Kapitola:
Pridaná: 28.3.2012, 18:36:54
Čítaná: 401×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Zvuk zvonenia sa ozýval po celom dome. Maja vyskočila zo stoličky a rýchlo ho zdvihla.

Stála vo svojej izbe. Bola namaľovaná na marhuľovo- bielu a na jednej stene mala drevený obklad, ktorý ladil so skrinkami rovnakého materiálu.

„Prosím?“

„Majka? To som ja, Marko.“

„Ahoj.“

„Volám ti..........že či by si nechcela ísť niekam von.“

„A, to iba my dvaja?“

„Áno, ale keď nechceš ísť tak....“

„Nie, pôjdem. Kde, a o koľkej?“

„Hmm, neviem kde.“ nervózne povedal do telefónu.

„Tak poďme do lesa na snežienky. Čo ty na to?“

„Vynikajúci nápad. Tak o tretej sa stretneme na moste, dobre?“

„Fajn. Teším sa. Ahoj!“

„Ahoj Maji!“

Stála v strede izby a usmievala sa. Pozrela na hodinky na stene.

„Och, veď za pol hodinu sú tri!“ hystericky skríkla a začala si rýchlo vyberať šaty na oblečenie. Natiahla na seba tmavé rifle a modrú mikinu s čiernym nápisom Peace, ktorá ladila s jej tyrkysovo modrými očami. Obula si najnovšie tenisky. Boli čierne s bielymi šnúrkami a po bokoch mali hviezdičky. Uhľovočierne dlhé, rovné vlasy si rozpustila z vysokého vrkoča. Padali jej až po pás. Keď skončila s úpravami, bolo za desať tri. Doslova vyletela z domu a rýchlym krokom kráčala k mostu. Už z diaľky videla, ako tam Marko postáva, a hádže kamienky do rieky. Musela uznať, že mu to sekne. Farebný svetrík a rifle mal zladené s čiernymi teniskami. Vietor sa mu hral s vlasmi, a vyzeralo to svetovo.

„Ahoj Marko,“ veselo sa naňho usmiala.

„Ahoj Maji. Ideme?“ Usmial sa, no všimla si, že je trochu nervózny.

„Hej, poďme.“ Vykročili smerom k lesu. Nastalo medzi nimi trápne ticho, ktoré sa stále predlžovalo.

„Dnes bol zvláštny deň, nie?“ spýtala sa nakoniec.

„Ani nie. Prečo?“ Chytil sa témy Marko.

„Neviem, proste taký čudný sa mi zdal. Ozaj chcela som sa spýtať: Odkiaľ je vlastne tá nová baba, čo sem prišla?“ Povedala to čo najnevinnejšie, aby tým zakryla zvedavosť.

„Myslíš Rebeku?“

„Hej, hej tú.“

„Neviem o nej veľa. Nemá toľko kamarátov čo ty, iba čo viem, tak viac sa baví s Martinom, ale inak s nikým.“

„S Martinom? Myslíš, nášho spolužiaka?“

„ Áno, prečo sa pýtaš?“

„Len tak.“ Do tváre sa jej nahrnula červeň a tak sa obzerala po okolí, aby si to nevšimol. Bol naozaj veľmi pekný čas. Konečne svietilo slnko a všetko kvitlo takže ovzdušie bolo prevoňané kvetmi. Všade rástlo plno snežienok, konvaliniek a iných jarných kvetov. Úzkou cestičkou vkročili do lesa a rozhliadli sa kadiaľ asi pôjdu. Maja zbadala veľa snežienok rastúcich pri vysokom dube a rozbehla sa k nim. Trhala ich a ukladala do viazaničky. Marko sedel na pníku a čosi hľadal na zemi. Napokon zdvihol ostrý kameň a poobzeral sa po okolí. Upútal ho veľký, košatý strom okolo ktorého by sa pochytalo aj päť ľudí. Maja medzitým ďalej trhala snežienky a potichu si pohmkávala akúsi pesničku.

„Majka, mohla by si ísť sem?“ Postavila sa a vyrovnala si stŕpnuté nohy. Prišla k stromu, kde stál Marko.

„MAJA a MARKO= NAVŽDY PRIATELIA,“ prečítala nahlas.

„To je krásne.“ Iskierky v Markových očiach veselo zažiarili.

„Čo povieš? Navždy priatelia?“ Maja sa usmiala. Prstom prešla po písmenkách vyrytých v kôre starého stromu.

„Navždy.“ Marko ju chytil za ruku. Po chrbte jej prešli zimomriavky. Zadívala sa do jeho zelených očí. Mala taký zvláštny pocit. Akoby vedela, že sa má stať niečo príjemné, vtipné. Z diaľky začula smiech. Rozliehal sa po celom lese.

„Čo myslíš, kto to je?“ Zamyslene sa pozrel pomedzi stromy.

„Netuším,“ povedala.

„Ten smiech. Akoby, som ho už niekde počula.“ Po cestičke smerujúcej k nim, išli dvaja ľudia.

„Toto vážne povedal?“ Rebeka mala zase jeden zo svojich obvyklých záchvatov smiechu.

„Vážne,“ usmievajúc povedal Martin.

„Pozri, niekto tam je,“ ukázal prstom na ľudí, ktorí stáli neďaleko veľkého stromu.

