Kapitola:
Pridaná: 18.1.2012, 19:59:40
Čítaná: 474×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

5.kapitola

Po mesiaci sa mi Marek konečne ozval. Sedela som v kancelárií, pozerala na mobil a nevedela som sa rozhodnúť či chcem vedieť, čo tam je napísané alebo nie. Zvedavosť vyhrala.

„Timea, mám vynikajúcu správu. Andrea s deťmi odchádza na týždeň preč, takže môžeme byť spolu celý týždeň v tvojom byte. Dáko to zakry u muža a bude nám spolu skvele.“

Týždeň! Zahrialo ma. Sedem dní byť s Marekom, to akoby som bola v sne. Bola som nesmierne šťastná. Tlieskala som rukami ako vyšinutá. Vedela som, že tento týždeň mi plán vyjde.

Domov som prišla v povznesenej nálade.

Robert sa tomu potešil. „Bolo dobre v práci? Už nemáš problémy?“

„Bolo úžasne, Robo, všetko sa obrátilo na dobré,“ povedala som s úsmevom.

Robert sa usmial od ucha k uchu. Keby len vedel, ako všetko v skutočnosti je.

„Musím ti niečo povedať,“ začala som opatrne.

Úsmev mu zamrzol. „Čo také?“

„Idem na týždeň k Jane. Poprosila ma či jej pomôžem s úpravami domu a ja som súhlasila. Nie si proti tomu, nie?“ opýtala som sa ho.

„Hm,“ zamyslel sa, „samozrejme, že môžeš ísť. Aspoň sa odreaguješ.“

„Dobre, len jedna vec. Budem pri nej aj spať, celý ten týždeň.“

„Veď býva od nás len kus,“ prekvapene povedal.

„Budeme robiť celé dni, nebudem vládať ísť domov.“

„Budem chodiť po teba na aute,“ núkal sa mi.

Len to by mi chýbalo. „Robo, nie.“

„Ako povieš, Tim, budem ťa čakať doma, keď sa vrátiš.“ Pristúpil ku mne a pobozkal ma.

Vydržala som to len pri myšlienke na Mareka.

Cestou do bytu som sa ozaj zastavila u Jani. Keď uvidela kufor ostala zarazená.

„Prišla si sa so mnou rozlúčiť, lady? Alebo ideš na dovolenku?“

„Skôr to druhé,“ povedala som tajnostkársky.

„Kamže?“ opýtala sa.

„Marekova žena odchádza na týždeň preč, tak idem byť s ním v mojom byte,“ vysúkala som zo seba rýchlo a cerila som na Janu zuby.

„Ahá... a ja ťa mám kryť, že?“ dovtípila sa.

„Viem, že naposledy som stadeto odišla ako búrka, ale myšlienky na Andreu mi nerobia dobre,“ priznala som.

Jana prikývla. „Máš dávno odpustené, žiadne stresy, stále som tu pre teba a tvoje tajné plány.“

„Robert si myslí, že tu idem týždeň pomáhať a spať,“ povedala som jej potichu, aby nás náhodou nepočula jej mama.

„Okey, lady, máš to vybavené.“

„Ďakujem, potvorka.“ Dala som Jane pusu na líce a už aj som bežala do bytu.

Keď som prišla pred činžák, v byte sa svietilo. Žeby tam bol už Marek?

Vošla som do bytu a na kuchynskej stoličke som zbadala sedieť moju susedu.

„Dobrý večer, pani, som rada, že ste tu,“ privítala ma a ja som len tak-tak stihla zatvoriť ústa.

„Deje sa niečo, pani Levitová?“ čudovala som sa mierne šokovaná jej prítomnosťou.

Bola správkyňa činžáku, ale byť v mojom byte, bez mojej prítomnosti bolo nepríjemné.

„Nejaký muž sa snažil dostať sem a keď som sa ho spýtala cez dvere, kto je a prečo sa snaží dostať dnu, ušiel. Mám dojem, že to bol zlodej. Nevedel sa trafiť kľúčikom do dierky,“ rapotala a rozhadzovala pri tom rukami.

Pomohla som jej vstať a pomaly som ju viedla ku dverám.

„Nemusíte sa báť, bol to len kolega, s ktorým pracujem na projekte, ktorý máme rozložený v obývačke.“ Šťastie, že dvere na obývačke boli zavreté a ona nemohla zistiť, že klamem. „Ak ho tu nabudúce uvidíte, nebojte sa, nič neukradne.“

Stará pani Levitová prikývla a rozlúčila sa so mnou. Zaplesla som dvere. Táto žena sa musí tiež do všetkého starať! Už ma unavovalo klamať, chcela som, aby sme sa s Marekom nemuseli skrývať.

