Kapitola:
Pridaná: 8.4.2012, 09:19:20
Čítaná: 251×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Máriu zobudilo slnko, ktoré jej cez okno svietilo rovno do očí.

Pretočila sa na brucho a hlavu si zaborila do vankúša. Nechcelo sa

jej ju zdvihnúť, no musela, lebo by sa najskôr zadusila. Chvíľu jej

trvalo kým sa rozpamätala, prečo sa cíti tak mizerne. Unavene

vyliezla z postele a zamierila pred zrkadlo. Oči mala opuchnuté a po lícach mala čierne stopy po špirále. Odišla do kúpeľne a umyla si tvár, aby sa trochu prebrala. Zistila, že je už jedenásť hodín.

„Dobré ráno!“ Mama sedela za kuchynským stolom a čítala knihu.

„Dobrý deň, mladá dáma. Pripravila som raňajky, ale môžeš ich

rovno brať ako obed.“ Maji sa nechcelo s mamou hádať, a tak si

iba ticho sadla za stôl a jedla hrianku s lekvárom.

„Zháňal ťa Martin.“ Maji sa nahrnula do tváre červeň. Zabudla

na hrianku, z ktorej si chcela práve odhryznúť.

„B-bol u nás?“

„Hej, hovoril, že ak sa ti bude chcieť, máš prísť k nim.“

„Môžem ísť?“ postavila sa na odchod.

„Až keď doraňajkuješ, a neruš ma, čítam.“

„Dobre.“ Rýchlo do seba nahádzala zvyšok raňajok a vybehla hore,

prezliecť sa z pyžama.

„Zober toto Martinovej mame, že jej veľmi pekne ďakujem.“

„Fajn.“ Vzala do ruky kuchársku knihu a obula si botasky.

„Pozdravuj ich.“

„Dobre.“

„A, nie že ich budeš otravovať príliš dlho.“

„Dobre. Ahoj!“

Vyšla na ulicu a zamierila do susedného domu. Ako malá sa k nim

chodila hrávať, no už u nich nebola veľmi dlho. Možno, aj rok.

Zazvonila na zvonček a nervózne čakala. Otvorila pani Torsová.

Veľmi milá a usmievavá žena. Zhodou okolností- Martinova mama.

„Majka, poď ďalej, poď.“ Maju mala vždy veľmi rada.

„Dobrý deň, pani Torsová,“ s úsmevom sa pozdravila, „mama

posiela tú kuchársku knihu, čo si od vás požičala. Veľmi pekne

ďakuje, a pozdravuje všetkých,“ vysypala zo seba.

„Och, pravdaže, skoro som na ňu zabudla. Ďakujeme za pozdrav. No poď, Martin je hore. Myslím, že bol u vás, len si ešte spala, tak ťa nechcel budiť. Ach, ako si len vyrástla. Veď len prednedávnom si k nám chodila, ako malé dievčatko, hrávať sa.“ Mária sa vyzula a nechala pani Torsovú rozmýšľať nad minulosťou. Vybehla hore

schodmi a bez zaklopania otvorila dvere do Martinovej izby. Bola to malá miestnosť, vymaľovaná na modro. V rohu izby mal stôl s

počítačom. Hneď vedľa, mal skrine a na protiľahlej strane

jednoduchú posteľ s drevenými koncami. Izba pôsobila útulne.

„Ahoj,“ pozdravila, aby dala vedieť, že je tam. Martin ležal na

posteli a obracal v rukách nejaký modrý kameň.

„Jéé, ahoj.“ Prekvapene sa posadil a usmial sa.

„Nepôjdeš ďalej?“ vošla do izby a sadla si do otáčacieho

kresla, ktoré bolo za počítačovým stolom.

„Ako sa máš?“

„Bolo už aj lepšie,“ odpovedala stroho.

„Nespala si?“

„Tak trochu áno.“

„Maja? Hneváš sa na mňa?“ utrápene na ňu pozrel.

„Mohol si mi povedať, že chodíš s Rebekou. Myslela som, že si

hovoríme všetko.“

„Ja viem. Len, je to zložitejšie, ako sa to na prvý pohľad zdá ,“

ticho povedal.

„Čo je na tom zložité?“

„Nemôžem ti to povedať, aj keď chcem, a veľmi.“

„Škoda. Rebeka o tom vie, že?“ Chladne sa mu pozrela do tváre.

Tváril sa naozaj utrápene. Nepovedal nič, iba prikývol.

„Odkedy chodíš s Markom?“ Tá otázka ju zaskočila.

„Nechodím s ním. Včera sme sa pohádali.“ Do očí sa jej znovu

nahrnuli slzy.

„Prečo?“

„Aj ja mám svoje tajomstvá,“ povedala ticho.

