Kapitola:
Pridaná: 16.1.2012, 16:20:20
Čítaná: 442×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

Venované čítajúcim... ;)

3.kapitola

Sedela som v kancelárii na ministerstve a zapisovala som rôzne papiere. Ale myšlienky mi stále odbiehali na Mareka. Neozval sa mi už šesť dní a ja som bola z toho nervózna.

Spomínala som na naše chvíle v byte a po celom tele sa mi rozlievali zimomriavky. Nevedela som sa dočkať, kedy s ním budem zase.

Zazvonil mi mobil. Sms.

„Super!“ skríkla som, keď som zbadala na display Marekove číslo.

Chcela som si tú sms prečítať, až keď dokončím prácu, ale nemohla som.

„Rovno z práce príď pred tvoj byt. Súrne M.“

Mala som si tú sms prečítať, až keď si všetko porobím. Teraz sa nedokážem sústrediť.

Čo sa mohlo stať? Zalial ma pot. Nie, nie. Nič zlé! Určite si len namýšľam blbosti. Lenže takýto odkaz som od neho nikdy nedostala. Mala som strach.

Strach o celý náš vzťah. Zalapala som po dychu, nedokázala by som bez neho žiť.

Čas sa mi vliekol neuveriteľne pomaly. Chcela som už z ministerstva vypadnúť.

Keď konečne nadišla tá chvíľa, skoro som utekala do môjho bytu. Mať byt mimo mesta bol tiež super nápad.

Prišla som pred dvere a otvorila si. Marek tam ešte nebol, ale vedela som, že sa čoskoro objaví.

Zatiaľ som si sadla do kuchyne a premýšľala, čo sa asi deje. Nato najhoršie som nechcela myslieť.

„Timea, si tu?“ začula som z chodby jeho hlas.

„Som.“ Chcela som sa za ním rozbehnúť, ale niečo ma zadržalo. Ostala som sedieť.

„Čo sa deje, Marek?“ počula som, ako sa pýtam.

Vstúpil do kuchyne, pričom mal dosť zmučený výraz. „Stalo sa to, čoho sme sa najviac báli.“

Ešte viac ma pricapilo ku stoličke. „Hovor, prosím ťa.“

„Andrea niečo tuší. Už neverí mojim rečiam.“

„Prečo ti neverí? Došli ti nápady, ako zakrývať naše stretnutia?“ pýtala som sa ho.

„Nie. Nechce mi uveriť, že tak často mám niečo na práci a ku tomu celú noc.“ Marek si sadol oproti mňa a chytil ma za ruku. „Už sa viac nemôžeme stretávať, Timea, prepáč mi to.“

Zamrela som. Dokonca som na desať sekúnd prestala dýchať. „Marek!“ skríkla som, „v žiadnom prípade nedovolím, aby si sa na mňa vykašľal!“

„Ja na teba nechcem kašľať, zlatko, ale nemáme iné riešenie.“

„Neľúbiš ma, že Marek? Že?“ kričala som a do očí sa mi hrnuli slzy. Vytrhla som si svoju ruku z jeho a vstala zo stoličky.

Vstal, obišiel stôl a vzal ma do náručia. „Ľúbim ťa, rovnako ako svoje deti, Timea. Nikdy o tom nepochybuj,“ šepkal mi do ucha.

Plakala som. Nevedela som si predstaviť život bez našich schôdzok. Naše stretnutia mi vždy zlepšili náladu.

„Aj ja ťa ľúbim, Marek. Ja niečo vymyslím.“

„Rozmýšľal som aj ja nad kadečím,“ priznal sa mi.

„Nad čím, napríklad?“ opýtala som sa utierajúc si tvár od sĺz.

„Mohol by som prísť večer, ale nemohol by som sa tu zdržať celú noc.“

V tom ma napadla myšlienka. „Čo keby sme sa stretávali po práci ako teraz?“ navrhla som usmievajúc sa nad skvelým nápadom. „Skorej by ti uverila, že si mal viac roboty ako zvyčajne.“

„Tento nápad je lepší. Vidíš, Timea? Ešteže ťa mám.“ Marek sa takisto usmieval na mňa.

„Som rada.“

„Inak, Robert nevie nič?“ opýtal sa ma.

„Nie, on uverí hocičomu, čo mu natáram.“ Zasmiala som sa. „Vlastne ja vždy hovorím, že som pri Jane.“

„Vďaka bohu za Janu. Chcel by som je poďakovať.“

„Začo?“ nechápala som.

„Zato, že ťa kryje, zlatko.“ Pustil ma z objatia a sadol si znova na stoličku. „Dnes nič nebude, musím ísť domov, Timea, ale vieš, ako vždy sa ti ozvem, pošlem sms na ten druhý mobil, čo máš. Aj tak budeme musieť stretávky zregulovať,“ dodal smutne.

„Viem, zlato, ale to zvládneme,“ zahovárala som i keď som vedela, že ja to budem zvládať oveľa horšie.

