Kapitola:
Pridaná: 3.6.2007, 15:36:45
Čítaná: 1305×
Hodnotenie: (počet hlasov: 49)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

Zaspala som až nadránom a zobudila som sa s jedinou myšlienkou: Okamžite musím hovoriť so Severusom.

Včera bol spln, chalani tu asi ešte nebudú. A ak áno, tak určite ešte spia. Takže teraz alebo...niekedy inokedy.

Vstala som, rýchlo som sa obliekla a trielila som do Veľkej siene. Je pravda, že som sa musela porozprávať so Snapom, ale bola som taká hladná, že to muselo počkať. A veru som dobre spravila, že som išla na raňajky. Severus totiž sedel za slizolinským stolom a rýchlo do seba hádzal jedlo.

„Ahoj.“ pozdravila som ho.

„Uhm...čau.“ povedal, keď prehltol. „Sadni si. Musím sa s tebou rozprávať.“

„To je náhoda, aj ja s tebou.“

„No tak začni.“

„Fajn.“ No dobre...ale ako mám začať? Nechcem spomínať ten bozk...chcem len vedieť, čo odo mňa chce. „Vieš čo? Začni radšej ty. Ale poďme radšej preč.“ Nechcela som, aby nás niekto počúval a Veľká sieň sa už začínala zapĺňať.

Vstali sme od stola a šli sme sa prejsť von. Bolo veľmi pekne, na to, že bol ešte stále marec.

„Dobre. Potrebujem od teba malú službičku.“ Super! No nie je to úžasné? Nemusím sa na nič vypytovať.

„A čo by to malo byť?“

„No, môj priateľ...on...potrebuje, aby si napísala tvojim rodičom.“

„On ich pozná?“ Ten škaredý muž? Ale odkiaľ?

„No...počul o nich.“ Takže, vážne som čakala...čokoľvek, len nie takúto hlúposť!

„A to im nemôže napísať sovu?“

„Nemôže. Pretože...školské nemôžeme používať...a on nemá svoju.“ To teda bola biedna výhovorka!

„Veď je čarodejník...existujú nejaké spôsoby, nie?“

„No...kozub nemôže použiť, pretože nevie, kde bývajú. Teda, nevie presnú...no, adresu vášho kozuba.“

„No...a čo im mám napísať?“

„Že sa s nimi chce stretnúť pán Riddle.“ Doslova to vyhŕkol, akoby na to čakal strašne dlho. Hm...Riddle...to meno som ešte nepočula.

„A čo ak nebudú chcieť?“

„Ver mi, budú. Ak sú to tí ľudia, o ktorých som počul, tak sa s ním budú chcieť stretnúť.“

„No...dobre, ale aj tak nechápem...“

„To nevadí. Možno to časom pochopíš a budeš rada, že si to spravila.“

„Severus...ale nie je to nič nebezpečné, že?“

„Nie, pravdaže nie.“ No netváril sa príliš presvedčivo. „Len...napíš im, dobre? A daj vedieť, čo odpovedali.“ Vstal, usmial sa na mňa a odišiel. Dlho som tam sedela. Mám im tú sovu poslať? A...kto je ten Riddle? Ak to niekto bude vedieť, tak Lily. A ak ani ona...tak možno Dumbledore, ale tomu to rozhodne nebudem vešať na nos. Neskôr som si pomyslela, že som to radšej mala urobiť. No to už bolo príliš neskoro.

Prišla som do izby a všetko som vyrozprávala babám. Alice sa ponáhľala preč( kam asi?), ale Lily ostala.

„Už som to meno počula.“ Povedala. Jasné, čo ona ešte nepočula? „Získal zásluhy o rozvoj školy...teda nejakú trofej, alebo čo.“

„Ako to vieš?“

„Je to v Sieni slávy. Raz by si sa tam mohla ísť pozrieť.“

„Ja som tam už bola!“ odsekla som. Ale predsa si nebudem čítať všetky tie nápisy na trofejach. To by som tam bola do dnes. No...možno nie do dnes, ale rozhodne by som tam bola dlho.