„Mrzí ma to.“ Bolo vidieť, že to myslí vážne.

„Aj mňa.“ Slzy jej tiekli po lícach a kotúľali sa jedna za

druhou.

„Neplač.“ Postavil sa a objal ju.

„Ako veľa už uplynulo odvtedy, čo sme sa spolu hrávali a nemali

žiadne problémy.“ Smutne sa usmiala.

„Bolo by fajn vrátiť to späť.“

„Škoda, že to nejde.“

„Hneváš sa na mňa, veľmi?“ Maja pokrútila hlavou a usmiala sa.

„Nie, už sa nehnevám.“

„Ďakujem,“ zašepkal.

„Pomohla by si mi s úlohami?“ Zasmiala sa a utrela si líca mokré

od sĺz.

„Ako za starých čias.“ Zarozprávali sa a na úlohy akosi

pozabudli. Hrali karty a vynikajúco sa zabávali.

„Martin!“ zakričala naňho zdola pani Torsová.

„Ospravedlníš ma na chvíľu?“

„Pravdaže.“ Usmiala sa a pozerala, ako vyšiel z izby. Sedela na

posteli a rozmýšľala. Zapípal mu mobil. Pozrela na dvere, aby sa

uistila, že nikto nejde. Zdvihla ho a pozrela kto mu píše.

„Rebeka!“ Ešte raz pozrela na dvere, no Martin bol dole. Otvorila

SMS-ku.

,Ahoj Martin! To prekvapenie, čo si mi včera dal, bolo naozaj veľmi

milé. Dnes dávali na Magic TV to, čo včera nakrútili pri Aurelových

vodopádoch. Nejaký chalan tam hovoril o mne, že som tam ako prvá

hasila požiar, ale inak si nevšimli nič. Ak sa ti bude dať, použi

nejaké zaklínadlo na uzamknutie správ odo mňa. Nechcem, aby si ich

niekto prečítal.

Ľ.Ť. Beka

Maja civela na správu, ktorú práve dočítala. Magic TV, zaklínadlo,

Aurelove vodopády. Čo to malo znamenať? Začula ako niekto ide hore po schodoch. Rýchlo zamkla displej a položila mobil na miesto odkiaľ ho vzala.

„Som späť,“ usmial sa na Maju, no vzápätí zvážnel.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa znepokojene. Maja sa rýchlo usmiala.

„Nie nič. Prečo?“ Zatvárila sa najnevinnejšie, ako vedela.

„Vyzerala si ako duch. Fakt si bola strašne bledá.“

„Aha.“ Pre zmenu očervenela ako paradajka a zahanbene pozrela do zeme.

„Pôjdem ja už radšej. Mamke som sľúbila pomoc pri upratovaní.“

Vstala z postele a rýchlo vyšla z izby. Pani Torsová ju

presviedčala, aby ešte zostala, no Maja sa vyhovorila, že musí ísť

domov.

„Maji?“ Chytil ju za ruku, pretože už stála vo dverách a bola na

odchode.

„Hm?“

„Naozaj sa nič nestalo?“ Cítila sa tak hrozne, že ho musí klamať.

„Nie nič,“ pokúsila sa o úsmev, no bola to skôr nervózna grimasa.

„Dobre,“ zahľadel sa jej do očí. Mala pocit, že jej vidí až do

mysle. Rýchlo odvrátila zrak a rozlúčila sa.

Martin sa vrátil do izby a úplne zmätený si sadol na pohovku.

Pohľad mu padol na mobil, položený na stole. Vzal ho do ruky a zistil, že dostal SMS-ku od Rebeky. Nesústredene si ju prečítal a všetky jej správy zviazal jednoduchým kúzlom.

Čo ju mohlo tak rozrušiť? Napadalo mu veľa vecí. Jedna

nepravdepodobnejšia než druhá.

Maja sa vyzula a vošla do haly, ktorú mali hneď vedľa kuchyne.

„Pani Torsová ďakuje za pozdrav.“

„Uhm,“ zamrmlala mama a ďalej sa venovala čítaniu. Maja tam

chvíľu len tak postávala a potom vybehla hore schodmi do svojej izby.

Sadla si na posteľ, no hneď sa aj postavila. Bola natoľko

rozrušená, že sa nedokázala poriadne sústrediť.

„Takže odkaz, stretnutie v lese, Martinovo tajomstvo, Aurelove

vodopády, Magic TV, zaklínadlo. Čo to tí dvaja riešia?“ pýtala

sa samej seba, no na nič nedošla.

„Jedine že by....ach, už mi z toho preskakuje. A vôbec, rozprávam

sa sama so sebou.“

[ » na začiatok « ]