Kapitola:
Pridaná: 24.1.2012, 16:13:16
Čítaná: 764×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

9.kapitola

„Ach, Jana, čo budem robiť?“ povedala som zúfalo.

„Lady, ak ti mám povedať pravdu, netuším. Nemyslela som si, že Marek takto zareaguje. Síce ho nepoznám, ale som úprimne prekvapená,“ hovorila Jana a naliala mi čaj do pohára.

Tlačili sa mi do očí slzy. „Povedal, že sa s Andreou nerozvedie.“

„Timea, neboj sa, všetko bude ako má.“ Jana ma objala a mne sa v potôčikoch spúšťali slzy po tvári.

„Daj si čaj.“ Prikývla som.

„Bolo to strašné, ešte teraz ma to bolí,“ šepkala som zúfalo.

„Tak treba niečo podniknúť.“

„Čo môžem teraz robiť? On to dieťa nechce!“

Jana rozmýšľala. „Čo, tak napísať jeho žene list, v ktorom jej môžeš povedať celú pravdu o vás dvoch? Alebo si aj niečo povymýšľať.“

Ústa mi roztiahol úsmev. „Keď nemôže byť môj, nebude ani jej. Urobím to a Andreu donútim, aby sa s ním rozviedla. Potom sa priplazí späť ku mne.“ Vzala som čaj a odchlipla som si.

„No vidíš, len sa netráp, všetko bude dobré.“

Prikývla som a znovu som videla seba, Mareka a naše dieťa, ako veľkú rodinu.

***

„Kedy máš termín?“ spýtal sa ma pri večeri Robert.

„Načo to potrebuješ vedieť?“ opýtala som sa nahnevane.

„Pred všetkými je to moje dieťa, tak by som to mal vedieť,“ povedal dôrazne. „Nedovolím, aby niekto vedel, že ma podvádzaš s iným mužom!“

„Nepodvádzam!“

„Už nie? Je v tom rozdiel?“ Robert si do úst vložil ďalšie sústo. „Určite len kvôli tomu, že máš brucho.“

V očiach sa mi zablyslo. „Máš s tým skúsenosti?“

„Moja vec,“ odvrkol. Bolo mi to jedno, aj keby mal.

Položila som príbor na tanier a odtlačila som ho od seba. „Mal by si vedieť aj o tom, že keď sa muž dozvie, že ho žena podvádza, podá žiadosť o rozvod. Len ty sa stále nečiníš.“

„Na to ťa príliš milujem, aby som to spravil.“

Znechutene som vstala a odišla do izby. Robert zamieril za mnou.

„Načo si si ma vzala, ak ma neľúbiš?“

„To fakt netuším!“ skríkla som. Ostala som stáť uprostred izby.

„Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo sa ku mne správaš chladne, lenže už mi to došlo.“ Robert si sadol na posteľ a čakal na moju reakciu. Nič som nehovorila, tak pokračoval. „Koľko si mala toho milenca? Od začiatku nášho vzťahu?“

Tiež som si sadla. „Nie! Najskôr som si myslela, že ťa budem mať rada, ale nešlo to.“

Robert ma chytil za ruku. Prevrátila som oči, ale vydržala som to.

„Vieš, že ak nebudeš dobrou manželkou môžem ťa z tohto domu vyhodiť?“

Vypleštila som na neho oči. Keby som mala na sto percent istú budúcnosť s Marekom, bolo by mi to jedno, ale takto...

„Vždy som bola normálna manželka,“ protestovala som.

Pokrútil hlavou. „Až teraz si uvedomujem, že nie...“

Bola som ticho. Mal pravdu. Vždy som bola k nemu odporná a on to po tých rokoch pochopil.

„Všetko sa môže zmeniť,“ povedal, „...k lepšiemu.“

Uvoľnila som si prsty z jeho zovretia a položila som si ju na brucho.

Robert pozrel na mňa. „To ti až tak záleží na to chlapovi, že si ochotná mať s ním dieťa?“

Neodpovedala som pretože mi na Marekovi nielen záležalo, bola som ním posadnutá. Musela som ho akýmkoľvek spôsobom dostať späť. Bola som v nevyhnutnom prípade schopná aj vraždiť. Andrey by som s radosťou vykrútila krk.

„Chceš mať s ním to dieťa a mňa nechať samého?“

„Nielen dieťa, Robo, ale deti.“

10.kapitola

Od gynekológa som mala potvrdené, že čakám dvojičky. Nevedela som si predstaviť, ako ich vychovám bez Mareka. Pri srdci ma zahrievala len predstava, že sú to jeho deti, nie Robertove.

Robert na mňa, celý náš manželský život tlačil, aby sme mali deti, ale ja som nechcela. Nie, žeby som nechcela deti, ale nechcela som jeho deti.