„Poď mi dať božtek,“ povedal Marek a natiahol ku mne ruky.

Podišla som k nemu a vrhla sa mu do náručia. Z božteka bolo dlhé bozkávanie. Nevedela som, kedy ho uvidím, tak som si chcela nechať aspoň spomienky.

4.kapitola

Tŕpla som. Vyše dvoch týždňov sa Marek neozýval. Vôbec som nevedela, čo sa deje. Samozrejme, v jeho rodine sa muselo všetko urovnať. Andrea nemohla na nič prísť.

Ešte stále som nevedela či môj plán vyjde alebo nie. Bola dosť krátka doba, nato, aby sa ukázali nejaké príznaky. Och, to čakanie som neznášala. Ale určite sa mi to poradí, treba len veriť.

Robert si všimol, že sa so mnou niečo deje. Vôbec sa mu nečudujem, bola som ešte nervóznejšia, než obvykle.

„Timea, čo sa deje? Niečo v práci?“ spytoval sa ma dookola.

„Uhádol si.“

Snažila som sa nemyslieť na Mareka, ale nešlo to. Dohodli sme sa, že mu nebudem písať, lebo by sa mohlo stať, že by si to prečítala jeho žena. To by už bol problém. Lenže moja nervozita mi nedala spať a musela som mu napísať. Zo dve, tri vety nemôžu nič urobiť.

Jeho odpoveď prišla po dvoch dňoch.

„Timea, ty si sa zbláznila! Vieš, čo sme sa dohodli? Mal som šťastie, že som mal mobil vo vrecku, lebo Andrea bola doma. Ale hlavne sa neboj, čoskoro sa ti ozvem...“

Zohrialo ma pri duši. Ozve sa a to čoskoro!

***

Prešiel ďalší týždeň a nič. Už som ani nebola nervózna, nemala som strach. Bola som strašne nahnevaná. Marek na mňa jednoducho dlabal.

Chcela som sa odreagovať a tak som si v záhrade cvičila jogu. Musela som svoje myšlienky preniesť iným smerom.

„Timea? Si tu?“

„Čo je, Robo?“ Tento chlap ma nenechá ani sekundu na pokoji.

„Prišla ti sms od Jani. Máš mobil v kuchyni.“

Potešila som sa. Obrátila som hlavu, že sa naňho usmejem, ale už nebol v záhrade.

Vstala som a išla dnu. Vedela som, čo Jana píše. Je sama doma. Mama jej odišla na pár dní preč. Super!

Odišla som z domu a Robertovi som zase nepovedala, kde idem.

Cesta mi trvala len pár minút. Keď som sa ocitla pre jej domom, už ma čakala.

„Timea, konečne, už ťa očakávam,“ povedala a vrhla sa mi do náručia.

„Prišla som hneď ako si mi napísala.“

„Poď dnu sadneme si do obývačky,“ hovorila mi a viedla ma cez chodbu.

„Zase si menila nábytok?“ divila som sa.

„Načo iné by mi tento dom bol?“ divila sa Jana tiež. „Vkuse treba niečo nové.“

„Ale trikrát do roka meniť posteľ?“ smiala som sa.

„Keby si vedela, čo sa na tej posteli deje, nečudovala by si sa.“

Zodvihla som ruky na obranu. „Máš pravdu!“

„Sadni si,“ ukázala Jana rukou na kreslo a sadla si do druhého.

S radosťou som ju poslúchla. Dúfala som, že sa moje myšlienky budú uberať iným smerom ako doteraz.

„No, hovor, lady, ako sa máš? Čo Robo, tiež žije?“ vtipkovala.

„Jasné, že žije, ale jeho život mi kazí plány a kvôli tomu sa nemám naj.“

„Aké plány? Niečo s Marekom?“ spýtala sa Jana.

Marek. To meno mi zase zanieslo myšlienky naňho.

Zasmiala som sa. „Marek sa mi už mesiac neozval. Neviem, čo sa deje,“ dokončila som skleslo.

„Timea, neprežívaj to tak. Má rodinu, musí sa venovať aj jej. Si iba jeho milenka, si druhoradá.“

Janine slová ma bodli priamo do srdca. Som druhá. „Čo ty o tom vieš?“ skríkla som.

„Dosť, lady, ver mi, že dosť.“

„Prečo si mi nikdy nepovedala, že máš niečo so ženatým chlapom?“

„Nechajme to tak, bolo to dávno.“

„Vidíš bolo to dávno, ale ty si ostala tou druhou, ja sa stane prvou.“ Tvrdila som si svoje.

Jana sa zasmiala. „To si myslíš ty.“

Vstala som z kresla. „Marek ma ľúbi. Andreu neľúbi, povedal mi to. Ja budem tá s ktorou ostane. Navždy!“

„Upokoj sa,“ povedala mi s úsmevom Jana. „Sadni si, nerob scény, Timea.“

„Odchádzam, nemám náladu. Možno sa uvidíme nabudúce.“ Bez rozlúčky som odišla.

[ » na začiatok « ]