Kapitola:
Pridaná: 29.11.2011, 19:55:34
Čítaná: 1040×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Minerva McGonagallová, Albus Dumbledore, duchovia
Stručný dej: Minerva nenávidí Vianoce, a tak sa mŕtvy Albus rozhodne, že to treba napraviť.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Kapitola: Prológ » Předzpěw 1 » Zpěw prvňí 2 » Zpěw druhí 3 » Zpěw třetí Epilóg » Záwěr

Minerva a traja duchovia alebo recyklovaný Dickens: Zpěw prvňí

Keďže som, hoci som sa pred Albusom zatajila, dôverne poznala to dielko Charlesa Dickensa, obávala som sa najhoršieho.

,,Ale to nemyslíš vážne!“ čudovala som sa, a napočudovanie som ani nevyjadrila počudovanie nad Albusovým čudným zjavením, hoci mi bolo známe, že po smrti si zvolil podobu hovoriaceho obrazu, a nie stav ducha.

Neodpovedal, iba sa postavil do záchodu, a s noblesou zamestnanca Ministerstva mágie sa spláchol, zmiznúc tak na večné časy z mojich očí. No prišiel ďalší šok, pretože prv, ako som sa vôbec stihla poriadne nadýchnuť a popremýšľať nad udalosťou, ktorej som bola práve účastníčkou, prenikavá žiara rozpálila moju izbu.

Vyšla som z toalety a už ma nič neprekvapilo. Takmer bezhlavý Nick sa vznášal uprostred, v ruke držiac fakľu.

,,Ja viem, ja viem, mne sa to tiež nechce robiť, ale čo už! Keď je raz niečo obligátne, a Albus na tom trvá, tak sa to musí stať. No poď, moje zlatá, pozrieme sa spolu do minulosti, aká si bola mrcha!“

Jeho dikcia a tykanie ma urážalo. Ja predsa nie som nejaká obyčajná tehla v stene Deravého kotlíka, na ktorú si môže každý klopnúť! Tak to pozor!

,,Dôrazne sa ohradzujem voči vášmu počínaniu, vážený Nick! Ja nie som...“

,,Ale počuj, Minča moja, zahoďme preč tie formality. Načo je to dobré? Musíme sa podrobiť tejto pomerne nudnej procesii, tak nekecaj a nasadaj!“

Och, žlč mi na chvíľu začala prúdiť žilami, a to nehovorím o tepnách! Ale musela som sa nechať viesť týmto hlupákom, ktorému evidentne posmrtný pobyt na Zemi neprospieva, a podišla som k nemu.

,,Tak čo? Bude v tom niečo magické? Nejaký let ponad hory a lúky do liet mojej mladosti?“ povedala som ironicky.

,,A vieš že ani nie... Len sa tu pokojne usaď,“ ukázal na drevenú, vyslovene nepohodlnú stoličku, ,,ja som zohnal plátno a projektor, pekne ti pustím zostrih toho najlepšieho z tvojho života až doposiaľ. Ták, posaďme sa, pekne na stoličku a pozeráme...“

Usadila som sa, Nick ohľaduplne zhasol fakľu (hoci nechápem, ako to ako duch – teda hmota výsostne nehmotná - dokázal) a začala som pozerať ten trápny zostrih, ktorého pásku medzitým Nick umiestnil do projektora. Nebola som frustrovaná, že sa nebudem vnášať ponad pohoria a rieky, ani že nebudem môcť byť virtuálnou aktérkou všetkých mojich minulých dejov, lebo to vnímam ako klišé. Na metle môžem letieť, kedy chcem a za mysľomisou musím vybehnúť iba pár schodov – v súčasnosti je detašovaná v kabinete herbológie.

Čakala som presne to, čo sa aj objavilo. Nepodarené režisérske umenie Sira Bezhlavého bolo umocnené ešte nepodarenejšími obrazmi z môjho podareného života – situácie vytrhnuté z kontextu, pričom takto vyzneli absolútne ináč, ako sa odohrali.

Pár scén z môjho detstva, na ktoré si už ani nespomínam (vzhľadom na môj pokročilý vek a demyelinizáciu), a samozrejme, keďže vychádzame z príbehu vianočného, tieto útržky sú orientované provianočne. Nechcem byť zlá, ale zneje to ako účinná propaganda muklovského sviatku (zase!, ale neprekáža mi to), ktorá ma však aj tak nepresvedčí o zmysluplnosti jeho oslavovania.

,,Minča, ty nevnímaš! Vieš, koľko mi to dalo práce, zostrihať to tak, aby si vyzerala ľudsky!?“

Tak toto už je vrchol, toto ten odporný duch nemajúci v sebe ani dúšok citu, prehnal. Takto mňa nebude nikto urážať a poukazovať na môj svojrázny životný štýl, vyplývajúci len a len z môjho nadpriemerného intelektu.

,,Drahý Nick, odchádzam!“ Mohla som deklarovať svoje úmysly ešte stručnejšie a pritom tak jasne? Myslím, že nie a jednoznačne sa nemýlim.

Môžem len povedať, že táto prvá púť do hlbín mojej minulosti sa nezdarila, že mi to neprinieslo žiadne ponaučenie. A preto, vážený akceptor tohto príbehu, som sa rozhodla, že tu nebudem tieto moja detské letá opisovať. Nevidím cenu v bezduchom (hoci duch je stelesnený prítomnosťou toho duchárskeho Nicka) ponáraní sa do melanchólie zašlých dní a ani v nátlakovej agitácii Albusa Dumbledora.

Ani ma neprekvapilo, keď potom, čo si Nick zbalil kinematografické náčinie a zdúchol (sťa duch či lepšie povedané vzduch), sa ďalšie prudké sivasté svetlo rozlialo po mojej izbe – a nemusela som dvakrát hádať kto asi bude mojím sprievodcom. Je zrejmé, že to nebude Krvavý barón, tomu musel Albus prisúdiť sadistickú úlohu v mojej budúcnosti.

Neprekvapilo ma, že vprostred izby, len sporo odetá, stála Sivá dáma.

[ » na začiatok « ]