Poviedka:
Pridaná: 26.12.2011, 23:12:16
Čítaná: 6613×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: O vyrovnávaní sa so smrťou milovaného človeka a zmarenej šanci.

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Kráčal som prázdnymi temnými ulicami mesta a moje kroky sa tupo ozývali v mojej hlave. Chcel som nimi vypudiť všetky myšlienky, ktoré si k nej dorážali cestu.

Nechcel som premýšľať.

Nechcel som, aby ma výčitky svedomia znovu priviedli na pokraj šialenstva.

Mal som toho dosť. Zabuchol som dvere pred nosom každému človeku, ktorý si myslel, že by mi mohol pomôcť. Nepotreboval som ich pomoc, ich hlúpe slová, o ktorých si mysleli, že sú mi útechou v mojom svete plnom samoty a smútku.

Nepotrebujem nikoho.

Všetko, čo som potreboval, bol on. On jediný mohol odohnať preč všetky zlé a zvrátené myšlienky, ktorými som mal predtým popretkávanú celú hlavu. Jedine on mohol zahojiť všetky rany, čo mi utŕžil život...

Nikdy som mu to nepovedal.

Nepovedal som mu, že každý pohľad na neho znamenal pre mňa jedno ostré bodnutie nožom do srdca. Že keď som ho videl kráčať oproti mne, môj dych sa zastavil a slová si len ťažko hľadali cestu k môjmu jazyku...

Teraz už je neskoro.

Slzy mi stekali po tvári, keď jeho čiernu rakvu spúšťali do jamy a zahŕňali ju hlinou. Mal som pocit, že týmto sa môj život skončil, už som nemal dôvod žiť.

Som príliš zbabelý, aby som si zobral život. Koľko krát som si predstavoval sám seba, ako jedným ťahom žiletky môžem ukončiť všetko trápenie, ktoré mi - ako jediné - život ponúkol.

Videl som sa na moste, ako skáčem do temnej vody podo mnou. Pohlcovala ma až kým sa hladina nado mnou celkom neuzavrela...

Všetky tieto predstavy ma napĺňali vyrovnanosťou, ktorú podľa mňa smrť prináša.

Aj tak si neviem ublížiť. Nedokážem to.

Teraz len tápam svetom, kde mi nikto nerozumie a kde som nútený stáť na vlastných nohách, vzoprieť sa nemilosrdnému tlaku hlúpych slov a fráz, ktorými sa ľudia snažia obalamutiť samých seba.

Ešte nikdy som tak veľmi netúžil zomrieť. Smrť je pre mňa tým najjednoduchším riešením. Keď nadíde čas a smrť ku mne potichu príde, odovzdám sa jej s nesmiernym pokojom v duši.

Stačí len... čakať.

[ » na začiatok « ]