Keď si Robert uvedomil, o čo som ho pripravila, bol nešťastný. Za to ja som bola prehnane šťastná.

Dokonca aj Jana sa tešila so mnou. Vždy stála pri mne.

Aj dnes mi radila, aby som už niečo robila, ak chcem Mareka späť.

„Ja mu najprv zavolám,“ uvažovala som.

Jana mi podala mobil. „No, skús to.“

Naťukala som číslo a nechala zvoniť. „Nedvíha.“ Mobil som položila späť na stôl.

„Skús znova.“

„Kus počkám, nemôžem byť netrpezlivá.“

„Si trpezlivá, až príliš, Timea.“ Usmiala som sa na ňu.

Vo dverách sa odrazu zjavila Janina mama. „Nie ste hladné, dievčatá? Môžem vám niečo priniesť.“

„Nie, nechcem nič,“ povedala Jana.

„Ďakujem, nie sme hladné,“ doplnila som ju a usmiala som sa na staršiu pani.

„No, dobre.“ Janina mama sa zobrala na odchod, ale zrazu sa obrátila späť. „Môžem sa spýtať, Timea, v koľkom si mesiaci?“

Pozrela som na Janu, ale tá len pokrčila plecami. „V piatom.“

„Váš manžel musí byť šťastný človek,“ povedala s úsmevom.

„Áno, to je,“ súhlasila som, i keď to pravda nebola.

„Poznala som Roberta, keď bol malý. Aj jeho mamu, nech jej je zem ľahká. Kým žila hovorila, že Robert má veľmi rád deti, a že ich sám bude chcieť aspoň desať.“

„Dačo na tom bude.“

„Len raz mi povedala, že je jej syn neplodný.“ Čudne na mňa pozrela a mne sa zdalo, že o všetkom vie. „Ale zrejme sa mýlila.“

Po chrbte sa mi rozlieval pot. „No... asi sa mýlila. Toto mi Robo nikdy nepovedal.“

„Možno to ani on nevie. Jeho matka sa to dozvedela pri nejakom vyšetrení, ktoré mu robili. Ale ako hovorím, zrejme je to omyl.“

Prikývla som. „Zrejme.“

Janina mama odišla a ja som zavrela oči. „Toto nie je možné!“

„Lady, neber to tak. Ona nevie, že si mala iného,“ upokojovala ma Jana. „Aj, tak si vravela, že ti je jedno, čo povedia ľudia.“

„Mne hej, ale Robertovi nie, kým som s ním v jeho dome,“ hovorila som zúfalo, „musím sa tváriť, že to dieťa je moje a jeho.“

„Lebo inak, čo?“ divila sa Jana.

„Inak som na ulici a v tomto mojom stave by som to nezvládla,“ priznala som.

„Máš ešte byt, nie je problém,“ usmiala sa na mňa.

Vzdychla som si. „Lenže ten byt platím z Robertových peňazí, lebo ja toľko nezarobím.“

„Som tu pre teba pri každej príležitosti, aj tej najhoršej,“ núkala sa Jana a ja som sa len usmiala.

„Ďakujem.“ Zahľadela som sa von oknom. „Radšej Marekovi napíšem sms, možno nie je pri mobile, preto nedvíhal.“

Jana sa zatvárila nad mojou teóriou pochybovačne, ale nevšímala som si ju.

„Ahoj, Marek, mal by si mi zodvihnúť, aby sme sa dohodli, kedy sa vidíme. Mali by sme sa porozprávať ohľadom určitých vecí. Ľúbim ťa. Nerob mi to, prosím, bez teba môj život nie je aký chcem.“

„Odoslané, dúfam, že si to prečíta.“

„Kľudne si to môže prečítať aj jeho žena. Či si jej poslala ten list už?“

Pokrútila som hlavou. „Najskôr, to chcem vyriešiť dobrou cestou.“

„Len to urob skôr, ako porodíš maličkú.“

Chytila som si brucho. „Maličké, potvorka, sú dve.“

„Dve?“ Jana mi chytila brucho. „Kopú?“

„Teraz nie.“ Pohladila som moje poklady.

„Si si istá, že to budú dievčatá?“ usmievala sa Jana.

„Doktor hovoril, že si nemám byť sto percentne istá. Nejaká ruka alebo noha môže zakrývať určitý orgán.“

Jana sa zaškerila. „Ach, daj pokoj s orgánom. Mám ho plné zuby.“

Vybuchli sme smiechom. Prvá som sa prestala smiať ja.

„Ja mám zas plné zuby môjho muža. Dúfam, že Marek odpíše, inak sa zbláznim.“

[ » na začiatok « ]