„Ako sa dostaneme do mesta, keď tam tí dvaja stoja?“ Znepokojene sa zatvárila Rebeka.

„Niečo vymyslím.“ Keď sa priblížili, zreteľne videli chlapca a dievča. Čierne dlhé vlasy a tyrkysovo modré oči. Tie mohli patriť jedine jednému dievčaťu- Maji. A ten chalan, ktorý ju držal za ruku je určite Marko.

„Ahojte,“ pozdravila sa Rebeka. Martinovi to prišlo ako sen. Maja a Marko sú spolu? Vždy hovorila, že je to iba namyslený hlupák, ktorý sa vláči za ručičky s pipkami. Bojoval s hnevom, ktorý ho zaplavil nečakane a bez príčiny. Maja môže chodiť s kým chce, no predsa sa cítil oklamaný. Je jej kamarát odmala. Sú ako brat a sestra a ona mu zatají niečo takéto. Maja sa tvárila, akoby sa pred ňou práve zjavila najmenej celá Dumbledorova armáda. Zrazu nahodila prehnane silený úsmev a povedala: „Aká náhoda, nie? Všetci sme sa tu stretli.“ Pritúlila sa k Markovi a ten ju objal okolo pása.

„Hej, nečakané,“ snažila sa pokračovať Rebeka v konverzácii, no nikto iný zo seba nevysúkal jednu súvislú vetu.

„Nebudeme vás rušiť,“ povedal napokon Marko.

„Majte sa,“ odmerane sa pozrela na obidvoch Maja a odišli preč.

„Čo to s vami všetkými bolo?“ Nechápavo pozrela Rebeka na Martina, ktorý sa stále tváril akoby zjedol citrón.

„Odkedy spolu chodia?“

„Neviem, ale myslím, že veľmi dlho nie.“ Ukázala na písmenká v kôre stromu. Martin sa zhrozene pozrel na poškodený strom.

„Čo spravíme?“

„Nepoznáš nejaké zaklínadlo?“ Zamyslene prešla prstami po kôre stromu.

„Skúsim niečo.“ Privrel oči a sústredil sa. Medzi prstami sa mu vytvorila akási energia. Sformovala sa do malého vzdušného víru. Točil sa tak rýchlo, že keby sa pozeráte dlhšie, zatočila by sa vám hlava. Dlaň s vírom priložil k vyrytým písmenkám v kôre. Odtiahol ruku zo stromu a po tom kde bola kôra predtým poškodená nezostalo ani stopy.

„To bolo šikovné,“ pochválila ho Rebeka.

„Ďakujem,“ stroho odpovedal a znovu priložil dlaň na strom. V kôre sa vytvorila dierka, ktorá sa neustále zväčšovala. Martin vošiel do diery v strome, ktorá bola vysoká ako on.

„Škoda, že nemáme rovnaké živly,“ sklamane povedala Rebeka. „Počkám ťa pri soche Aurela,“ povedal a zmizol vo víre vetra. Strom sa zacelil a Rebeka naň znovu priložila dlaň. Napohľad pevná kôra stromu sa pod jej dotykom rozplynula a vošla tak ako predtým Martin dovnútra. Poobzerala sa po hustom lese a usmiala sa.

„Tak do Bongradu,“ zamrmlala a zmizla v plameňoch.

Hneď, ako sa vzdialili od Rebeky a Martina Mária sa odtiahla od Marka.

„Oni spolu chodia?“ Až príliš ju to zaujímalo, takže sa ani nesnažila skryť zvedavosť.

„Nevedel som to. Veď len teraz prišla Rebeka do našej školy. Nechápem, kedy sa stihli dať dokopy.“ Pozrela sa naňho a naozaj bolo vidieť, že neklame. V tichosti kráčali lesom, iba občas bolo počuť vtáčí spev alebo pukot halúzok.

„Čo sa deje?“ spýtal sa po dlhom tichu Marko.

„Nič,“ odvrkla. Nahnevane kopla do kopčeka zemi.

„Neverím.“

„Tak never.“ Podišla k pníku a nazúrene začala šklbať snežienky. „Čo ťa tak naštvalo?“ potichu sa spýtal. Cítila sa blbo, že si vybíja

zlosť na tom, ktorému na nej záleží.

„On sa pokladá za kamaráta a ani nevie povedať, že chodí s Rebekou!“

„Aha. Aj mne je kamarát a nič mi nepovedal, no nechápem prečo ťa to tak nahnevalo.“ Postavila sa a prehodila si vlasy na chrbát.

„Tu ide o princíp. Ja mu hovorím všetko. Sme kamaráti odmala, ale milostivý pán mi niečo také dôležité zatají!“

„Je to od neho blbé,“ skonštatoval Marko. Sadol si na pník a hľadel na Maju.

„Vážne ma nahneval.“

„Tak kašli naňho,“ navrhol.

„Ty povieš!“ Nechcela to povedať. Jednoducho to z nej vyletelo.

„Aha!“ Chladne pozrel na Maju a postavil sa. Venoval jej ešte jeden pohľad a vybral sa cestičkou z lesa.

„Marko, nemyslela som to tak.“ Bol dosť blízko, aby to počul, no neotočil sa.

„Prepáč!“ zakričala za ním, no odišiel.

„Super!“ Viazaničku snežienok nahnevane hodila na zem a rýchlym krokom odišla z lesa.

[ » na začiatok « ]