„Dobre, nerozčuľuj sa. Len ti chcem povedať, že ten Riddle bol hlavný prefekt a hral aj metlobal...asi niečo ako James a Remus dokopy.“

„Tak potom nemôže byť zlý, že?“

„Nevyzerá tak.“

„Tak napíšem rodičom.“ rozhodla som sa a hneď som išla písať list. Keď som bola hotová, vybrala som sa do soviarne. Cestou z nej som stretla Remusa. Vracal sa zo Škriekajúcej búdy a zase bol poranený.

„Ahoj, bol si včera sám?“

„Nie.“ odvetil unavene a pobozkal ma. Spolu sme išli do klubovne. Remus cestou rozprával, ako prišiel k tomu škrabancu na líci. „Nejako sme sa so Siriusom pohádali. On chcel ísť zase niekam do lesa, ale ja som chcel ostať v tom dome. Tak sme sa trochu bili...myslím...keď sme obaja boli transformovaní.“

„Aha. Remus, keď to takto bude pokračovať, tie jazvy sa ti prestanú hojiť!“

„Mala by si vidieť Siriusa.“ uškrnul sa.

Keď sme vošli do klubovne, hneď sa na nás vrhol menovaný chalan.

„Prepáč, Remus, nechcel som.“ povedal a ukázal na Remusovu tvár.

„Ani ja. Ale nabudúce maj počúvni. Som prefekt.“

„Ako keby to niečo znamenalo.“

„Hej, hej! Prestaňte!“ Ešte to by chýbalo, aby sa začali biť aj teraz. Najmä keď Siriusova tvár bola už dosť dobitá. Nad pravým okom mal reznú ranu(akoby od pazúra) a na líci rovnaký škrabanec ako Remus.

„Veď len žartujeme. Ako ste sa včera mali?“

„Vraj ste boli vonku.“ zapojil sa do rozhovoru James, ktorý práve prišiel z izby. Za pätami mu cupkal Peter.

„Hej, mali sme rande.“ zaškerila som sa. Remus na mňa hodil taký zvláštny pohľad...taký zúrivý...

„Len žartujem! Boli sme vonku a dvaja Slizoličania sa snažili byť zaujímaví.“

„Dúfam, že...“

„Čo? Že sme s nimi nič nemali? Teda...Lily by pokojne mohla, ale, prepána, Remus! Sú to Slizolinčania!“

„Takže ak by to bol niekto z Bifľomoru...“

„Prosím ťa, nebuď hlúpy.“ Teda...žiarliť na Slizolinčana! To je už vážne niečo! No vyzeral dosť urazene, musela som to odčiniť. „Remus, poď so mnou.“

Šli sme, ako inakšie, do Núdzovej miestnosti. No skôr, ako prišlo k „tomu“, Remus zaspal. Teda...myslela som si, že nemyslí na nič iné. Ale asi bol naozaj unavený. Chudáčik môj malý!

Ležala som vedľa neho a myslela som na rodičov. Ktovie, či im už sova doniesla ten list. Som hlúpa! Jasné, že ešte nie. Veď len pred chvíľou som ho poslala.

Keďže som v noci poriadne nespala, teraz som si to vynahradila. Zobudila som sa na to, ako niekto pri mne chodí. Remus.

„Vstávaj, princeznička.“ povedal a pobozkal ma. Takto by som sa mohla zobúdzať každé ráno!

„Princeznička?“

„Nič lepšie ma nenapadlo.“ uškrnul sa.

„Tak vymýšľaj ďalej. Postupne sa možno zlepšíš. Dúfam...Koľko je vlastne hodín? Ako dlho som spala?“

„Neviem, ja som zaspal skôr ako ty. Teraz je presne pol druhej.“

„Zmeškali sme obed.“ povedala som smutne a v tom okamihu mi zaškvŕkalo v bruchu.

„Ale veď kuchyňa je tu vždy.“ Ach jaj. Ako ho môžem neľúbiť! Veď je skvelý!

