Kapitola:
Pridaná: 14.1.2012, 14:12:30
Čítaná: 405×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

Predslov

Šťastie môže byť nájdené dokonca aj v najtemnejších časoch, ak si človek len spomenie zažnúť svetlo...

1.kapitola

„Marek, bolo to úžasné,“ vzdychla som si a ešte viac som sa k nemu primkla. Ležali sme v posteli, môjho bytu.

„Aj ja si to myslím,“ povedal Marek s úsmevom.

„Kedy prídeš ku mne znova?“ opýtala som sa ho.

Úsmev sa mu z tváre vytratil. „Timea, vieš, že nemám ani potuchy. Andrea sa o nás nesmie dozvedieť, takže nemôžem z domu vkuse odchádzať na noc preč.“

„Nechcem ťa naštvať, zlato,“ zatiahla som. „Príď, keď sa ti bude dať.“ Nadvihla som hlavu a zahľadela sa na neho.

„Čo je?“ opýtal sa s úškrnom.

„Ľúbim ťa a neviem sa dočkať, kedy budeš len môj,“ Marek sa uškrnul znova, „nebaví ma deliť sa o teba s niekym iným, aj keď je to tvoja žena.“

„Nemysli na to,“ upokojoval ma, „mysli teraz na nás a nato, že sme tu.“

Prikývla som a pobozkala som ho.

Ron zaspal za pár minút vdychujúc vôňu mojich vlasov.

Ach, tak som ho milovala, bez ohľadu na všetko ostatné. Chcela som ho mať pri sebe a to bol problém. Nemohla som ho mať pri sebe kedykoľvek. Nevlastnila som ho.

Závidela som Andrey a jej deťom. Bol pri nich vždy, keď chceli.

Lenže teraz bol pri mne, v mojej posteli. Držal mňa, nie ju. Boh vie, čo si zas vymyslel, aby bol tu.

Desila som sa rána, kedy znova odíde a ja s ním nebudem môcť byť.

Nadýchla som sa jeho vône a usmiala som sa. Ha, ale ja mám spôsob ako ho pripútam ku mne a odpútam od nej. Čoskoro zistím či sa mi to podarilo. S úsmevom som zaspala.

***

„Timea?“ počula som vzdialený hlas, „vstávaj, musím ísť o chvíľu preč.“

Marek! Otvorila som oči. Ešte stále ležal vedľa mňa.

„A keď ťa nepustím? Môžem ťa prinútim ostať tu,“ zasmiala som sa, aj keď mi zvieralo žalúdok.

„Viem, že to nespravíš,“ odvetil Marek, dal mi rýchlu pusu a vstal z postele.

To telo som milovala rovnako ako Mareka. Rozumeli sme si viac ako predtým.

„Raz to spravím a potom zistíš, že som toho schopná, zlato.“

Pozorovala som ho ako si zbiera šaty, ktoré boli rozhádzané po izbe, a oblieka sa.

„Kde mám nohavice, Timea?“

„Tam, kde aj ja, v kuchyni.“ Tiež som vstala z posteli a dala si na seba župan.

„Pôjdeš mi ich vziať?“ ozval sa Marek z kúpeľne.

„To vieš, že áno.“

Nohavice som mala na zemi pri linke. Jeho tam, ale neboli.

„Marek, oni tu nie sú,“ zakričala som mu späť.

„Timea, nehraj sa so mnou, nemám čas.“

„Nehrám sa. Musel si ich dať niekde inde.“

Skvelé, ide to vyzerať, že som mu ich skryla.

„Hľadaj ich, prosím ťa.“

Hľadala som všade. Potom ma napadlo či ich neodhodil do chodby. Prešla som tam a zapla svetlo. Boli našťastie tam. Kde by sa už len v tomto malom byte mohli stratiť?

„Mám ich!“ skríkla som s Marekovými nohavicami v ruke, práve vo chvíli, keď vošiel do chodby.

„Vidíš aká si šikulka,“ povedal Marek a vzal mi nohavice z ruky. „Nemusela si klamať, že nie sú tam, kde boli aj tvoje. Veď vieš, že sme sa vyzliekali spolu.“

„Ale ja...“ nenechal ma dohovoriť.

„Musím už ísť, drahá, napíšem ti sms, kedy sa najbližšie vidíme.“ Podišiel ku mne a dal mi pusu.

„Dobre, Marek, ozvy sa. Ahoj.“

Odišiel a ja som netušila kedy sa ozve.

Mala som plné zuby toho, že som druhá. Vždy druhá. Ale už nie nadlho. Timea bude jednotkou v srdci Mareka.

Preladila som sa na iné myšlienky. Netušila som, čo poviem, keď prídem domov. Ale môj muž uverí všetkému.

2. kapitola

Zamkla som byt a po polhodine cesty autom som sa ocitla pred domom. Svetlo bolo všade vypnuté. Aj tak bolo málo hodín.

