Kapitola:
Pridaná: 12.3.2012, 12:42:06
Čítaná: 1438×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Iris
Stručný dej: Severus Snape prežil útok Nagini a niekoľko týždňov po páde Voldemorta mu profesorka McGonagallová oznámi, že sa musí postarať o dieťa - dievčatko, ktoré bolo nájdené v jednom z hlavných stanov smrťožrútov. Čo sa rozhodne Snape urobiť? Ako ho prijme malá deväťročná Iris, to najzvláštnejšie dieťa, aké kedy obávaný profesor elixírov videl?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Mlieko a maslové sušienky 2 » Zlý sen 3 » U Weasleyovcov 4 » Narodeninové prekvapenia

Severus Snape prežil útok Nagini a niekoľko týždňov po páde Voldemorta mu profesorka McGonagallová oznámi, že sa musí postarať o dieťa - dievčatko, ktoré bolo nájdené v jednom z hlavných stanov smrťožrútov. Čo sa rozhodne Snape urobiť? Ako ho prijme malá deväťročná Iris, to najzvláštnejšie dieťa, aké kedy obávaný profesor elixírov videl?

_____________________________________________________________

„Čo tým myslíte, Minerva?“ Severusa konečne prepustili z nemocnice sv. Munga. Od pádu Temného pána – Voldemorta, prešlo už niekoľko týždňov a svet sa začal vracať do starých koľají.

Minerva sedela za veľkým stolom v kruhovej miestnosti, za ňou visel obraz Albusa Dumbledora, ktorý vyzeral veľmi čulo, modré oči za mesiačikovými okuliarmi mu horeli nedočkavosťou.

„Myslím to presne tak, ako to znie,“ Minerva McGonagallová sa príliš nezmenila, hoci bolo vidno, že teraz, keď bolo po všetkom, si konečne mohla trochu oddýchnuť.

„Takže vy mi hovoríte, že Voldemort tu zanechal dieťa? Absurdné," odfrkol profesor.

„Nič nie je také, ako sa zdá," ozval sa Albus so svojho obrazu, na tvári mu pohrával úsmev. „Nie je to jeho dieťa, samozrejme, získal ho násilím, tak ako takmer všetko," dodal.

„A vy odo mňa žiadate aby som..." Snape nestihol dohovoriť, do reči mu skočila profesorka McGonagallová.

„Aby ste sa o ňu postaral. Veľa smrťožrútov sa z toho boja dostalo a nevieme, či je to dieťa v bezpečí. Ja aj Albus sme sa zhodli na tom, že to určite nebude len také obyčajné dievčatko," na dlhý moment nastalo ticho. Ani jeden z prítomných nevedel, čo by mal povedať. Predstava toho, že sa obávaný Severus Snape stará o nejaké malé dieťa bola smiešna. S deťmi prichádzal do kontaktu iba v škole a tam si mohol dovoliť udržiavať si odstup.

„Viem čo si myslíš, drahý priateľ," opäť sa ozval čarodejník z portrétu. „Je to však nevyhnutné, sám musíš uznať, že neostalo priveľa ľudí, ktorým by sa dala zveriť takáto dôležitá úloha," tento krát sa tváril vážne. Zdalo sa, že profesor Snape premýšľa nad tým, čo sa práve dozvedel. Váhal, hoci vedel, že nakoniec bude musieť úlohu prijať, tak ako vždy.

„Môžete mi niečo o...o nej povedať?“ obočie mu vystrelilo až pod mastnú ofinu, načo sa Dumbledore spokojne usmial a kývol Minerve, aby začala rozprávať.

„Má deväť rokov, myslím že onedlho bude mať desať, takže o rok nastúpi na Rokfort. Jej mama bola jasnovidka a jej otec veľmi silný, čierny mág, preto sa dostala k Voldemortovi,“ v miestnosti nastalo úplné ticho. Dokonca aj ostatný ľudia v portrétoch na chvíľu ustali, aby lepšie počuli, čo hovorí profesorka.

„Nemôžem si dovoliť nevyučovať, sama musíte uznať, Minerva,“ pokrútil hlavou, no ona sa iba usmiala.

„Nikto nepovedal, že učiť nebudete. Do začiatku nového školského roku budete mať čas sa s ňou spoznať a potom bude bývať v hrade, vždy sa o ňu ktosi postará,“ vysvetlila rýchlo, trochu sa uvoľnila, keď videla, že Snape prejavil o túto záležitosť záujem.

