Kapitola:
Pridaná: 29.3.2012, 21:39:19
Čítaná: 320×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Mesto bolo plné čarodejníkov. Každú chvíľu sa niekto zjavil a zmizol v ohni, víre vzduchu a vody. V strede námestia stála veľká socha Aurélia.

Bola celá zo zlata, len plamienok a vír, ktoré držal, každé v jednej ruke, boli červené a modré. Socha stála na vysokom mramorovom podstavci. Veľká tabuľa na nej oznamovala: Na pamiatku zakladateľa krajiny Aurélia prvého. Z víra a plamienka vychádzali slabé prúdy vzduchu a ohňa. Leteli oproti sebe a keď sa zrazili vznikol fénix, ktorý sa následne zmenil na vodu a dopadol do fontány.

Bol pekný čas a tak niekoľko detí behalo okolo fontány a užasnuto hľadeli na fénixa. Vždy, keď sa zmenil na vodu, zvýskli a zatlieskali. Pár detí, asi v Martinovom a Rebekinom veku, sa prechádzalo po námestí a zabávali sa na zmrzlinách, ktoré si kúpili. Okolo jednej dokonca akoby plápolal ohník. Keď ju chlapec olízal, vyfúkol oheň. Ostatní sa smiali a ich smiech sa ozýval po okolí, čo hnevalo postarších čarodejníkov náhliacich sa za nákupmi. Martin stál pri soche. Vzbĺkol pri ňom oheň. Rebeka sa usmiala a spýtala sa:

„Nepôjdeme trochu po obchodoch?“

„Môžeme,“ povedal neveľmi nadšene Martin, no Rebeka už kráčala k obchodu, kde boli pred vchodom vyložené dve veľké ružové kvetiny, ktoré sa tvárili dosť nebezpečne. Vošli dovnútra. Pred nimi boli stovky kvetov najrôznejších druhov.

„No, nie je to krásne?“ užasnuto povedala a vykročila do prvého radu. Tabuľka na začiatku radu hlásila: Domáci miláčikovia. Kvetinky menšie ako zápalky mrvili lupienkami a ospanlivo klonili hlávky. Rebeka zastala pri kvete veľkom asi ako púpava a hladkala ho.

„Martin, poď sem!“ zavolala naňho. Martin si akurát krvopotne vyťahoval ruku z napohľad neškodnej kvetinky, ktorá chcela silou mocou aby si ju kúpil. Konečne sa vymanil z jej zovretia a išiel za Rebekou.

„Nie je krásna?“ zasnene hovorila. Kvetina bola sýtoružovej farby a drobnými lupienkami hladila Rebeke ruku.

„Chcela by si ju?“

„Áno, veľmi.“

„Tak ti ju kúpim.“ Usmial sa. Už-už ho chcela pobozkať, no včas sa spamätala a rýchlo sa odtiahla.

„Ešte sa tu trochu poobzerám a potom pôjdeme, dobre?“

„Fajn,“ povedal. Vrátil sa na začiatok a prečítal si tabuľu: Domáci miláčikovia Kvety od nečarodejníkov Stredne nebezpečné kvety Agresívne kvety Len pre skúsených čarodejníkov Novinka- Vysoko inteligentné kvety Zamieril do radu s kvetmi len pre skúsených čarodejníkov a prezeral si ich. Väčšina kvetov bola v klietkach. Niektoré nazúrene šľahali s listami veľkými asi 4 metre a iné sa zase tvárili zvädnuto, no keď sa k nim čo i len niekto priblížil, roztvorili lupene a v nich kopu malých tesákov.

Jedna gigantická kvetina, krikľavo fialovej farby, dokonca slintala ako bernardín. Nejaký zamestnanec akurát ukladal do klietky veľkú modrú kvetinu, ktorá mala stiahnuté lupene, takže z nej bol iba púčik. Vyzerala omámená, pretože sa kývala akoby bola napitá a pískala si akúsi falošnú melódiu. Vo chvíli, keď už robotník vychádzal z jej klietky, chytila ho púčikom za ruku a ťahala ho do vnútra kvetu. Vyľakal sa a poslal na ňu nejaké zaklínadlo, ktoré ju zmrazilo a on si opatrne vytiahol ruku z jej zovretia. Znechutene pozrel na zelené sliny, ktoré mal na celej ruke. Rýchlo vybehol z klietky, zamkol ju a odišiel preč. Martin sa pomaly priblížil ku kvetine a pozoroval ju. Znovu sa preberala, no tentoraz niečo hovorila. Poväčšine to bolo iba nezrozumiteľné mrmlanie, no sem-tam zachytil pár slov. Napr.:

„Tupé hlavy! Vymyté mozgy! Chuligáni!“

„Martin?“ Tak ho fascinoval nadávajúci kvet, že si ani nevšimol

prichádzajúcu Rebeku.

„Ideme?“ spýtala sa.

„Uhm,“ zamrmlal, no ešte stále zhypnotizovane pozeral na rozprávajúci puk kvetu. Potiahla ho za rukáv a spolu vyšli z radu. Rebeke kúpil tú ružovú kvetinku z domácich miláčikov. Dala jej meno Rose. Zaplatila za ňu 5 plameniakov a vyšli na slnkom zaliate námestie.

„Kde pôjdeme teraz?“ Pohľadom prešiel po názvoch obchodov s čarodejníckymi potrebami.

„Poďme do Mága.“ Navrhla s nádejou Rebeka. Obchod bol o tri domy ďalej od kvetinárstva. Predávali tam oblečenie najrôznejších druhov a veľkostí.