Ale ja som vedela, že on nespí. Bojí sa o mňa, kde som. Nenapísala som mu ani sms. Načo? Nemusí všetko vedieť, ale mal by, keď je môj muž... No, ak ho neľúbim, nebudem mu vkuse niečo vešať na nos. Je to môj život!

Otvorila som dvere a prešla do obývačky. Sedel tam. Pod očami fľaky a celý napätý.

„Kde si bola, Timea? Vieš ako som sa bál? Celú noc som nezavrel oči,“ vybľafol na mňa Robert. „Odpovieš mi?“

Prevrátila som očami. „Dovolíš mi odpovedať?“

Prešla som ku kresli a sadla si. „Vidím, že si nespal, miláčik, čo si vkuse robíš starosti?“

„Lebo ťa milujem a nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

Ale ja teba nemilujem, prebehlo mi mysľou.

„Nemáš sa čoho báť. Som živá? Som.“

„Nebuď ku mne taká, Tim.“ Robert si kľukol predo mňa. „Toto mi robíš minimálne sedemkrát do mesiaca.“

Škoda, že nemôžem viackrát. „Čo si robíš čiaročky?“ spýtala som sa podráždene.

„Áno, lebo mi na tebe záleží. Kde si bola?“ opýtal sa ma s obavami.

Pre Mareka som bola ochotná aj klamať. „Pri kamarátke, ktorá potrebovala moju pomoc, ale nechcela som ťa obťažovať takýmito blbosťami.“

„Pri ktorej?“ dožadoval sa odpovede Robert.

„Pri Jane.“ Jana bola ochotná kryť ma. Vedela aký mám vzťah s marekom. Vedela aj to, že Roberta neznášam, a že sa mi bridí už len pohľad naňho. Kryla ma, aj keď nevedela o čo ide. Jana je skvelá kamarátka a vždy bude.

„Jane? Veď u nej si bola aj minule.“ Robert mi nechcel veriť. Popravde ani ja by som neverila, keby som bola na jeho mieste.

„Áno, pri nej. Sme najlepšie kamarátky, pomáham jej, ak sa niečo deje.“

„Ale žeby potrebovala pomoc x-krát do mesiaca?“ divil sa ďalej.

„Hej,“ odbila som ho. „Choď si ľahnúť, Robo, si veľmi unavený a ja pôjdem o chvíľu preč.“

„Kam?“ Postavil sa a nalial si zbytok kávy do pohára.

„Och,“ vzdychla som si, „dnes je nedeľa. Tak nič. Ostávam doma.“

„Nejdeš so mnou?“ prosil ma chlipkajúc kávu.

„Nejdem, mám aj tu robotu.“ Vstala som a odišla z domu do záhrady.

Vzala som mobil a napísala som Jane sms, nech je aspoň kus informovaná. Robert ma skoro vždy kontroloval. Ešte, že mám Janu. Ale príde deň, keď ju už nebudem potrebovať a ja s Marekom sa nebudeme skrývať. Tešila som sa na ten deň D.

Nemohla som čakať či Andrea jedného dňa nezomrie a prídem na rad ja. Niektoré veci bude treba urýchliť.

Robert vyšiel do záhrady, práve keď som dala mobil do vrecka bundy. Stála som chrbtom k nemu a ucítila som ho až, keď ma objal odzadu.

Striasla som sa, len nie od zimy.

„Je ti zima, Timea? Poď so mnou dnu. Nemôžem zaspať bez teba. Bojím sa, že keď sa zobudím, nebudeš tu.“

„Môžem ťa uistiť, že tu budem,“ pretlačila som slová cez zaťaté zuby.

„Nechcem od teba nič, len aby si si ľahla vedľa mňa. Mohla by si to pre mňa urobiť?“ Prosba v jeho hlase ma kus obmäkčila.

Ale tiež som sa musela tváriť, že mi na ňom aspoň kus záleží, aby nemal podozrenie. „Idem teda.“

Keď som si ku nemu ľahla objal ma. Ach, mala som pocit, že sa pozvraciam.

Prečo som si brala Roberta? Pre majetok? Áno. Pre jeho vyšportované telo? Áno. Z lásky? Nie.

Myslela som si, že Roberta ľúbim, ale až keď som stretla Mareka zistila som, čo je to láska. Kvôli mne sa moje manželstvo s Robertom začala rozpadať, aj keď on si to priznať nechcel.

Ale mne to nevadilo, za niekoľko mesiacov sa začne budovať nové.

Pani Weissová! Už len, keď som si to predstavila, prešli mi zimomriavky po tele. Robert sa ku mne pritlačil ešte viac.

„Ľúbim ťa, Tim, a nikdy neprestanem,“ šepol mi.

Zaspal a jediné, čo som si mohla dovoliť bolo predstaviť si, že Robertove ruky sú Marekove.

[ » na začiatok « ]