za to strašne blbo,

lebo namiesto toho, aby som ťa utešil, odišiel som. Prepáčiš mi?

Pochopím ak nie, ale prosím, daj mi ešte šancu napraviť to.“

„Čo?“

„Čo, čo?“

„Ja...prepáč, ale musím ísť súrne preč. Potom mi to povieš,

dobre?“ Maja sa zvrtla a utekala do triedy pre hygienické vrecúško,

a nechala Marka stáť na chodbe s rozčarovaným výrazom na tvári.

Trieda bola prázdna, pretože všetci stáli pred učebňou informatiky

a čakali pokiaľ príde učiteľka a otvorí im. Robili taký strašný

hluk, že bolo až nepochopiteľné, ako to môžu učitelia ignorovať.

Vybehla z triedy a išla k chalanským veckám. Triedy už boli zavreté

a ozývali sa z nich hlasy učiteľov. Priložila ucho k dverám

záchoda a načúvala.

„Neprišli na nič nové?“ spýtal sa dôverne známy Martinov hlas.

„Zatiaľ nie.“ Maju skoro vykotilo, keď začula dievčenský

utrápený hlások.

„Čo už,“ odpovedal dievčaťu Martin a nastalo ticho. Opretá o

dvere sa snažila zachytiť každý zvuk.

„ÁÁÁÁÁÁ!“ Dvere sa prudko otvorili a v nich stál Martin.

„Maja? Čo ty tu?“ Pozrel na spadnutú Maju a podal jej ruku.

Cítila ako sčervenela, až po korienky vlasov. Opatrne mu pozrela do

tváre a zbadala jeho prekvapený výraz. Očervenela ešte viac, ak to

vôbec šlo. Neprijala jeho ruku a sama sa pozviechala zo zeme.

„No vieš ja...som išla okolo, nie?“ Mozgové závity jej pracovali

na plné obrátky, no tak strašne sa hanbila, že nevedela nič

vymyslieť.

„A?“ dožadoval sa odpovede Martin s nechápavým výrazom na

tvári.

„No, išla som okolo a zrazu z ničoho nič.....mi začalo byť zle,“

vysypala nakoniec zo seba.

„Vieš a oprela som sa o dvere, a ty si ich akurát otvoril,“

zakončila.

„A ešte stále ti je zle?“ spýtal sa so skúmavým pohľadom.

„Si totiž strašne červená. Nemáš horúčku?“ spýtal sa.

„Nie, už mi je lepšie. Musím ísť na hodinu. Tak sa maj.“

„Aj ty.“ Otočila sa a napohľad pokojným krokom vykročila po

chodbe. Každá čiastočka jej tela sa triasla a spamätávala zo

šoku. Až keď zabočila na schodište, vydýchla si a potichu

zanadávala. Začula zhora učiteľkin hlas, a až potom si spomenula,

že je hodina. Rozbehla sa hore a zastala pri dverách do učebne.

Otvorila dvere a nakukla do triedy. Všetci usilovne surfovali po

internete, alebo si písali na facebooku.

„Prepáčte, že meškám,“ povedala ticho.

„To nič, len si sadni. Dnes máte voľnú hodinu.“ Usmiala sa na

učiteľku a hodila sa na stoličku vedľa Veroniky. Tá ju po očku

sledovala.

„Zapni si facebook.“

„Och, Veronika. Nemôžeš mi to povedať? Veď sedím vedľa teba.“

„V tejto triede majú aj steny uši.“

„Dobre teda,“ súhlasila nakoniec Maja. Našla si už správu od

Veroniky.

„Kde si bola?“

„Kde by som mala byť? Na WC. Za toto som sa mala prihlásiť?“

napísala jej mierne útočným tónom.

„Nekecaj!“

„A kecám?“

„Si celá červená, trasú sa ti ruky a máš špinavé nohavice.

Neverím, že si bola len na WC!“

„Bola som tam: Cestou som zakopla a spadla. Hups, záhada

vyriešená!“

„A z toho si bola taká červená a vytrasená?“

„No predstav si, že áno. Končím, maj sa.“ Odoslala a odhlásila

sa. Veronika na ňu škaredo zazrela, no nepovedala nič. Zvyšok hodiny

si kreslila v skicári paródie na spolužiakov. Vždy všetko Veronike

povedala, no toto jej z neznámej príčiny nechcela povedať. Netušila

prečo, no vedela, že je to tak lepšie. Pred koncom hodiny prišiel

Rišo pre triednu knihu. Cez matematiku si vymyslela plán. Nazvala ho-

Plán BV- plán bleskovej vojny. Vyčítala to v učebnici dejepisu a

zapáčilo sa jej to.

„Alebo, skôr bleskovej reakcie,“ povedala nahlas.

„Čo?“ nechápavo sa spýtala Veronika, ktorej už dochádzali

nervy.

„Nemáš ty náhodou horúčku? Vyzeráš tak, a dokonca aj

blúzniš.“ Chytila jej čelo a súcitne sa pozrela.

„Prestaň Verča!“ Odstrčila jej ruku a zazrela. Veronika len

pregúlila oči a venovala sa líčeniu. Mária sa zdvihla z lavice a

zamierila k Martinovej. Bol úplne sústredený výzdobou okrajov

zošita a tak ju nezaregistroval.

„Hm, ahoj,“ ozvala sa.

„Ahoj.“ Odpovedal okamžite. Už si nebola istá, či ju

nezaregistroval alebo sa tak iba tváril.

„Mohli by sme sa porozprávať?“

„Môžeme.“ Prisadla si k nemu do poslednej lavice a chvíľu naňho

pozerala.

„Keď som sa oprela o tie dvere, tak som počula dievčenský hlas,“

povedala rýchlo.

„Ehm...čo?“ zdvihol pohľad od zošita a pozrel sa na ňu. Jej

plán stroskotal. Zhlboka sa nadýchla a zopakovala to pomaly.

„Dnes keď mi bolo zle a oprela som sa o dvere chlapčenských

záchodov počula som tam tvoj, aj dievčenský hlas.“

„Dievčenský?“ spýtal sa pobavene. „Pokiaľ viem, bol som tam

sám a volal som jednej kamarátke.“

„No...tak to som asi počula z telefónu. Vieš len mi to bolo divné,

aby bola baba na chlapčenských záchodoch. Tak teda, prepáč.“

„Nevadí. Zvedavosť nie je hriech.“ Usmial sa a Maja pochopila, že

tým sa ich rozhovor skončil. Na tvári sa mu pohrával tajomný úsmev.

Už sa postavila a chcela ísť späť k svojej lavici, keď ešte

ticho povedal: „Keby si chcela, príď dnes k nám. Mama robí

palacinky a vravela, že by bola rada, keby že k nám chodíš

častejšie.“

„Vďaka, prídem,“ usmiala sa. „A, pozdravuj ju.“

„Fajn.“

[ » na začiatok « ]