Zvyšok dňa sme presedeli v klubovni aj s ostatnými a rozprávali sme sa...no...o všetkom. Znova som si uvedomila, akých mám skvelých priateľov a pocítila som zvláštny smútok, že o rok už končíme. Pochybovala som, že na Rokforte ešte niekedy bude taká úžasná skupinka, ako sme my.

Ráno vleteli do Veľkej Siene sovy. Nič nezvyčajné. Doteraz som ráno nedostala žiaden list. Všetky chodili poobede, alebo večer. Ale teraz som medzi ostatnými sovami zbadala malinkú sovičku. Kleio. Chúďatko, musela letieť celú noc, aby sa sem dostala.

Pristála mi rovno v tanieri (ešte som ani nezačala jesť!) a potom sa zvalila a zaspala.

„Jéj, aká je zlatá!“ zvolala Alice.

„Veď si ju už videla.“

„Viem, ale vždy je taká milá, malinká, chutnučká...“ Teda! Chúďa Alicino dieťa! Ak nejaké bude mať.

„Alice. Nie je malá. To len vy tu máte nejaké obrovské sovy.“ Naozaj nebola malinká. Bola asi taká, ako...hm...lopta, s ktorou hrávajú muklovia tú...no...ako sa volá ten šport? Hádzaná! Presne, bola ako lopta na hádzanú.

„Nemáme veľké sovy!“ odula sa Lily. Jej Polly práve pristála na stole.

„Dobre. Hm...asi už nebudem jesť.“ Pozrela som sa na Kleio, spokojne odfukujúcu v praženici. Nebudem ju teraz budiť. Možno sa o chvíľu preberie. Stiahla som jej z nohy lístok a prečítala som si ho. Znel približne takto:

Aella!

Ani nevieš, ako si nás tou sovou potešila. Poslali sme ju hneď naspäť, takže sa nemusíš báť, že sa stratila. Kleio nebola dávno vonku, tak sme vyslali ju.

Prosím Ťa, odkáž pánu Riddlovi, že sa s ním radi stretneme. Mohli by sme, povedzme, tak začiatkom júna. Dohodni nám stretnutie na tretieho, dobre? Ďakujeme.

Aella, to s tým chlapcom si ešte raz premysli. Naozaj. Ale tešíme sa, že ho spoznáme. Ak je taký, ako píšeš, nebude to hádam problém.

Maj sa pekne a nezabudni...môžeme sa s ním stretnúť iba tretieho júna. Potom odlietame do Japonska.

Ahoj, mama, ocko, Medy, Hippolita a (veľká blatová stopa môjho psa)

Takže oni prídu začiatkom júna, ale nie aby sa stretli so mnou, ale aby sa stretli s tým Riddlom. Teda...to sa mi vôbec nepáči.

„Vždy, keď dostaneš list, tváriš sa takto.“ zasmiala sa Lily.

No tak to asi preto, že vždy, keď dostanem list, podarí sa mojej mame totálne ma vytočiť.

„Už som v poriadku. Musím ísť nachvíľu...preč.“ pozrela som sa na Lily, aby šla so mnou.

„No...aj ja musím ísť.“ Rýchlo vstala a zamierila k dverám.

„To musíte stále chodiť všade spolu?“

„No asi áno, Jamie.“ sladko som sa usmiala.

„Nevolaj ma tak!“ zavrčal James. Neznáša, keď ho tak volajú. Ani sa mu nečudujem.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Lil keď sme vyšli von. Mimochodom...to meno, Lil, bolo také zlaté, že sme tak volali Lily aj my, ja a Alice. Ten James má niekedy super nápady.

„Musím ísť za Severusom. A ty pôjdeš so mnou. Ozaj, prečítaj si ten list!“ chcela som, aby vedela o všetkom. Akosi som nechcela byť v tomto divnom...čomsi...sama. Lily však na mňa pozrela so zdvihnutým obočím.

„Čo? Nevieš čítať?“ spýtala som sa nechápavo.

