Poviedka:
Pridaná: 5.1.2012, 17:13:58
Čítaná: 5918×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Iná fan fiction - Batman
Postavy: Jocker,
Stručný dej: Tentoraz prichádzam s poviedkou z prostredia komixov – áno, som fascinovaná Jokerom =D.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Tentoraz prichádzam s poviedkou z prostredia komixov – áno, som fascinovaná Jokerom =D.

Venujem všetkým, ktorý ho tiež zbožňujú tak ako ja, hlavne v prevedení Heatha Ledgera =)

Dúfam, že sa bude páčiť =)

---------------------------------------------

„Takže ty sa ma vraj nebojíš.“

V tmavej uličke Gothamu predo mnou stál vysoký muž s mŕtvolne bielou tvárou. Ústa mu lemovala silná červená farba v tvare úsmevu a okolo očí mal silné tmavozelené tiene. Celé mesto o ňom rozprávalo, bol vo všetkých správach, vyhrážal sa, že zničí celé mesto, ak sa mu Batman nevydá. A mňa ešte stále nechal žiť. Nechal ma žiť celé štyri minúty. A ja som sa modlila, aby to bolo čo najdlhšie.

Mierne som zdvihla hlavu a odvetila: „Nie.“ Hlas sa mi chvel, no hovorila som pravdu. Nemala som z neho strach. Bol to vrah. Obyčajný vrah, ktorý zabíjal pre zábavu. Nie pre peniaze alebo prestíž, iba preto, aby sa mohol zasmiať. Bolo mi ho ľúto. Ak ho svet dohnal až k tomuto, musel mať strašne ťažký život. A svojím spôsobom ma tá jeho krutá chladnokrvnosť fascinovala. Bála som sa k nemu priblížiť a zároveň som po tom beznádejne túžila. Nikdy by som si nebola bývala pomyslela, že ma niekedy bude fascinovať sériový, psychopatický vrah, ktorý sa zahráva so životmi celého mesta. A ak by som vtedy vedela, čo vykoná, určite by táto časť môjho záujmu uňho zmizla rovnako rýchlo ako Batman po záťahu na Falconeho mužov. No vtedy bol neznámym mužom, o ktorom som nevedela nič. A verte či nie, práve tento fakt ma na ňom fascinoval najviac.

Hlasno sa zachichotal. Jeho chladnokrvný hlas sa odrážal od tmavých stien ako britva, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. Chvejúcou sa rukou som zovrela kraje rukávov a podozrivo sledovala, ako sa ku mne pomaličky, akoby mu patril celý čas na svete, približoval. Jeho kroky sa ozývali a doliehali ku mne stonásobne zosilnené. Po celý čas nepovedal ani jedno jediné slovo. Vedela som, že môžem utiecť. Že skôr, než by sa spamätal, by som už bola niekde na rušnej ulici a utekala na metro. No nedokázala som to. Netuším, či to bol strach, alebo odvaha, no nohy som mala ako zliate s chodníkom. A moja vôľa mi nedovolila utiecť.

No tak, ešte stále máš šancu zmiznúť! Navrával mi môj vnútorný hlas, no moja voľa neposlúchala. Držala ma na mieste. No tak, ešte stále môžeš...! Nemôžeš.

Zastal iba pár centimetrov odo mňa. Ak by natiahol ruku, pokojne by ma mohol objať okolo ramien a privinúť k sebe. No on to neurobil. Len na mňa opovržlivo hľadel, akoby ma oceňoval. Bola som zvedavá, koľko by som mu bola hodná. Pochybovala som, že by si meral život na doláre. Na to bol príliš normálny. No na smiech – bola som zvedavá, koľko som mu bola hodná.

„Si odvážna,“ skonštatoval po nekonečne dlhom čase.

Neodpovedala som. Nevedela som, čo povedať. Ak by som protestovala, mohol by mi podrezať krk. Ak by som sa zasmiala, mohla som dopadnúť rovnako.

Prudko otočil hlavou vbok a ostro sa opýtal: „Prečo tak vážne?“

Prekvapene som otvorila ústa. Telom mi prebehla triaška a v hrdle sa mi zasekol nemý výkrik potláčanej hrôzy.

„Ááááá,“ vzdychol sladko. „Doteraz si sa držala... Teraz si sa nalomila. To vieš,“ zmenil tému akoby mimochodom a pomaly ma začal obchádzať, „aj ja som sa dlho držal. V škole som to nemal vždy ľahké. Bol som najmenší a najchudší, dobrák od kosti. Ľahký terč pre starších chalanov, ktorí radi šikanovali. A tak ma šikanovali. A šikanovali... A ja som sa vždy tváril, že sa nič nedeje... Postavil som sa a išiel ďalej, akoby sa nič nestalo. A hlavne... s úsmevom na tvári,“ zachechtal sa hrdelným zvukom.

„No potom...“ zastal priamo predo mnou a obratne švihol rukou. Z rukáva mu vyskočil malý, žiarivý nožík. Nervózne som zovrela päste.

„... som sa zlomil. Už som sa viac nesmial. Iba plakal. A nikto si nič nevšimol...“ Rozprával, akoby ho to takmer tešilo. „... okrem tých chalanov. Keď som bol v treťom ročníku, začalo im to vadiť. A tak si ma jedeného dňa počkali v tmavej uličke ako já táto,“ veľkolepo rozpäl ruky, „a pritlačili ma k múru. Bolo mi jedno čo so mnou spravia,“ pokrčil plecami vecne.

Natiahol ku mne ruku s nožíkom a čepeľou sa dotkol môjho líca. Vydesene som sa pokúsila odstúpiť, no nohy ma neposlúchali. Bála som sa, že by ma pri pohybe omylom porezal.

