Poviedka:
Pridaná: 25.12.2011, 00:12:08
Čítaná: 5597×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Fred, George
Stručný dej: V tejto poviedke sa dočítate niečo, čo by ste vôbec na Freda a Georga ich priateľku nepovedali...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

„Poďte,“ šepla som potichu a mávla rukou na Freda s Georgom. Obaja po špičkách dobehli ku kabinetu a sprisahanecky sa na mňa zadívali.

„Si si istá, že to bude fungovať?“ opýtal sa Fred pochybovačne a nadvihol obočie.

„Stopercentne. Nemyslím si, že bude plakať, ale určite ho to poteší,“ uisťovala som ich a poklepkala prútikom po zámke. „Alohomora,“ šepla som a vošla dnu.

V celom kabinete bola tma.

„Za iných okolností by som sem dobrovoľne nikdy nevkročil,“ zamumlal George, ale statočne ma nasledoval a mávnutím prútika zasvietil luster so sviečkami. Celá miestnosť bola zaprataná rôznymi haraburdami, od polámaných stoličiek, až po čerstvo natreté reťaze zavesené na stenách.

„Zdá sa, že by ich znova rád použil,“ poznamenal Fred pobavene a zvalil sa na stoličku.

„Ak nás tu nájde, aj tak urobí,“ drgol doňho George, schmatol ho za golier a postavil ho. „No tak, bráško, ideme na to,“ žmurkol na mňa.

„Naozaj si myslíš, že si ma týmto omotáš okolo prsta?“ založila som si ruky na prsiach a pobavene sa uškrnula.

„Dúfal som,“ uznal a dal sa do upratovania. Jediným mávnutím čarovného prútika zmizli zo stien všetky mastné a špinavé fľaky z nepodarených pokusov o kúzla a možno aj o varenie. Vďaka Fredovi sa kopa papierov o výpisoch priestupkov a trestov úhľadne poukladala na roh stola, kalamár sa znova naplnil atramentom a brko sa doňho elegantne namočilo.

S pobavením som pozorovala týchto dvoch súrodencov, ktorí boli najväčším výkvetom tejto školy a práve pripravovali najkrajšie Vianoce svojmu úhlavnému nepriateľovi (a nemyslím Voldyho). Trvalo mi to tri výbuchy plaču, dve hádky a milión psích pohľadov, kým som ich na toto nahovorila, no nakoniec sa to podarilo. A vďaka tomu bude mať Filch tie najkrajšie Vianoce.

„Ešte stále celkom nechápem, prečo to vlastne robíme,“ poznamenal Fred trochu namrzene. „Nemám v úmysle ísť do neba, keď všetkých priateľov budem mať v pekle.“

„Po prvé,“ vystrčil George prst presne tak, ako som to urobila ja, keď som im toto prvýkrát navrhla. „Filch nemá nikoho. Po druhé,“ zdvihol prostredník, „je to šmukel. A po tretie,“ do vzduchu vyletel prstenník, „Vianoce trávi každý rok sám,“ kývol múdro hlavou a dal sa do čistenia poličiek. Venoval mi očarujúci úsmev a ja som sa chtiac-nechtiac musela pousmiať. Ďakujem, naznačila som mu ústami a vyčarovala nad dvere girlandy z červenými mašličkami. Imelo som vynechala, možno nebude mať koho pobozkať a iba by ho to zarmútilo.

„A čo mu dáme ako darček?“ spýtal sa Fred a dverám venoval krásny veniec.

„Teda, si šikovný,“ pochválila som ho. „Kúpila som mu novú nádobku pre pani Norrisovú, pyžamo a fľašu medoviny,“ odvetila som na Fredovu otázku a rozvoňala to celé ihličím.

„Dobrý nápad,“ uznal George. „Som zvedavý, ako sa zatvári,“ dodal a na stôl a poličky pričaroval na ne malé sviečky.

O pár minút Fred vyhlásil: „A sme hotoví!“

„Ee, ešte nie,“ zdvihla som prst. „Zabudli sme na najdôležitejšiu vec,“ uškrnula som sa.

„Ja Santu robiť nebudem!“ vyhlásil Fred a obranne zdvihol ruky.

„Myslela som stromček,“ zasmiala som sa. „Zdobíme podľa vlastného uváženia,“ dodala som a o pár mávnutí prútikom pred nami stál nádherne vysvietený, ozdobený stromček a na jeho vrchu sa ligotala zlatá vianočná hviezda.

„Je krásny. Nevezmeme si ho radšej?“ nadhodil Fred.

„Môžeme,“ prikývol George a pohol sa k nemu.

„Hej!“ zvolala som a plesla ho po ruke.