„Kde je teraz?“ opýtal sa s očividnou nechuťou.

„Dnes ráno sme ju objavili v jednom z hlavných stanov smrťožrútov, ten bol však celkom opustený a dieťa bolo zamknuté v pivnici, možno i niekoľko dní. Severus, musím vás požiadať, tá malá bude určite vystrašená. Viem, že možno od vás žiadam priveľa...skúste byť však milý,“ profesorka McGonagallová sa trochu pousmiala, chudý orlí nos jej pri tom na tvári ešte viac vyčnieval.

„Ja...urobím čo bude v mojich silách,“ odvetil napokon mrazivým hlasom Snape a postavil sa. „Predpokladám, že je niekde v hrade.“

„Predpokladáš správne, Severus,“ usmial sa Albus Dumbledore a gestom pokynul k dverám. „Dúfam, že budete spolu vychádzať,“ dodal ešte a odrazu predstieral, že zaspal. Snape potlačil vzdychnutie, ešte raz pozrel na pracovňu a vyšiel z dverí.

Drobné dievčatko sedelo na lavičke pred pracovňou, od rána nechápala, čo sa deje, pretože posledných pár dní strávila zavretá v malej čiernej pivnici. Doobeda bola ešte u svätého Munga a večer ju sem dopravila pani Minerva, ktorá bola ku nej celý čas veľmi milá a sľúbila jej, že ju pošlú na bezpečné miesto s veľmi dobrým človekom. Keď sa však vo dverách objavil vysoký bledý muž, celý v čiernom, s tmavými mastnými vlasmi a veľmi škaredým, ohnutým nosom, pomyslela si, že videla už aj milšie vyzerajúcich ľudí. Vlastne jej trochu pripomínal tých mužov, ktorý pracovali pre Neho. Pani Minerva jej však vysvetlila, že Voldemort je už mŕtvy a nemusí sa ničoho báť. Veľmi rada by jej verila, no ešte stále sa celé jej vnútro triaslo od strachu pri myšlienke na tých hrozných, krutých ľudí.

Severus ostal zarazene stáť vo dverách. Útle stvorenie, ktoré sedelo pred pracovňou nevyzeralo byť staršie ako sedem rokov. Dievča malo čierne vlasy, ktoré boli krátke, na hrubo ostrihané nad plecami, na ľavom líci mala ešte známku po tmavej modrine a čo ho šokovalo najviac, boli jej oči. Obe boli jasné, no jedno svietilo modrou, takmer azúrovou farbou a to druhé zelenou.

Ešte chvíľu na ňu hľadel a premáhal svoje pocity. Hoci si to nechcel pripustiť, toto malé dieťa v ňom vyvolalo strach a obrovský hnev. Prečo by jej chcel niekto ublížiť?

No hneď na to sa zahriakol, svoje city nechal zájsť do úzadia.

„Ako sa voláš?“ jeho hlas pripomínal kocku ľadu. Dievčatko na neho najprv nemo hľadelo, až po pár minútach skúmania jeho tváre sa rozhodla odpovedať.

„Iris Moreau,“ odvetila jasným, no tichým hlasom. „Vy ste ten...dobrý človek, ktorý sa o mňa postará?“ pozrela na neho trochu pochybovačne. Nato, že bola zavretá v pivnici mala celkom dosť odvahy.

„Som Severus Snape a áno, postarám sa o teba,“ priznal, hoci v hlase mu zaznievala nespokojnosť.

„Jedno z prvých pravidiel mojej domácnosti je nepýtať sa zbytočné otázky,“ dodal vecným tónom.

„Dobre,“ prikývla Iris, napriek tomu, že jej bol ten muž celkom nesympatický, sálal z neho chlad a nenávisť.

„Môžeme ísť?“ nadvihol obočie. Iris rýchlo prikývla a postavila sa, prešli naspäť do kancelárie, kde ešte stále Dumbledore predstieral spánok, Minerva so záujmom hľadela na kolegu.

„Iris, poslúchaj Severusa a všetko bude v poriadku, dobre?“ naklonila sa ku nej, zatiaľ čo Snape v krbe zapálil oheň a potom pred dievčatkom podržal misku s akýmsi práškom. Tá naňho iba zmätene hľadela. Severus si to bleskovo uvedomil a stiahol ruku k sebe.