„Takže vodca ich bandy...“ pokračoval, akoby si to ani nevšimol, „... mi priloží k ústam nôž a opýta sa ma: prečo ak vážne?“ usmial sa. „Odvtedy sa vždy len usmievam,“ dodal s bláznivým smiechom a otočil sa na mieste. Po chvíli však zvážnel a znova sa ku mne sklonil. Oči sme mali na takmer rovnakej úrovni, musel sa veľmi hrbiť a ja som musela stáť veľmi na špičkách, aby to dokázal. Prebodával ma nimi. Nezračilo sa v nich nič, len čisté šialenstvo. Jedna moja časť neznesiteľne túžila plakať, prosiť o zľutovanie, žobroniť o život... no tá druhá sa vzpierala a hrdo mu hľadela do očí. Opätovala mu každý jeden pohľad a nebála sa odporovať mu.

„Takže tu stojím pred závažným rozhodnutím, drahá,“ ozval sa napokon a priložil mi nôž na krk. „Buď ťa pustím, alebo ťa na mieste zabijem.“

Sťažka som preglgla. Bola som si istá, že to bude tá druhá možnosť. Nikto, kto sa s ním kedy dostal do kontaktu, neprežil, pokiaľ im na pomoc neprišiel Batman. A mne určite nepríde. Som príliš bezvýznamná, príliš malá, aby sa o mňa staral. No ak musím zomrieť, nech je to aspoň dôstojne. Nebudem prosiť o milosť. Len dúfam, že raz ho niekto chytí a navždy zavrie do blázinca, kde mu aspoň trošku pomôžu.

Vyrovnane som sa vystrela a zadívala sa mu do očí. Po líci sa mi skotúľala slza.

„Ááááááá, ccccccc,“ zdvihol varovne prst a kýval s ním zo strany na stranu. „Nepokaz si to,“ šepol varovným hlasom a pritisol mi čepeľ silnejšie na krk.

„Zatiaľ si vedieš dobre. Páčiš sa mi. No pred Jokerom nikto neutečie,“ varoval ma sladkým hláskom a sklonil sa ku mne. „Pamätaj si, že raz mi oplatíš láskavosť, ktorú ti teraz darujem.“

Prudkým pohybom odo mňa odtiahol ruku a odložil nôž.

Neveriacky som naňho hľadela. Odstúpil o tri kroky a mávol rukou: „Choď. No pamätaj! Raz mi túto láskavosť oplatíš!“

Vystrašene som stála na mieste. Nevedela som, či žartuje, alebo to myslí vážne. Čo ak sa otočím a on ma v tej chvíli bodne do chrbta? Alebo ma dobehne a zabije ma? Naše oči sa stretli. Bláznivo sa mu v nich zablýskalo. „Počuj, začínaš ma rozčuľovať, dievčatko. Buď sa odtiaľto okamžite spraceš, alebo sa rozlúč so životom. Je to na tebe.“ Hlas ma oveľa podráždenejší a netrpezlivejší, akoby strácal nervy.

Opatrne som urobil krok vzad. Neurobil nič, len ma mlčky pozoroval. Ďalší krok vzad. Nič. A ďalší. Nič.

Pomaly som sa otočila. Preľaknuto som otočila hlavu dozadu. Ešte stále stál tam, kde predtým. Sťažka som preglgla a rozbehla sa. Utekala som tak rýchlo, ako nikdy predtým. Zúfalo som vzlykala, modlila sa, aby som čo najskôr vybehla na ulicu plnú ľudí, kde by som mohla byť pred ním v bezpečí.

Prišla som domov a zložila som si veci. Ľahla som si do postele a celé tri dni som nevychádzala z domu. Čakala som... Čakala som, až si po mňa príde... Až nakoniec prišla tá jedna jediná, strašná noc, počas ktorej Gotham zažil tie najpríšernejšie veci, o ktorých sa nikto neodvážil ani len snívať. A ja som sa vtedy preklínala a nenávidela sa za to, že som sa nepokúsila tej noci v tej tmavej uličke brániť – že som nevytiahla slzný sprej a nezaútočila naňho, nezavolala políciu hneď, ako som utiekla z uličky do centra mesta. Nenávidela som sa za to a snáď po prvýkrát v živote som si želala niečiu smrť. Jeho smrť.

A potom ho Batman chytil. Po nekonečných týždňoch zabíjania a hrozby sa Batmanovi podarilo ho chytiť. A ja som si vydýchla.

Až do pondelňajšieho večera. Vtedy som zapla správy a hlavnou reportážou bol útek Jokera spolu s ďalšími piatimi väzňami z prísne stráženého Gothamského psychiatrického ústavu. V tej chvíli som vedela, že čoskoro nadíde môj čas. Že si po mňa príde. On nezabúdal. A ani ja.

Pred dvoma dňami som v obálke dostala kartu – Jokera. Viem, že si po mňa ide. Viem, že je blízko. No tentoraz budem pripravená. Už nikdy viac nikomu neublíži. Aj keby moja duša mala kvôli tomu skončiť v pekle.

Ktokoľvek si tento list číta, doručte ho prosím komisárovi Gordonovi. Nech sa dozvie, čo som neurobila, keď som mala, a čo sa pokúsim urobiť, aby som napravila svoju chybu. A ak by si ho našiel, náhodou Ty, Joker – vedz, že akási moja zvrátená, šialená stránka ťa kedysi milovala. Preto som vtedy neutiekla. A preto neutečiem ani teraz.

Zbohom,

Kailie Hewettová

[ » na začiatok « ]