„Ááááále,“ obrátil sa, „Carrie by ma asi zabila, takže nič,“ pokrčil plecami.

Zohla som sa a poukladala mu pod neho darčeky. „Dúfam, že ho to poteší,“ zašepkala som.

„Určite. Aj zaplače,“ tvrdil Fred svorne.

Vybuchla som smiechom. „V to si neodvážim ani len dúfať,“ zasmiala som sa.

„Nikdy nevieš, na Vianoce sa dejú zázraky,“ oponoval George.

„Obávam sa, že až také nie,“ vzdychla som smutne. Najradšej by som tu bola s ním a vypila si s ním pohár medoviny, ale to by ma zrejme zavesil do tých reťazí a to by sa mi asi veľmi nepáčilo. Tak som od toho nápadu upustila a premýšľala, čo by sa ešte dalo vylepšiť.

Môj problém vyriešil George, ktorý sa oprel o dvere a spokojne vyhlásil. „Je to dokonalé.“

„Nemusíš mi lichotiť, aby si ma zbalil,“ odbila som ho a podišla k nemu.

„Kedy mi konečne uveríš, že to všetko myslím vážne?“ zvolal naooko dotknuto a chytil ma za ruku.

„Až prejdeš MLOKy,“ ťukla som ho do nosa a vytlačila ho von.

„Poď, Fred.“ Fred rýchlo vybehol za bratom a nechal ma samú. Obzrela som sa po Filchovom kabinete. Vyzeralo to na nerozoznanie. Len som dúfala, že ho to nenaštve. Určite ho porazí, keď si uvedomí, že sa mu v kabinete šmátrali nejakí študenti. No sú predsa Vianoce. Možno na to ani nepomyslí, utešovala som sa, mávla som poslednýkrát prútikom a na náprotivnej stene sa objavil zlatozelený nápis Veselé Vianoce, pán Filch. Šťastne som sa usmiala a vyšla von. Zavrela som dvere a zabehla za roh.

„Teraz počkáme, kým príde,“ šepla som s úsmevom a napäto som čakala.

Nervózne sme hľadeli na hodinky a čakali odbitie polnoci. Večera sa končila o jedenástej. Filch ešte určite prejde chodby a potom príde k sebe do kabinetu. Chcela som vidieť, ako sa zatvári. A myslím si, že aj Fred s Georgom.

Mýlili sme sa. Čakali sme takmer tri hodiny, kým sa Filch konečne došuchtal k dverám svojho kabinetu a starým hrdzavým kľúčom si ho otvoril.

„Fred, vstávaj,“ drgol George do brata a ten sa prekvapene strhol.

Spoza rohu zaznelo mraučanie.

Merlin, ak nás teraz zbadá! preletelo mi mysľou, keď hrkotanie v zámke prestalo. Všetci traja sme stuhli akoby v posmrtnom kŕči a chvíľu sme ani nedýchali. Boli sme pripravení vziať nohy na plecia len čo by sa Filchove kroky priblížili. Desať dlhých sekúnd sme tŕpli, až sa nakoniec dvere s vŕzganím otvorili a my sme si konečne vydýchli.

V tej chvíli zvnútra zaznel prekvapený výdych a vzápätí vyplašené mraučanie pani Norrisovej, akoby jej niekto pristúpil chvost.

„Chuderka,“ zakňučala som, na čo mi George zapchal ústa a ťahal ma preč.

Opatrne sme sa prešmykli popred dvere a na chvíľu sme nakukli dnu. Pod stromčekom sa krčil Filch, šokovane si obzeral misku pre pani Norrisovú, oči mu prekvapene žiarili a v druhej ruke zvieral fľašu medoviny. Zrejme si ju najprv podozrievavo obzeral, no asi nakoniec naozaj usúdil, že v tom nie je nijaký podvod a že ho tu navštívil nejaký škriatok, ktorý mu tieto veci doniesol.

Obrátil sa k pani Norrisovej, až s nami cuklo a zmizli sme za stenou. Zvnútra sme počuli veselé zvolanie: „Pozri sa, čo si dostala, pani Norrisová! Niekto ťa má naozaj rád!“ Chvíľu bolo ticho a potom k nám doľahlo tiché smrknutie. V tej chvíli sme si boli istí, že sú to Filchove najkrajšie Vianoce. A kým sme boli na Rokforte my, tak neboli ani posledné =).

Šťastné a veselé Vám všetkým prajem, množstvo, množstvo, množstvo lásky, pokoja a šťastia a blízkosti rodiny a priateľov, pretože každý, kto ich má, má nesmierne šťastie =)

[ » na začiatok « ]