„Urob to isté, čo ja,“ prikázal jej ľadovým hlasom. Iris pozorne sledovala, ako vošiel do plameňov a trochu prášku doňho vysypal. „Spinner’s end!“ povedal jasným, pevným hlasom a odrazu zmizol. Dievčatko vystrašene pozrelo na profesorku, ktorá iba prikývla s milým úsmevom ku kozubu a podržala jej misku s hop-šup práškom.

„Neboj sa, nič to nie je, len musíš povedať to čo Severus,“ uistila ju. Iris chvíľu váhala a potom vstúpila do plameňov.

„Spinner’s end!“ snažila sa čo najvernejšie napodobniť Snapea.

Nasledujúce dni boli pre Iris zvláštne. Po príchode do Severusovho domu jej ukázal izbu, kde mala bývať a nasledujúci deň ju vzal do šikmej uličky, aby jej kúpil oblečenie a na jej veľké prekvapenie aj knihy.

„Nebudem ti dávať zbytočnosti, iba to čo potrebuješ,“ upozornil ju však, keď si všimol, ako jej detské očká od šťastia zasvietili. Jeho slová sa potvrdili pri nakupovaní šiat, keď jej vybral iba čierne, sivé alebo nepekné hnedé oblečenie. Nesťažovala sa však, bola šťastná len za to, že sa niekto o ňu staral.

Dnes ostala vo svojej izbe, ležala na posteli a v ruke držala rozčítanú knihu Najväčší čarodejníci 20. storočia. Za posledné dva dni stihla už zhltnúť Moderné čarodejnícke dejiny a Historické medzníky čarodejníckych dejín 20. storočia.

Severus bol znepokojený tým, ako pokojne sa dieťa správalo aj napriek tomu, čo všetko sa mu stalo. Čakal všetko, no toto nie. Všimol si však, že Iris jedávala iba veľmi málo a zdalo sa mu, že večer často počul tiché vzlykanie. Nevedel však, ako sa s podobnou situáciou vyrovnať. Niekoľkokrát sa pristihol pri tom, ako rozmýšľal nad tým či by nedokázal tu malú nejako rozveseliť. Všimol si totiž jej lásku ku knihám aj to s akou vášňou ich doslova hltala.

Ten deň pri večeri boli obaja ticho, tak ako zvyčajne, bolo počuť iba štrngot príboru. Snape zdvihol od svojho taniera s pečeným mäsom hlavu a všimol si, že Iris opäť iba postrkuje jedlo na tanieri sem a tam.

„Nechutí ti to jedlo?“ opýtal sa svojím zvyčajný ľadovým hlasom. Iris si už na neho zvykla, keby znel inak, myslela by si, že niečo nie je v poriadku.

„Ach, prepáčte, pane,“ ospravedlnila sa rýchlo a vložila si do úst to najmenšie sústo, aké kedy Severus videl. Vzdychol si a odtisol od seba tanier s mäsom.

„Ak chceš na jedenie čosi iné, stačí mi povedať,“ jeho hlas trochu zmäkol pri pohľade do tých zvláštnych vyplašených očí. Ona však iba potriasla hlavou a slabo sa usmiala.

„Prepáčte mi to...len...ak budem veľa jesť, bude ma bolieť brucho,“ vysvetlila tichým hlasom a Snape si hneď uvedomil, čo spravil zle. Prečo to len hneď nepochopil? Bolo to predsa také jasné. To dievča, Iris, bola predsa v pivnici niekoľko dní bez jedla, bolo samozrejmé, že jej žalúdok potreboval niečo ľahké na začiatok.

„Mitzi!“ na jeho zavolanie pribehol drobný domový škriatok v špinavej veľkej utierke s obrovskými očami. „Odnes toto,“ krátky gestom ukázal na podnos , „a priprav pohár teplého mlieka s maslovými sušienkami. A rýchlo,“ prikázal jej a potom znovu pozrel na Iris, ktorá sa celá červenala. Nachvíľu ho napadlo, že je milá, úplne iná ako deti, ktoré učil na Rokforte, no rýchlo túto myšlienku zavrhol. Medzi tým sa do miestnosti vovalila Mitzi s druhým podnosom a položila ho pred dievča. Chvíľku váhala, no potom sa pustila do jedla. Očividne bola hladná, ale obávala sa bolesti. Chvíľu mal pocit, že by ju mal nejako uistiť, že už nedovolí, aby sa čosi podobné stalo, že dá na ňu väčší pozor, ale potom si uvedomil, že to všetko musí ísť do úzadia. Nedovolí, aby jeho city ovládala tamtá malá. Nikdy to nedovolí...

[ » na začiatok « ]