Dvere na chodbe sa otvorili. Rozbehla som sa tam. „Marek!“ skríkla som a vrhla som sa naňho.

6.kapitola

„Nesníva sa mi?“ opýtala som sa Mareka pri raňajšej káve.

„Určite nie,“ zasmial sa.

„Som neskutočne rada, že sme tu.“ Na chvíľu som sa zamyslela. „Ty si nechcel ísť s nimi?“

Marek sa pomrvil na stoličke. „Nie, chcel som byť kus s tebou.“

„Ani s deťmi si nechcel byť?“ divila som sa.

„Timea, čo mi to dávaš za otázky?“ čudoval sa aj on. „S deťmi som každý deň.“

„Ja... nechajme to tak.“

„Niečo sa deje alebo čo?“ spýtal sa ma a položil kávu na stôl.

„Nie, nič sa nedeje. Len som prehnane šťastná, že si tu a trepem z toho debiliny.“

Vstala som a položila prázdny pohár do dresu. Marek ma objal zozadu.

„Aj ja som rád, že som tu.“

„Prečo si sa neozval skôr?“

„Nemohol som...“ povedal vyhýbavo.

„Mohol si a ty to vieš,“ nedala som sa odbiť. „Riskovala som, keď som ti písala správu, ale bolo mi to jedno.“

Marek si ma otočil k sebe. „Ľúbim ťa a bodka. Musíš mi veriť, že som ti nemohol zavolať ani napísať, keď som mal vkuse za zadkom Andreu.“

Pohľad jeho očí ma presvedčil. „Verím ti, len je to pre mňa ťažké.“

„Nemysli na to.“ Na chvíľu sa zamyslel on. „Čo tak spraviť si výlet do prírody?“

„Piknik?“ opýtala som sa s nádejou v hlase.

Marek ma pobozkal. „Super môže byť.“

Dni s Marekom boli úžasné. Užívali sme si ich naplno. Sedem dní som bola najšťastnejší človek na Zemi. Nič mi nebránilo byť s Marekom každú sekundu dňa.

Keď sme sa lúčili znovu mi tiekli z očí slzy. Nechcela som ho pustiť preč.

„Vydržíme to, zlato,“ šepkal mi.

„Áno, vydržíme.“ Ale tým som si nebola istá.

***

O dva týždne som zistila, že môj plán vychádza.

Ráno som sa zobudila a rovno som bežala na záchod.

Robert bol v okamihu za mnou.

„Čo sa deje, Timea?“ spytoval sa ma.

Neodpovedala som mu, bola som zaujatá inou činnosťou, pri ktorej sa nedalo hovoriť.

„Preboha, ty zvraciaš!“ skríkol a chytal mi vlasy.

„Nechaj ma, vypadni!“ skríkla som tiež.

„To nemôžem, počkaj idem po vreckovku.“

Kým bol preč, utrela som si ústa toaletným papierom a zamierila do spálne. Ľahla som si do postele a prikryla sa.

„Čo sa deje, Timea?“ Robert si ľahol vedľa mňa a pritiahol si ma k sebe. V tejto chvíli mi to bolo jedno či ma drží. Bolo nad slnko jasnejšie, čo mi je.

„Len som zjedla niečo pokazené.“

Robert mi dal pusu na líce. „Dúfam, že ti je už lepšie.“

Odtiahla som sa od neho, otočila som sa na druhý bok a snažila som sa zaspať. Spánok neprichádzal, ale pocit, ktorý ma napĺňal od hlavy po päty bol úžasný. Vyšlo to a všetko pôjde podľa môjho plánu.

***

Cestu do práce som rozmýšľala kedy sa Marek ozve. Neozýval sa už druhý mesiac a ja som začínala byť nervózna.

Bruško sa mi už veľmi pomaly začala napĺňať. Siahla som si naň. Toto je môj dôkaz o láske k nemu.

Verila som, že Marek opustí Andreu a svoje deti a my ujdeme niekam ďaleko. Ja opustím Roberta. Pre mňa to bude hračka.

Zazvonil mi mobil. Neznáme číslo. Rýchlo som ho zodvihla.

„Timea? To som ja Marek. Nezabudla si na mňa ešte?“

„Nezabudla, to sa nedá. Prečo si sa tak dlho neozval? Chýbal mi tvoj hlas. Celý si mi chýbal.“

„Potom ti to vysvetlím, nezabudni, presne od tohto dňa o mesiac sa vidíme.“

Zložil a ja som začala počítať 31 dní.

[ » na začiatok « ]