„No...toto nie.“ Ja viem. Som asi sklerotik.

„Jasné. Počkaj.“ Cestou do podzemia som jej prečítala celý list. Teda...neprečítala som ho. Snažila som sa ho preložiť.

„Takže oni súhlasia...hm...kto vie, čo je ten Riddle zač?“

„Dúfam, že sa do ničoho nenamočia.“ Moji rodičia boli strašne impulzívni. Keď sa pre niečo nadchli, museli to okamžite dostať, alebo objaviť, alebo...proste mať. Preto boli takí dobrí historici. Skúmali veci dovtedy, kým im neprišli na koreň.

„Severus ešte nebol na raňajkách, že?“

„Nie, nevidela som ho. Dúfam, že ho stretneme po ceste.“

No nestretli sme ho. Prišli sme až k Slizolinskej klubovni, no nikto odtiaľ nevyšiel, ani nikto nevošiel dnu.

„Čo teraz?“

„Neviem...budeme čakať. Alebo....viem, kde je!“ zvolala som. Jasné, prečo ma to nenapadlo skôr? Bol, pravdaže, v žalároch. Takmer každý deň tam vyrábal nejaké hnusné elixíry pre Slughorna.

„Kde?“ spýtala sa prekvapene Lily a poslušne kráčala za mnou.

„No predsa v...“ nedopovedala som, pretože sme prišli až k dverám, kde sme mávali elixíry.

„Tu? Čo tu robí?“

„Niečo pre Slizáka...“

„Neurážaj ho!“ nahnevala sa Lily. Mala Slughorna úprimne rada. Nechápem prečo, ale...ona mala rada asi každého.

„Dobre, prepáč. Tak...ideme dnu.“ Vošli sme. Severus bol, ako inakšie, pri kotlíku a niečo doň rýchlo hádzal. Podľa vône som usúdila, že robí Amortenciu. Voňalo to tam presne ako v Núdzovej miestnosti, keď sme sa s Remusom...

Dobre, to sem nepatrí! Takže sme vošli dnu.

„Ahoj, Severus.“ Až nadskočil, keď ma počul.

„Ahoj, Aella...Evansová.“ dokončil mrazivo. Lily sa na neho škaredo pozrela, no ním to ani nehlo.

„Čo potrebuješ?“

„Len som ti chcela povedať...tomu tvojmu priateľovi, Riddlovi, odkáž, že sa s ním rodičia stretnú tretieho júna.“ Zdalo sa, že ho to potešilo. Povedal, že určite odkaz odovzdá a ďalej sa venoval elixíru lásky. Kto vie, načo mu bude? Vlastne...načo bude Slizákovi...

„Tak a to by bolo.“ vydýchla som, keď sme vyšli zo žalára.

„A teraz?“

„Teraz idem za Remusom. Máme ešte nejaké...povinnosti.“ uškrnula som sa a Lilyn pohľad mi prezradil, že uhádla, aké povinnosti som mala na mysli.

No...ja za to nemôžem! To všetko Severus. Musel pripravovať práve tento elixír?

Dnešný deň bude rozhodne lepší, ako posledné dva. Len...dúfam, že nájdem Remusa.

* * *

Ahojte. Zase...Takže, túto kapitolu som už(konečne) chcela ukončiť nejako šťastne. Inak...kým píšem tento pokec, kapitola č. 24 nemá ešte názov. Dúfam, že ho vymyslím skôr, než dopíšem.

Chcem sa poďakovať! Komu? Všetkým, ktorí mi píšete sovky. A aj tým, ktorí sovky nepíšu, ale bodujú mi Aellu.

A ešte jedno oooobrovské ĎAKUJEM patrí Kaitlin. Fakt ďakujem.

Ešte stále nemám názov...idem niečo vymyslieť...

Pa...pekný zvyšok víkendu(cca 8,5 hodín)

Jinzy

PS: ten názov som vymyslela práve teraz...nič moc, ale nič lepšie ma nenapadlo.

J.

[ » na začiatok « ]