„A, čo keby sme šli radšej do Déjá vu?“

„Keď inak nedáš,“ povedala a kráčala k malému nenápadnému obchodíku na konci námestia. Hodila túžobný pohľad na Mág v ktorom boli veľké výpredaje krásnych šiat, ktoré menili farbu na akú si len človek pomyslel. Prišli k malému ošumelému obchodíku. Dvere sa samé otvorili a Martin s Rebekou vstúpili dnu. Ovanul ich jemný závan soli. Stáli v piesku a všade naokolo sa rozprestieralo plytké more. Jemné vlnky narážali o pult, ktorý bol úplne na konci cestičky. Za ním postával malý zhrbený čarodejník. Rebeke a Martinovi sa uklonil a srdečne sa usmial. V plytkom mori, všade naokolo, bolo plno kameňov všetkých farieb a tvarov. Pri každom bola tabuľka, ako sa kameň nazýva a akú veľkú má moc.

Martin zamieril na cestičku s kameňmi bledomodrej farby a Rebeka zase do radu s krvavočervenými kameňmi. Zaujal ju veľký rubín úplne vpredu. Rubín Ohnivák= dopĺňa energiu, chráni pred temnými zaklínadlami, pomáha v láske- živel oheň. Pozrela sa na rubín vo vode. Videla v ňom svoj odraz. Na opačnej strane obchodu stál Martin a pozeral na Hemimorfit.

„Máte veľmi dobrý vkus, pán Torsa.“ Martina až myklo od ľaku. Starý obchodník sa potichu došuchtal k nemu.

„Hemimorfit oplýva veľmi veľkou silou. Verte mi, že sa vám raz zíde, aby ste ochránili dievča pred veľkým nebezpečenstvom.“ Neprirodzene veľkými sivými očami hľadel Martinovi do tváre.

„To myslíte...akože Rebeku?“ nechápavo pozrel na obchodníka.

„Čas vám to prezradí, pán Torsa, čas vám to prezradí,“ tichým

chrapľavým hlasom povedal čarodejník. Jeho tajomný pohľad ho zneisťoval.

„Aha...tak ja si ten kameň teda kúpim na horšie časy.“ Snažil sa to obrátiť na žart, no muž mu stále vážne pozeral do tváre.

„Veľmi správne, veľmi správne.“ Kúzlom vytiahol kameň z vody a malým vírikom obkolesil celý kameň. Následne sa z neho stal hodvábny papier previazaný mašličkou. Rebeka medzitým prišla k pultu a v ruke držala krvavočervený rubín.

„Takže rubín. Áno, naozaj má všetky účinky, ktoré boli napísané na tabuľke, no veľa ľudí sa dalo zmiasť mocou rubínov. Zaobchádzajte s ním opatrne, slečna Rebeka, pretože vám môže spôsobiť veľa bolesti.“

„Budem si dávať pozor,“ usmiala sa a vyložila dva víry a štyri plameniaky. Martin doložil jeden vír a tri plameniaky. Obchodník tak ako predtým Martinovi zbalil Rebeke rubín do hodvábneho papiera previazaného bielou stužkou. Vzal peniaze a hlboko sa im uklonil.

„Veľa šťastia. Obaja to budete mať ťažké.“

„Ďakujeme,“ zamrmlali a rýchlo vyšli s balíčkami v ruke na námestie.

„Čo to malo znamenať?“ nechápavo sa spýtal Martin.

„Kvapká mu na karbid,“ vyhlásila Rebeka.

„Keď bol mladý býval že vraj najlepší obchodník v krajine, ale s rokmi mu ubudol aj rozum.“

„Jááj, nedáš si zmrzlinu?“

„Rada,“ povedala. Vybrali sa do stánku so zmrzlinou.

„Čo si dáte deti?“ spýtala sa ich usmievavá ružovolíca žena.

„Prosím si jednu malú Dragon a čokoládovú.“

„Nech sa ti páči srdiečko,“ podala Rebeke zmrzlinu.

„Mladý pán, si dá akú?“ otočila sa na Martina.

„Jednu Dragon a Neviditeľnú.“ Podala mu kornútik s kopčekom horiacej zmrzliny a druhý nebolo vidieť. Zaplatili jej a išli si sadnúť na lavičku pri soche Aurela.

„Ako chutí tá neviditeľná?“ zaujímala sa Rebeka.

„Chutí ako citrón a vanilka dokopy. Chceš ochutnať?“

„Nie, díky.“ Mlčky lízali zmrzlinu a pozerali na asi 4 ročné dievčatko, ktoré si v rúčkach pohadzovalo vytvorenú guličku vody.

„Rebeka?“

„No?“

„Nepôjdeme k Aurelovým vodopádom?“

„Môžeme, ale o šiestej musím byť doma.“

„Tak máme ešte...,“vytiahol mobil a pozrel na čas, „celú hodinu. Ideme?“

„Fajn, poďme.“ Vstali a zamierili do Krátkej uličky. Prechádzali popri čarodejníckych domoch. Vyzeralo to na bohatú štvrť, pretože domy boli malé vily a pred každým bol bazén. Jedny mali dokonca tobogan, z ktorého tiekla farebné voda. Druhí mali zase trávnik, v ktorom sa trblietali falošné diamanty. Keď vyšli z ulice, odbočili na úzku cestičku lemovanú brečtanom. Prešli cez drevený mostík, pod ktorým tiekla rieka. Chvíľu išli po ceste a uhýbali sa halúzkam, ktoré im šľahali do tváre.

Ďakujem všetkým, ktorí to čítate. Veľmi si to vážim :)

[ » na začiatok « ]