Kapitola:
Pridaná: 11.12.2011, 11:59:08
Čítaná: 820×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Riddle
Stručný dej: Život mladého Toma Riddla od jeho čias v sirotinci.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Pani Colová 2 » Tom? 3 » Vyber si... 4 » Rodinná súdržnosť?

Tu je také viac-menej pokračovanie "Všetko mohlo byť inak... " :) príjemné čítanie

„Slečna Colová?“ hlas malého Toma sa rozľahol miestnosťou a otočila som sa. Stál tam. Malý Tom Riddle. Vlastne Tom Marvolo Riddle. Bol tu od narodenia. Jeho matka zomrela po pôrode. Bola som tam. Len tri roky dozadu... ale nechcem na to spomínať. Tom sa na mňa pozeral s očakávaním. Je to len chvíľa, čo sa naučil rozprávať a odvtedy sa ma stále niečo vypytuje. Asi sa na mňa príliš naviazal keďže som bola stále s ním.

„Áno, Tom?“ dala som najavo, že ho počúvam a on spustil vlnu otázok. „ Kedy sa po mňa vrátia rodičia slečna?“ spýtal sa nádejne. Musela som sa posadiť na kreslo. Prišiel ku mne a pozrel mi do očí. Nebolo na ňom nič z jeho matky. Bol krásny, tmavovlasý a bledý. Usmiala som sa naňho a vzala ho na ruky. „Tom. Už som ti vravela. Neviem, či sa tvoj ocko pre teba vráti. Nikdy som ho nevidela. A tvoja mamička zomrela pre troma rokmi. Už na teba dáva pozor z nebíčka,“ na moje počudovanie sa nerozplakal. Zamračil sa a zošmykol sa mi z nôh. „ A iní príbuzní? Nikdy ma tu nikto nehľadal slečna?“ v očiach mu horel malý plamienok nádeje. „Nie Tom, nikto. Ale to neznamená, že už ani nebude. Možno si pre teba prídu a odídeš od nás,“ povzbudivo som sa usmiala. Veľmi som o tom pochybovala, ale nič nie je nemožné. Tento sirotinec nebol veľmi vhodný pre malé deti.

Je pravda, že odkedy zomrela stará správkyňa bola som správkyňou ja a urobila som pár zmien, aby tu bolo príjemnejšie. Ale nemala som na to všetko peniaze. Vládla tu síce dokonalá čistota, no tento dom bol starý a ošarpaný. Deti nosili sivé tuniky, ktoré sa síce často prali, no nie dosť často. Nič iné som urobiť nedokázala.

Tom sa otočil a pomaly odťapkal preč z miestnosti. Pri dverách sa otočil. „Slečna?“ pozrela som naňho a čakala. „Oni prídu. To, že tomu vy neveríte, neznamená, že sa to nestane,“ povedal mi vážne a už naozaj odišiel. Nechápala som to. Mal tri roky a akoby mi vedel čítať myšlienky. Bol na mňa až príliš inteligentný a musím povedať, že hlúpa nie som.

Roky plynuli a Tom sa so mnou už skoro vôbec nerozprával. Bol tichý a nemal žiadnych priateľov. Keď som kontrolovala izby sedel na posteli a čosi si čarbal. „Tom ukážeš mi to? Maľuješ si?“ už som sa naťahovala za papierom, no odtiahol ho a pokrútil hlavou. No zahliadla som tam veľa písmen. Najvýraznejšie bolo jeho meno a pod ním... „Tom? Čo to je? Aký Lord...?“ nemala som to hovoriť. Zamračil sa ešte viac, pozeral do prázdna a nepovedal ani slovo. „Si na zajtra zbalený? Vieš, že odchádzame hneď ráno“ prikývol, no ďalej sa mračil. Raz do roka sme chodili v lete, väčšinou v júli na výlet k moru. Všetci sa na to tešili, no Tom neprejavoval žiadne emócie.

