Kapitola:
Pridaná: 3.4.2012, 20:32:30
Čítaná: 297×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Chcela by som venovať túto kapitolu Senrimu, ktorý mi vždy trpezlivo opravuje všetky poviedky.Neviem ako sa dostatočne poďakovať, tak aspoň týmto venovaním. Ďakujem :)

„Ach,“ Rebeka užasnuto pozerala na vodopády. Z päť metrovej

výšky padala kryštálovo čistá voda, rovno do hlbokého jazera pred

nimi. Bola tu iba raz, keď ako 4-ročná zablúdila v Krátkej uličke.

Martin ju objal okolo pása.

„Sú krásne, však?“ povedal smutne.

„Prečo si smutný?“

„Od budúceho roka budem bývať tu. Sám. Už nikdy neuvidím svoju rodinu a kamarátov.“

„Budeš to mať ťažké. No nezabúdaj. Vždy tu máš mňa,“ povedala potichu.

„Počuješ to?“

„Čo mám...“ no nedopovedala vetu. Všimla si, že ich niekto

sleduje. Rýchlo sa od seba odtiahli.

„Poď, ideme,“ zašepkal Martin a vybrali sa späť. Celú cestu sa

obzerali. Rebeka raz zbadala okraj čierneho plášťa, ako mizol v

húštine. Rozbehli sa čo najrýchlejšie preč. Cesta sa im zdala

nekonečná. Keď vyšli von vyzeralo to, že cestička je prázdna. Všade bolo ticho, jediné čo bolo počuť, bol ich zrýchlený dych. Chceli odísť, no zrazu zbadali v neďalekých kríkoch červený záblesk a následne na to vír vody. Kríky, v ktorých sa ukrývalo to, čo ich sledovalo, vzbĺkli. Oheň sa rýchlo šíril ďalej. Prvá sa spamätala Rebeka a vyčarila veľký prúd vody, ktorým sa snažila uhasiť požiar. Pridal sa k nej aj Martin, no sami na to nestačili. Rebeka vyplašene bežala po pomoc do najbližších domov a zháňala ďalších čarodejníkov. Desať prúdov vody hasilo horiace kríky a postupne prichádzali ďalší. Po 15-minútovom boji s ohňom, zostalo

z kríkov len spustnuté pole. Kúdole čierneho dymu sa valili do mesta

a pohlcovali bledo modrú oblohu. Hluk a krik sa ozývali po celom

údolí. Ľudia s hrôzou pozerali na katastrofu, ktorú nevedeli kto

zapríčinil. Rebeka nahlas vzlykla. Napriek kope ľudí, ktorí ich

videli, Martin Rebeku objal a tíšil ju.

„Neplač,“ zašepkal. Triasla sa na celom tele.

„Keby, keby...“trhane vzlykala, „keby že neodídeme z lesa, tak tam zhoríme.“

„Bekuš, my sme čarodejníci, nejako by sme sa dostali aj z ohňa,“

povedal s úsmevom, no tvár mu ihneď zvážnela.

„Len nechápem, prečo na nás nezaútočil, kým sme boli pri

vodopádoch.“

„Ani ja.“ Ešte stále ticho vzlykala. Miestny ľudia zatiaľ

prečesávali pozostatky kríkov a hľadali dôkazy. Nejaký postarší

muž zrazu vykríkol.

„ Niečo tu je!“ Ľudia ihneď spozorneli. V ruke držal kúsok

papiera obalený magickou bublinou.

„Berte to, ako varovanie!“ prečítal nahlas. Nikto nechápal, čo

odkaz znamená.

„Och,“ vystrašene pozrela Beka na Martina.

„Ak bolo spálenie kríkov, ako varovanie, čo bude nabudúce?“

„Prečo na nás chceli zaútočiť?“

„Neviem, no odteraz si na seba musíme dávať väčší pozor.

Jediné čo o tom podpaľačovi vieme je, že jeho živel je voda,“

tlmeným hlasom hovoril Martin, aby ich náhodou niekto nezačul.

„Takých čarodejníkov sú tisícky,“ sklamane povedala Rebeka.

„Predpokladám, že toto nebolo naše posledné stretnutie s ním.“

Čarodejníci sa pomaly rozchádzali späť do svojich príbytkov alebo

na námestie. Moderátorka z Magic TV stála pred zhorenými kríkmi a robila reportáž. Martin s Rebekou sa rýchlo vytratili preč, aby

náhodou nevzbudili podozrenie. Cez krátku uličku vyšli na

námestie. Rebeka si medzitým skontrolovala Rose, či je v poriadku.

Bola síce trochu vyplašená, no keď sa jej Beka prihovorila, trochu

sa osmelila. Potom vytiahla z vrecka na nohaviciach rubín, ešte stále zabalený v hodvábnom papieri.

„Moc nám tie kamene nepomohli, čo povieš?“ Martin vytiahol svoj

Hemimorfit a zahľadel sa naň. Stiahol dolu hodvábny obal.

„Možno, sa s nami musia zžiť. Ešte sa zrejme cítia cudzo.“

„Pochybujem Martin. Sú to len pekné kamene a to je ich prvoradá

funkcia.“ Vytiahol z vrecka mobil.

„Je za desať šesť.“

„To už radšej pôjdem.“

„Dobre. Veď aj ja. Večer buď na nete, ešte sa porozprávame o tom

čo sa dnes stalo.“ Martin sa na ňu veľavýznamne pozrel.

„Fajn, budem tam,“ usmiala sa, hoci bola ešte stále veľmi bledá v

tvári. Martin sa poobzeral po námestí. Bolo tam už veľmi málo

ľudí. Nakrátko jej stisol ruku a vložil jej doň akýsi papierik.

Prekvapene sa pozrela.

„To je to, čo som chcel doniesť. Dúfam, že sa ti to bude

páčiť,“ povedal potichu.

„Tak ja idem. Ahoj.“ Žmurkol na ňu a zmizol vo víre vetra. Rebeka nedočkavo otvorila papierik.

Keď som s tebou, moje srdce bije ako splašené.

Keď som s tebou, ruky sa mi chvejú.

Keď som s tebou, prestávam myslieť.

Je to silnejšie ako akékoľvek zaklínadlo.

Je to láska.

Ľúbim ťa Rebeka.

Dočítala to a pristihla sa, ako sa usmieva.

„Blázonko,“ povedala potichu. Zvierajúc lístoček v ruke, zmizla v

plameňoch.

[ » na začiatok « ]