Ráno sme skontrolovali a spočítali všetky deti a vyrazili sme. Chvíľu vlakom, potom autobusom, nakoniec pešo a boli sme na mieste. Deti sa rozbehli k moru a začali sa hrať. Pomocníčky si posadali na trávu a absorbovali nejaké tie slnečné lúče, ktoré sú v Londýne tak vzácne a tu bolo vždy. V tieni stromu stál Tom s taškou v ruke a mračil sa. „Tom? Nejdeš sa hrať s ostatnými deťmi?“ desaťročný Tom sa na mňa pohŕdavo pozrel. „ Idem sa prejsť slečna. Prídem kým sa zotmie. Sľubujem,“ položil tašku a odišiel. Nebola to otázka, ale oznámenie. Vymyká sa mi spod kontroly. Trápilo ma to, no on sa už dávno uzavrel a nedával nikomu novú šancu. Zašiel niekam, kde ho už nebolo vidieť a tak som sa obrátila na deti a moje pomocníčky. Všetci už boli v mori a ja som sa k nim pridala. Toto mi chýbalo celý ten čas.

Tom prišiel tesne pred zotmením a konečne sa znovu usmieval. „Ahoj Tom. Dúfam, že si sa pekne prešiel,“ pozrel na mňa a ten pohľad bol natoľko maniacky, že som sa zľakla, či je všetko v poriadku. „Samozrejme slečna Colová. Veľmi poučná prechádzka,“ usmial sa a odišiel. Znepokojilo ma to, no nie natoľko aby som sa tým zaoberala.

Na druhý deň za mnou prišli Amy a Dennis, že chcú ísť s Tomom. Tom mi sľúbil, že budú späť do obeda. Včera to splnil, čo sľúbil, povolila som im to. Niečo mi našepkávalo, že to je chyba, no už bolo neskoro. Nemá sa im čo stať. A okrem toho zajtra aj tak ideme už domov, tak aký problém? Opäť sme strávili celý čas v mori. Deti sa veľmi tešili, chodili za mnou a chceli tu ešte ostať. Aj ja som chcela, no neboli peniaze.

Tom sa vrátil na obed, no Amy a Dennisa som nevidela. „Tom? Kde sú Amy a Dennis?“ spýtala som sa a čakala som, že mi povie, že hrajú schovávačky. On sa len usmial. „Vy ste správkyňa, ako to mám ja vedieť?“ obrátil sa a chcel odísť. „Tom! Kde sú?!“ zhrozila som sa. Čo s nimi mohol spraviť? Ostané opatrovateľky na nás pozreli. „Nebojte sa. Tam ich máte,“ ukázal na cestičku za stromami a naozaj sa k nám blížili Amy a Dennis. Rozbehla som sa za nimi a opäť som bola zhrozená.

Mali prázdne, vyľakané pohľady a nechceli mi nič povedať. „No tak, čo vám spravil?“ naliehala som na nich v mojej izbe večer, keď ostatné deti už spali. Oni len krútili hlavou. „Len sme išli do jaskyne, sečna,“ povedala mi tichým hláskom Amy. To som už dnes počula asi stokrát. Jaskyňa, jaskyňa ale kde? Bolo mi jasné, že z tých dvoch už nič nedostanem. Zavolala som Amandu a povedala jej, nech ich uloží a zavolá mi Toma.

„Iba sme chceli objavovať,“ hovoril mi stále dookola a očividne nechápal, čo sa deje. Ešteže zajtra ideme domov. Ďalšie problémy by som už nevydržala. „Amanda!“ Amanda vošla do mojej izby a čakala, čo poviem. „Odprevaď Toma do jeho izby a skontroluj, či sú všetky deti zbalené. Dobrú noc, Tom. Dobrú noc, Amanda,“ vstala som a dala som najavo, že môžu obaja odísť. „Dobrú noc pani Colová,“ popriala mi Amanda a štuchla do Toma. „Dobrú noc, pani Colová,“ zamrmlal a odišiel. Amanda išla za ním. Deň konečne skončil.

Keď sme sa vrátili do Londýna čakal ma tam list. Pozrela som na odosielateľa. Albus Dumbledore. Nepoznala som ho, no list som otvorila. Chcel spoznať Toma. Tak nech príde v sobotu...

[ » na začiatok « ]